Miluje? Nemiluje? Alebo len seba?
“Čo znamená, že sa nevieš rozhodnúť?” Zuzana sa zahľadela na svoju školučku s pohľadom plným odmietania, akoby sa tá priznala k vražde. “Ak váhaš medzi dvoma mužmi, znamená to, že ani jedného nemiluješ. To je jasné ako slnko.”
“Tej sa to ľahko hovorí,” povzdychla si Monika. “Obaja sa mi páčia. Každý inak. A každý je dobrý po svojom.”
“Ty si proste sama sebou najviac očarená, preto ich oboch vodíš za nos,” pokračovala Zuzana tvrdo. “Ten, čo naozaj miluje, nehra sa s citmi iných. Je to neslušné. Nízke.”
“Ľahko ti súdiť,” odvrátila sa Maja. “Nie všetci sme takí dokonalí ako ty. Ja sa len učím milovať. Nemám skúsenosti. V pondelok mi pripadá, že prvý je ten pravý. V utorok určite ten druhý. V stredu zase prvý. Neviem sa zorientovať. Nie je to vtipné. Obaja sú dobrí. A obaja mi nie sú cudzí.”
“Hoď si korunou, keď sa nevieš rozhodnúť,” zabručala Zuzana. “Lepšie to, ako byť rozkúskovaná medzi dvoma ohniami. A svedomie bude čistejšie.”
“Vďaka za radu. Choď si koruny hádzať do fontány, možno sa ti podarí. A nezabudni, že ty si možno nikdy nemala na výber. Alebo nemala z koho vyberať?”
“Ja by som nikdy nedokázala takto dlho klamať!” ohradila sa Zuzana. “Mám Jozefa. On ma miluje. A ja milujem jeho. A všetko je medzi nami fajn.”
“No áno. Šťastie a lásku,” usmiala sa Maja cynicky.
…
Ubehli tri roky. Zuzana sedela sama v poloprázdnej krčme a vzlykala. Pred ňou stála pohár s už vlažným vínom. V hlave sa jej točila tá dávna rozprávka.
“Nikdy nehovor nikdy” – kto by si bol pomyslel, že sa ocitne v rovnakej situácii. Len teraz ona trápne váhala medzi dvoma mužmi… Ona. Tá istá Zuzana, čo kedysi rozdeľovala rady na pravo a na ľavo.
S Martinom bola viac ako rok. Všetko vyzeralo ideálne. Spoľahlivý, múdry, starostlivý. Sen, nie muž. A áno, s vážnymi úmyslami.
Ale zrazu sa jej v živote znova objavil Jozef. Áno, ten istý. Ex. S ktorým kedysi chodila. Ktorý ju opustil, lebo začal žiarliť, podozrievať, vyčítať kvôli maličkostiam.
Rozišli sa, keď bolo jasné – už na ňu nehľadí ako na milovanú ženu. Zuzana sa pre neho stala neviditeľnou. Všetko bolo “zle”: zle povedala, zle sa obliekla, zle sa pozrela… A potom – ticho. Rozchod. Bolesť. Mesiace samoty.
A zrazu – telefonát. “Ahoj, ako sa máš? Nemám sa s kým porozprávať. Poďme sa stretnúť…”
Išla. Zo zvyku. Len aby sa uistila, že všetko je už dávno prekonané.
A tam – zúfalý Jozef. Sám, bez krídel. Bez práce, s chorou matkou, nenašiel si nikoho. A rozprával sa. Nekonečne. A ona počúvala. A ľutovala ho.
Nepovedala, že má iného. Že je možno šťastná. Že ju niekto čaká.
Jozef začal písať. Volať. Pozývať. Stretávali sa. Nevinné. Ale čoraz častejšie.
S Martinom všetko zostalo ako predtým. Bol nablízku. Staral sa. Daroval jej dary. Jemne sa dotkol jej ruky. Pozeral sa… tým pohľadom. Teplým, zamilovaným. Vždy.
Ale Jozef… Bolo to ako návrat do minulosti. Spoločenský život, známi, posedenia, koncerty, výlety. S ním – akoby sa vrátila do mladosti. Martin tomu nerozumel. On bol vážny. Zaneprázdnený. Samotár.
Zuzana sa trápila. Srdce sa jej trhalo. Martin – ten, s kým sa dá stavať budúcnosť. Jozef – ten, koho stále ľutuje. A možno miluje?
Stále dokola premýšľala nad možnosťami. Ako povedať pravdu? Ako sa rozhodnúť?
A jedného večera, keď už nedokázala ďalej, vytočila číslo na Maja. Ospravedlniť sa. Poprosiť o odpustenie za tie slová.
“Prepáč mi ten rozhovor… teraz chápem, ako si sa vtedy cítila.”
“Prepáč za čo?” úprimne sa čudovala Monika. “Ani si nepamätám, medzi kým som vtedy váhala. Bolo to tak dávno.”
“A ja som teraz v tvojej koži. Medzi dvoma. Neviem sa rozhodnúť. Je to strašné.”
“Naozaj si myslíš, že keď miluješ, môže to byť “medzi dvoma”? Proste nemiluješ ani jedného. Ale seba – to áno. A čo keby to s tebou niekto robil? Chodil by s dvoma naraz, koho by si milovala – jeho?”
“Nikoho,” zašepkala Zuzana.
“A tu máš odpoveď. Nikoho. Lebo takto konajú tí, čo milujú len seba. Zuzana, ak je jeden z nich pre teba naozaj dôležitý – pozri sa na neho. Predstav si, že tu už nie je. Že odchádza. Že ho už nikdy neuvidíš, ako sa na teba usmieva, ako ťa drží za ruku…”
“Martin,” vyhrklo zo Zuzany.
Cítila, ako jej behajú mrázky po chrbte. Predstavila si to. Bez tých očí, bez toho tepla. Bez jeho trpezlivosti. Bez jeho lásky.
A v tom pochopila – vie, koho miluje.
P.S. Niekedy stačí prestať klamať sama sebe, aby si počula vlastné srdce.
