Mačka sedí na parapete a pozerá dole na dvor, kde holuby delia kôrku chleba. A Milan pozerá na mačku. Sedem rokov spolu žijú, ak nerátame manželku Boženu a dcérku Vierku. Ale kocúr Muro bol presne jeho. Od prvého dňa, keď sa trojmesačná chlpatá guľa zahryzla do jeho svetra a zaspala v lakťovej jamke.
Božena varí kapustnicu, a po kuchyni sa nesie vôňa bobkového listu. Vierka, má dvanásť, sedí za stolom, vodí prstom po displeji mobilu. Bežný sobotňajší večer, akých bolo sto predtým a bude ešte toľko. Ale Milan si všimne, že dcéra akosi čakavo pozerá na matku. A matka, miešajúc kapustnicu, jej nenápadne prikyvuje, akoby sa na niečom vopred dohodli.
– Oci, – začne Vierka tým hlasom, akým prosí o nový mobil alebo povolenie na prenocovanie u kamarátky.
Milan odloží noviny.
– No?
– U Evy sa kotila mačka. A jedno mačiatko nikto nechce. Trochu kríva, predná labka je krivá. Chcú ho… no…
Nedopovie, ale aj tak je to jasné. Milan sa pozrie na Boženu. Tá usilovne mieša kapustnicu, hoci miešať už niet čo.
– Nie, – povie. Nie zlostne, nie ostro. Len povie.
– Prečo?
– Lebo máme Mura. Má sedem rokov, je zvyknutý byť sám. Dotiahnete druhé, začnú bitky, značkovanie, ešte viac chlpov. Som proti.
Vierka pozrie na matku. Božena vypne oheň pod hrncom a sadne si vedľa muža.
– Milan, mačiatko má tri mesiace. Labka sa zle zrástla. Ak si ho nikto nezoberie, Eva ho odvezie do útulku, a odtiaľ také neberú.
Milan chápe. Ale neprikyvuje.
– Som proti, – zopakuje a zdvihne noviny.
***
Prejde týždeň. Vierka už neprosí, ale pri večeri mu podáva chlieb mlčky. A Božena prestane pýtať, ako bolo v práci. Milan to cíti, ako sa cíti prievan: okná sú zatvorené, a predsa ťahá.
V piatok príde Vierka zo školy s červenými očami. Ruksak hodí pri dverách, odíde do svojej izby. Božena vojde k dcére, o desať minút vyjde.
– Čo? – spýta sa Milan.
– Eva povedala, že mačiatko ráno odvezú. Našiel sa útulok na okraji mesta, ale Vierka videla fotky odtiaľ. Malé klietky, dvesto mačiek, smrad…
Božena netlačí. Len to povie a ide umývať riad.
Milan zostane sám na chodbe. Z Vierkinej izby nepočuje ani hlások, čo je horšie ako plač.
Ráno vstane Milan prvý. Tak skoro vstáva len na rybačku, a sezóna sa ešte nezačala. V kuchyni svieti lampa nad sporákom, za oknom sa šedivie. Natiahne bundu, vezme kľúče od auta a vyjde.
Evinu adresu nájde v mobilnej sieti Vierky predošlého večera, kým dcéra spala. Zapíše na papierik, strčí do vrecka bundy.
Pri Evinom vchode zaparkuje a vytočí číslo.
– Haló? – hlas ospalý, nespokojný.
– Tu Milan, otec Vierky. Ešte máte to mačiatko?
Pauza.
– Áno… Áno, ešte. O jedenástej prídu z útulku.
– Netreba. Ja si ho zoberiem. Hneď prídem hore.
Zloží a chvíľu posedí v aute.
Eva otvorí v župane, mlčky podá škatulu od topánok. Vo vnútri na starej utierke sedí mačiatko. Sivé, pásikavé, vychudnuté. Predná labka trčí trocha nabok, akoby narýchlo poskladaná. Oči žlté, vystrašené.
– Je tiché, – povie Eva. – Skoro nemňauká. Je všetko. Na záchod je zvyknutý.
Milan prikývne, vezme škatulu a nesie ju k autu.
Vráti sa domov, keď všetci ešte spia. Postaví škatulu na zem v predsieni, zloží bundu. Mačiatko vo vnútri nevydáva ani hlások. Milan nazrie: zvieratko sa vtlačilo do kúta a pozerá naňho zdola nahor, bez žmurknutia.
– No a čo s tebou mám robiť? – ticho povie Milan.
Mačiatko zdvihne krivú labku, akoby chcelo dosiahnuť na jeho prst, ale nedosiahne. Milan si povzdychne. Ide do kuchyne, naleje do misky mlieko. Potom si spomenie, že malým sa nesmie mlieko, vyleje ho, vyberie z chladničky varené kura, na drobno nakrája.
Keď sa vráti do predsiene s miskou, Muro už sedí vedľa škatule. Pozerá dnu. Chvost nešklbe, chrbát sa nevyklenie.
Mačiatko vylezie zo škatule, krívajúc, dôjde k miske a začne jesť. Muro si odfrkne a odíde na svoju stoličku. Žiadna bitka, ani syčanie.
Vierka nájde mačiatko prvá. Milan zaspí v spálni tlmenej výkrik, potom rýchle kroky, a dcéra vletí k nim s mačiatkom na rukách.
– Mami! Mami, odkiaľ?!
Božena si sadne na posteli, zospaná žmúri. Pozrie na mačiatko, potom na Milana. Ten leží s rukami za hlavou a usilovne si obzerá strop.
– Oci? – Vierka sa otočí k nemu. Hlas sa jej trasie. – To ty?
– Ak budete kričať, vrátim ho späť, – zamrmle Milan, neodtrhajúc oči od stropu.
Vierka si sadne na okraj postele a rozplače sa. Nie tak, ako v škole plačú od krivdy, ale inak, keď nevieš vysvetliť. Mačiatko v jej rukách zamrie, pritisnuté k svetru.
Božena nič nepovie. Položí dlaň Milanovi na ruku a stisne. Rýchlo, krátko. Potom vstane a ide do kuchyne postaviť kanvicu.
Mačiatko pomenujú Cico. Vierka chcela Gróf, ale Milan povie: aký gróf, je zo škatule, bude Cico. A Cico sa udomácni, akoby tu žil vždy. Muro prvý týždeň obchádza bokom, na druhý začne trpieť, a koncom mesiaca spia na jednej stoličke. Muro ryšavý, dôležitý, a Cico sivý, s trčiacou labkou, vkuklený do boku.
Milan sa na nich večerami pozerá a mlčí. Božena sa raz spýta:
– Veď si bol proti. Čo sa zmenilo?
Odmlčí sa, poškrabe Cica za uchom. Ten zamrnčí a prižmúri oči.
– Vierka plakala. A ja cez stenu všetko počul. A pomyslel som si: ja tu všetko opravujem, a tu niet čo opraviť, len zobrať a priviezť. Jednoduchšie to už ani nejde. A ja som sa bránil kvôli čomu? Kvôli chlpom?
Božena sa usmeje a nič nedodá.
O pol roka Cico vyrastie, labka je krivá, ale lieta po byte ako besný, zráža papuče a vyskakuje na skriňu. Muro ho len sleduje pohľadom.
A Milan sa občas pristihne, že večer na gauči má na kolenách Mura, na ramene spí Cico, v telke ide futbal, a on nepočuje skóre, lebo sa bojí pohnúť.
A to je, prosím pekne, lepšie než akékoľvek skóre.
