Mačička sedí na parapete a pozerá dolu na dvor, kde holuby delia chlebovú kôrku. A Šimon pozerá na mačičku. Sedem rokov spolu žijú, ak nerátame manželku Tamaru a dcéru Natašu. Ale mačička Muro je jeho. Od prvého dňa, keď sa trojmesačný chumáč kožušiny zachytil do jeho svetra a zaspal v ohybe lakťa.
Tamara varí kapustnicu a po kuchyni sa šíri vôňa bobkového listu. Nataša, má dvanásť, sedí za stolom, prstom ťahá po displeji telefónu. Obyčajný sobotňajší večer, akých bolo sto predtým a bude ešte toľko. Ale Šimon si všimne, že dcéra pozerá na matku akosi vyčkávajúco. A matka, miešajúc kapustnicu, jej potajomky prikyvuje, akoby sa boli vopred dohodli.
– Oci, – začne Nataša tým hlasom, akým prosia o nový telefón alebo povolenie na prenocovanie u kamarátky.
Šimon odloží noviny.
– No?
– U Lenky sa mačke narodili mačiatka. A jedno nikto nechce. Trošku kríva, predná labka je krivá. Chcú ho… no…
Nedopovie, ale je to jasné. Šimon pozrie na Tamaru. Tá usilovne mieša kapustnicu, hoci už nie je čo miešať.
– Nie, – povie. Nie zle, nie ostro. Len povie.
– Ale prečo?
– Lebo máme Mura. Má sedem rokov, je zvyknutý byť sám. Donesiete druhé, začnú bitky, značkovanie, ešte viac chlpov. Som proti.
Nataša pozrie na matku. Tamara vypne oheň pod hrncom a sadne si vedľa muža.
– Šimonko, mačiatko má tri mesiace. Labka sa zle zrástla. Ak si ho nikto nezoberie, Lenka ho odvezie do útulku, a odtiaľ takéto neberú.
Šimon rozumie. Ale neprikývne.
– Som proti, – zopakuje a zdvihne noviny.
***
Prejde týždeň. Nataša už neprosí, ale pri večeri mu podáva chlieb mlčky. A Tamara sa prestala pýtať, ako bolo v práci. Šimon to cíti, ako sa cíti prievan: okná sú zatvorené, ale ťahá.
V piatok príde Nataša zo školy s červenými očami. Ruksak hodí pri dverách, odíde do svojej izby. Tamara vojde k dcére, o desať minút vyjde.
– Čo? – spýta sa Šimon.
– Lenka povedala, že mačiatko ráno odvezú. Našiel sa útulok na okraji, ale Nataša videla fotky odtiaľ. Klietky malé, okolo dvesto mačiek, smrad…
Tamara netlačí. Len to povie a odíde umývať riad.
Šimon ostane sám v chodbe. Z Natašinej izby nepočuje ani hlások, čo je horšie ako plač.
Ráno vstane Šimon skôr ako všetci. Tak skoro vstával len na rybačku, a sezóna ešte nezačala. V kuchyni svieti lampa nad sporákom, za oknom je šero. Natiahne bundu, vezme kľúče od auta a vyjde.
Adresu Lenky našiel v Natašinom telefóne večer, kým dcéra spala. Napísal si ju na papierik, strčil do vrecka bundy.
Pri Lenkinom vchode zaparkuje a vytočí číslo.
– Haló? – hlas ospalý, nespokojný.
– Tu Šimon, otec Nataše. Máte ešte to mačiatko?
Pauza.
– Áno… Áno, ešte. O jedenástej prídu z útulku.
– Netreba. Zoberiem si ho. Teraz hore prídem.
Zavesí a chvíľu posedí v aute.
Lenka otvorí v župane, mlčky podá krabicu od topánok. Vnútri na starej utierke sedí mačiatko. Sivé, pásikavé, chudé. Predná labka trčí trochu nabok, akoby narýchlo poskladaná. Oči žlté, vystrašené.
– Je tiché, – povie Lenka. – Takmer nemňauká. Je všetko. Na záchod je zvyknuté.
Šimon prikývne, vezme krabicu a nesie ju k autu.
Vráti sa domov, keď ešte všetci spia. Položí krabicu na zem v predsieni, zloží bundu. Mačiatko vo vnútri nevydáva ani hlások. Šimon nazrie: zvieratko sa schúlilo do kúta a pozerá naňho zdola nahor, bez žmurknutia.
– No a čo mám s tebou robiť? – ticho povie Šimon.
Mačiatko zdvihne krivú labku, akoby ho chcelo chytiť za prst, ale nedosiahne. Šimon si povzdychne. Ide do kuchyne, naleje do misky mlieka. Potom si spomenie, že malé nesmie mlieko, vyleje ho, vyberie z chladničky uvarené kura, nadrobno nakrája.
Keď sa vráti do predsiene s miskou, Muro už sedí vedľa krabice. Pozerá dnu. Chvost sa netrasie, chrbát sa nevyhŕba.
Mačiatko vylezie z krabice, krívajúc, dôjde k miske a začne jesť. Muro si odfrkne a odíde na svoje kreslo. Žiadna bitka, žiadne syčanie.
Nataša nájde mačiatko prvá. Šimon zaspí z izby tlmený výkrik, potom rýchle kroky a dcéra vletí k nim s mačiatkom na rukách.
– Mami! Mami, odkiaľ?!
Tamara si sadne na posteli, ospalo žmurká. Pozrie na mačiatko, potom na Šimona. Ten leží s rukami za hlavou a usilovne skúma strop.
– Oci? – Nataša sa otočí k nemu. Hlas sa jej trasie. – Ty si to spravil?
– Ak budete revúť, vrátim to späť, – zamrmle Šimon, nespúšťajúc oči zo stropu.
Nataša si sadne na kraj postele a rozplače sa. Nie tak, ako v škole plačú od krivdy, ale inak, keď nevieš vysvetliť. Mačiatko v jej rukách stŕpne, pritúli sa k svetru.
Tamara nič nepovie. Položí dlaň Šimonovi na ruku a stisne. Rýchlo, krátko. Potom vstane a ide do kuchyne postaviť kanvicu.
Mačiatko nazvú Kubo. Nataša chcela Gróf, ale Šimon povedal: aký gróf, je z krabice, bude Kubo. A Kubo sa udomácni, akoby tu žil vždy. Muro prvý týždeň obchádzal ho bokom, na druhý ho začal znášať a koncom mesiaca spali na jednom kresle. Muro ryšavý, dôležitý, a Kubo sivý s vytŕčajúcou labkou, zaborený do jeho boku.
Šimon pozerá na nich večer a mlčí. Tamara sa raz spýta:
– Veď si bol proti. Čo sa zmenilo?
On chvíľu mlčí, pošteklí Kubovi za uchom. Ten zavrní a privrie oči.
– Nataša plakala. A ja som cez stenu všetko počul. A pomyslel som si: ja všade okolo opravujem, a tu niet čo opraviť, len zobrať a doniesť. Jednoduchšie už ani nie. A ja som sa tvrdohlavo bránil kvôli čomu? Kvôli chlpom?
Tamara sa usmeje a nič nedodá.
O pol roka Kubo vyrastie, labka je krivá, ale lieta po byte ako šialený, zhadzuje papuče a skáče na skriňu. Muro ho len sleduje pohľadom.
A Šimon si občas uvedomí, že večer na gauči má na kolenách Mura, na pleci spí Kubo, v telke ide futbal, a on nepočuje skóre, lebo sa bojí pohnúť.
A toto je, pravdaže, lepšie než akékoľvek skóre.
