Prísť ti to povedať, ale… vieš, Martinko a Jáno. Sledovala som, ako deti z našej dediny bežia po pláne, keď mi doručili list. Tie pár riadkov od Jána mi prehodili živý sviet.
„Janko, príď. Musíme hovoriť. Martina je chorá. Štvrtá fáza. Martina.“
Sme sa známych srovnal známe srovnal. Ale z tajomstva, ktoré mieril mimoportier, sa nám len časom vyrovnala. To, že som si myslela, že mnohého zvezdárnikom trabant, Martinu, ale žiadna iná si musela zatvoríť veľký chumáč.
Za tréningovým programom už čakajú, že sa to takto zdedí. Ja zavčasu až v dedine, kde ste sa spoznali. Malo to byť nevinné hravé, predinak,aky a že ste mohli plávať kúdelne, plánovať čo len, ako pridraňuje k ničomu.
A potom sa objavil Jano.
Vysoký, hezky vyzerala, čisté vlasy a čerstvý úsmev. Malo tiež ustavične zároveň všetky kolegyni, ale on sa pozeral len na Martinko.
„Janko,“ hovorila Martinezá pozdialené, „myslím, že som pokochaná. Po príležitosti som pokochaná.“
Ja tichá cez temnorožnú hnevú, že som si takéhorme myslieť, čo dokážu dôverovať.
Jano sa v našom stave snažil. Kúrilu píše, vodil plávať, hral hrá. Ja by som ho chcela ujsť z toho, ale namiesto mnhá mi už držala ruku a chehla mě jej radosť.
Svadie mali komplikované, ale všetko sa stalo usmievateľné. Ja som bola svadobná hostia, snažila som sa hovoriť správne, ale v srdci moje bolo kúlené. A keď odjali na svadobné, ja som znovu unahečila celé tri dnie.
Krížna matka na Martinko, šírila izby, robila všetko pre ich dcéru. Ale ona mne neštárovala, že mi nechce vidieť.
„Nevieme, čo by sme bez teba robili,“ hovorila Martinko. „Si ako náš súrodenecký človek.“
„Ak by si vedela,“ premýšľala som.
Keď ich dcére vyšlo tri, dostali príležitosť pristeť ku práci v Bratislave. Martinko dôvzdaná by sa nasadíl.
„Poď s nami,“ prosila ma. „Čo by si tu dôvod k tejto práce? Tam je všetko inak.“
Myslela som si to celý mesiac. Z jednej strany nechcela odísť od tých, ktorým som si k ní pouklonila. Z druhej strany viem, že by som to nepodniesla. Aká by som mohla bývať každý deň ich šťastie, zatiaľ čo ja to najnejm-east.
„Nemôžem, Martinko,“ povedala som. „Mama tu je sama, nie je zdravá. Neodchytím sa.“
To bol polosprávny. Mala ďál, ale nič také. Len som vedel, že mi bude lehšie, ak ich odiká.
Rozluka bola slzavá. Martinko plakala, dcéra sa držala, Jano mne klopil ruku.
„Dakujem ti všetko,“ hovoril. „Ty si … osobitná žena, Janko.“
V tom okamihu ma v očiach preleź také niečo, ale možno som si to len až prešla.
Za ich odchodom bolo sto chvíľ najťažšie. Za maturitu a starými rodičmi, snážala som sa hľadáť nové podstaty. Plazia sa dali, niektoré mi udrobili, ale všetky sa mi len porovnanie medzi Janom a Janom. Nikto tiež nevydržal.
Psímy od Martinko prichádzali. Potom sme sa začali volať. Hovorila o živote v Bratislave, o kariére dcéry, o jej úspešnom škole. Jano spomína malo.
„Ako sa dlhodom Jano?“ nespokojila som sa, hlas svedčil.
„Pracuje veľa,“ odpovedala Martinko. „Už je múdri všetkému.“
Ostala same. Mama prehnaná pred ôsmymi rokmi. Inak žila pokojný, smutný život. Niekedy sa hovorilo, že by som išla, ale len prečistila sa sám až odtiaľ.
Postorazové rozdelenie bolo pred piatimi rokmi. Dcéra už má svoju kariéru, deti. Martinko sa nastýmila k dcére, pomáhala s vnukmi.
„Možno, Janko,“ pridala raz, „je to k lepšiemu. Stali sme sa cudzími. Bývame v jednej apartmáne a akoby sme sa srovnal známe srovnal. On zaraďuje, ja s vnukmi. O čo by sme mohli hovoriť?“
„Kde on teraz býva?“ neprepálila som sebou.
„Páli si pokoľ aj na kraji. Stretnutia hovoria k dcére. Ale veľmi zriedka. Má stále záujem.“
Ostala s čím sa snažila, ale všetko mě zavirala a… nevyslovenie? Nie. Viac spokoj. To, čo som si predstavovala ideálne, to bolo len mýtenie.
Autobus zastavil pri známej zastávke. Braňka si stála, odišla do domu. Dedina sa zmenila, ale dom Martinko ostal rovnaký, starý a skromný.
Martinko ma oslovila s úsmevom. Oveľa útulnejší, ale tie oči ostali rovnaké.
„Janko!“ vrátila k sebe. „Ako sa rád, že si pricestovala! Poďme v piatok, čaj náradnom.“
Sedeli sme cez obyvateľné, pil sme čaj s cukrovou, hovorili sme o banalitách. Ale Martinko bola nervózna, držala utierku, odhymovala pohľady.
„Martinko, čo je s dcérou?“ priamky som sa pýtala. „V písme som čiala, že mnhá závažne chorá.“
Začala plačať. Cicho, bez hlasu, slzy súpadali po lícach.
„Rakovina, Janko. Raku. Už štvrtá fáza. Lekári hovoríť…“ už nevedela určiť.
Ja si krv zmrzla. Dcéra Martinko, ktorú som chcela pre ňu, pre všetko, čo pre ňu… Krásna, šikovná dievčina, teraz žena, matky dvoch detí.
„Koľko času?“ ticho som sa pýtala.
„Možno pol roku. Možno menej.“ Martinko si chytila. „Ona vie. Všetky vidieť. Chce ťa vidieť. Chce, aby si bola s ňou.“
„Budem,“ hneď som odpovedala. „Zajtra ju naviste.“
„Počkaj.„ Martinko si dala ruku na mno. „Ešte niečo. Jano tu je. Teraz býva v dome. Ona ho zval, chce, aby v poslednom mesiaci bola celá rodina.“
Je srdce začalo silne pulzovať. Desaťročia sme sa nevideli. To odkaz, ktoré sa mi neskončil. A teraz…
„On ťa pamätá,“ pokračovala Martinko. „Dnes spýtal, či prídeš. A viet, čo je niečo nezvyčajné? Keď som mu povedala, že áno, bol úplne … úple veľmi šťastný. Ak by mal dvadsať.“
O desať rokov sme sa znovu stretnuli. Sedeli sme v trojičke v izbe, pili sme čaj. Jano bol premenený, vlasy sme chceli osivencami, ale v očiach ostalo rovnaké poctivé.
„Janko,“ povedal, keď Martinko išla po slaninkách. „Ako som rád ťa vidieť. Tak veľa rokov.“
„Ja tiež, Janko,“ odpovedala som, snažila sa zaznieť cvakne.
„Viete,“ nato sa pripl á, „často o vás myslím. V posledných rokoch čorá. Keď sa s Martinkovou rozpadalo, zaznívalo, že niečo je prekliaté. A to niečo bolo s vami.“
Cerveny som si donútila, čo by mohlo znamenať. Nespokojujúce?
„Vy ste vždy boli… ako by som povedal… dušou našej rodiny. Keď ste ostali tu, a my sme odjali, niečo dôležité sa obratilo. Poznáte?“
Poukývala som, nezdržala ma slová.
„A teraz…“ zase si odchýral. „ … želej, aby sú všichni najcenné ľudia.“
Martinko prišla s čajom a rozhovor sa dostal až k dcére. Ale celá doba si premýšľala o jeho slovách. Čo mohlo znamenať? Len priateľské?
Ďalší deň sme išli k dcére. Ležala v nemocnici, susedná izba. Chudá, ale úsmev. Poobrazovala ma rukami, keď ma videla.
„Tešto mominko!“ zavolala. „Ako je hej, že si pricestovala. Ešte si niekto neprišiel.“
Združili sme sa, snažili sme sa hovoriť o detiach dcéry, vnúčkoch. Mňa nespokojovalo všetko s your her, čo si spomínala. Ich staré doby, keď som sa začala učiť čitať, rozhovárať ich.
„Tešto,“ hovorila pre spýtaný. „Veci, že si nás veľmi dlho. Všetky. Najmä tatinka. Pravda?“
Zstala som zničena. To si dokázala zoradiť hneď na všetko?
„Už nie, náročná,“ ukryla som.
„Nie, nie.„ Dcéra la sprístupnil. „A vieš čo? Takt ako ja si si myslím, že chcel by ťa rád. Po svojom spôsobe. Ale vždy mal údaj.“
Veľa večerov nevysledovala. Martinko si ešte zodvihla, oni zostali. Dlhé ticho, potom sa nečakané:
„Janko, môžem vám k položenie otázky?“
„Áno,“ povedala som.
„Prečo ste sa neodradila s nami do Bratislavy?“
Stala som sa veľa znamen. „Pretože som ťa obľubovala. Veľmi obľubovala. A zdedila som si, že to bude možné.“
Dlhý ticho. Pozrel ma, šiel k mne a polapil mi ramená.
„aky som ťa vedel. Silne, možno viac, ako Martinko. Ale ste jej najlepšia kamarátka, ja som bol oženil. Zdálo sa, že nemierím ani myslieť.“
Stáli sme, držali sa, plakáme. Pre smútku, pre každý deň, pre pochopenie, že sa to podarilo.
„… čo sme urovnali,“ šepkala som. „… čo sme urovnali…“
„Spôsob,“ odpovedal. „Snažili sme sa byť pravdivé, správne. To bude niečo.“
Tak staré ašte sedieť za raňajku v trojičke, nikt nevy hovoril nič. Martinko hovorila o plánovanej dní, Jano čítal noviny. Všetko ako vždy. Len som si myla, že niečo sa zmenilo.
Dcéra umrela po mesiaci. Zostala v dedine až po pohrebe. Všetcy, Martinko, Jano, dcéra, oni boli. Ako by mali byť.
Po pohrebe Jano šiel späť do Bratislavy.
„Prečo?“ pýtala sa Martinko. „Pracoval si už, na penziu si šiel. Zostan tu. Dom je veľký, pre všetky.“
Pozrel na mňa.
„A ty čo, Janko?“
„Mal by som čo Martinko,“ odpovedala. „V Bratislave budeš sám. Tu hľadáme spolu.“
Zostal. Odišla domov, ale prezraďila sa. Hovorila, že v meste je nudné, tam lepší vzduch.
Teraz žijeme v susedných domoch. Martinko v svojho, oni v domčeku, ktorý si kúpil. Oficiálne nie sú spod samotného. A lebo už nie je dôležité. Nájsť šťastie.
Martinko o nás vie. Nenachádzajú, neuvideli. Hovorí, že najdôležitejšie, aby ste boli šťastní. Ona je so vnukmi, oni sú potrebné.
Dnes večer sedime v trojičke, pili čaj a hovorili. A ja si myslím, že všetko bolo takto hneď. Prípad, že lásko nebude vždy mladá a žiarlivá. Časom príde, keď si srdce pripraví.
Chcela som ho? Áno. A on mňa. Ale keď sme boli mladí, nevedeli sme to tak. Teraz viem.
