**Minulosť zostáva v minulosti**
„Zajtra odídeš k našim partnerom a raz a navždy to vyrieš,“ povedal šéf podráždene, upierajúc pohľad na Adama. „O všetkom som sa s ich vedúcim dohodol, čakajú ťa. Ber si dokumenty. Počítam s tebou,“ dodal a poklepal prstami o stôl.
„V pohode, zvládnem to,“ prikývol Adam. „Pôjdem autom.“
Adamova práca zahŕňala časté pracovné cesty, na ktoré si už zvykol. Páčilo sa mu to – nové mestá, tváre, rozhovory. Všetko malo svoj systém: cesta autom alebo lietadlom, pracovné rokovania, hotel, večera v reštaurácii. Potom domov.
Jeho manželka, Zuzana, bola na takéto výlety zvyknutá. Raz za týždeň, niekedy menej často, odišiel Adam do väčších či menších miest.
„Zuzka, zajtra ráno idem na pracovnú cestu,“ oznámil, keď prišiel domov do ich útulného bytu v Košiciach.
„Na dlho? Alebo ako zvyčajne?“ spýtala sa s miernym znepokojením v hlase.
„Ako vždy, len na pár dní,“ usmial sa Adam, objal ju a pobozkal na čelo.
Cestovnú tašku mal vždy pripravenú. Zuzana, starostlivá a všímavá, na všetko dohliadla. Adam jej úplne dôveroval, pred odchodom len pridal dokumenty a kľúče.
So Zuzanou žili dvanásť rokov, vychovávali syna Tomáša, školáka a začínajúceho hokejistu. Bol to Adamov druhý manželský vzťah, no prvý skutočne šťastný. Tomáša zbožňoval – šikovný, milý a usporiadaný chlapec, ktorý ich tešil úspechmi v škole aj na ľade.
Keď sa s kamarátmi stretli na rybačke alebo v saune, Adam vždy hovoril o Zuzane s láskou:
„Mám šťastie, že som našiel ženu, s ktorou je teplo a pokoj. Dôverujem jej ako sebe, a ona mi to vracia.“
„Závidím,“ vzdychli si niektorí. Nie všetci mali také šťastie. Niektorí boli, ako Adam, v druhom manželstve, jeho najlepší kamarát, Roman, dokonca v štvrtom.
Ráno ho zobudila vôňa palaciniek.
„Nič ju nezastaví,“ pomyslel si s dojatím. „Už je v kuchyni. Šťastný som chlap, len aby to nezaklial.“
„Dobré ráno, moja majsterka,“ usmial sa, keď po sprche vkročil do kuchyne.
„Viem, čím ťa zlákať,“ pošklabla sa Zuzana a postavila pred neho tanier. „Nech sa ti po mojich raňajkách stýska a čím skôr sa vrátiš.“
„Šibalka,“ zasmial sa. „Mimochodom, dnes má Tomáš dôležitý zápas, že?“
„Áno, proti družstvu z Bratislavy,“ prikývla. „Povedal, že budú bojovať o víťazstvo.“
„Večer zavolám, spýtam sa, ako to dopadlo,“ sľúbil Adam, kým syn ešte spal.
Po krátkom rozlúčení vyšiel v dobrom rozpoložení. Pred ním bola štvortýždňová cesta do Žiliny. Na diaľnici, ďaleko od mestskej šialenosti, sa hlboko nadýchol. September sa len začal, no žlté listy už vírili vzduchom a prilepovali sa na čelné sklo.
V kancelárii partnerov Adam rýchlo vybavil všetko. Ostala len večera a cesta domov. Mal rád nočné cesty – ticho a voľno. Vybral si známu reštauráciu na okraji Žiliny, tichú a príjemnú, kde nebol hlučný ruch.
Keď zaparkoval, pozrel na oblohu. Tmavá oblačnosť sa húfila a v diaľke zaburácal hrom.
„Búrka v septembri?“ zamyslel sa. „To je zvláštnosť.“
V reštaurácii si sadol k stolíku pri okne. Čašník mu odnesol objednávku, zatiaľ čo za oknom už blikali blesky. Zrazu sa dvere otvorili a s rachotom hromu do miestnosti vstúpila žena. Adam zamrzol. Spoznal by ju medzi tisíckami. Bola to Alena, jeho prvá manželka – žena, ktorú kedysi zbožňoval, no potom nenávidel. Stále bola oslňujúco krásna.
Ich manželstvo bol chaos. Tých päť rokov s Alenou sa vleklo ako večnosť. Láskyplná vášeň sa zmenila na utrpenie: hádky, nevery, žiarlivosť. Adam odišiel, vrátil sa, až kým to raz a navždy nerozhodol. Po rozvode stretol Zuzanu, s ktorou našiel pokoj. Alenu nevideli roky.
„Čo tu robí v Žiline?“ premýšľal, keď mu srdce stisklo.
Alena si prehliadala miestnosť. Čašník jej ukázal na vedľajší stôl. Sadla si, zložila kabát a jej hnedé vlasy sa rozsypali po pleciach. Hrdé držanie tela, známy úsmev. Adam zaváhal: či utiecť do dažďa, alebo zostať?
Alena si ho všimla. Na sekundu stuhla, potom sa usmiala a povedala:
„Adam? Neverím vlastným očiam! To je osud, že si práve tu?“
Vynútil si úsmev a snažil sa vyzerať ľahostajne.
„Ahoj. Áno, ja.“
„Prejdem k tebe!“ prehlásila a bez čakania na odpoveď sa posadila oproti nemu.
Dážď bubnoval na okná, hrom ustal. Čašník prijal jej objednávku, varujúc, že bude musieť počkať. Alena si utrela ruky obrúskou a začala:
„No, rozprávaj, ako sa máš?“
„Dobre,“ krátko odpovedal. „A ty?“
Neodpovedala, začala hovoriť o sebe, s úsmevom. Adam sotva počúval, zahltený spomienkami.
Stretli sa, keď Alena pracovala v pobočke ich spoločnosti. Najprv sa rozprávali po telefóne, potom sa stretli na firemnom večierku. Akoby ich niečo magicky priťahovalo. Celú noc sa rozprávali v jej izbe, na druhý deň sa prechádzali po galérii. Druhá noc už nebola o rečiach.
„Mám auto,“ povedal vtedy. „Pôjdeme spolu domov?“
„A ja sa nebránim,“ zasmiala sa Alena.
Rýchlo sa nasťahovali k sebe, vzali sa. No čoskoro si Adam všimol jej flirtovanie s klientmi.
„Prečo sa s nimi tak spráAle keď sa dnes na ňu pozrel, všetky tie city už dávno vyvanuli, a tak len pokrútil hlavou a pomyslel si, že minulosť nechá tam, kde patrí – za sebou.
