Vážená svokra, pozývam vás na náš rozvod!
Keď syn otvoril dvere svojho bytu v Košiciach, Zuzana Pavlovná prekročila prah a s nervozitou v hlase sa opýtala:
— Si sám?
— No áno… — prekvapene odpovedal Ján.
— A kde je Ivana?! Už odišla? Je to koniec? — Hlas svokrinej sa triasol od rozrušenia.
— Mami, o čom to hovoríš? — Ján pokrčil plecami, nechápal, kam tieto otázky smerujú.
— Tak som prišla neskoro… — Zuzana Pavlovná ťažko vzdychla, prešla do obývačky a posadila sa na okraj pohovky, akoby sa bála zabrať príliš veľa miesta. — Neskoro som prišla…
— Mami, čo sa stalo? — Ján sa znepokojil, keď v hrudi pocítil neklamné mrazenie.
— Chceš mi povedať, že je všetko v poriadku?! — Hodila na neho pohľad plný podozrenia, akoby ukrýval nejakú strašnú tajomnosť.
— A čo, nie je? — Ján sa cítil zmätený, nechápal, kam matka mieri.
— Synok, vysvetli mi hneď, čo je toto za nezmysel?! — Zuzana Pavlovná sa hrabala v taške, vytiahla pohľadnicu so zvädnutou ružou a rozhodne mu ju podala. — Ránom som to našla v schránke. Pozvánka na rozvod!
Ján zobral pohľadnicu, prebehol očami text napísaný úhľadným písmom: „Vážená svokra, pozývam vás na náš rozvod! Vaša nevesta Ivana.“ Ztuhl, neveril vlastným očiam.
— Mami, naozaj si myslíš, že je to pravda? — spýtal sa, snažiac sa skryť zmätok.
— Chceš povedať, že som si to napísala sama?! — Zuzana Pavlovná zúfalo rozpažila, hlas sa jej triasol od hnevu.
— Nie, len… Ivana? Vážne?
— Kto — Ivana?
— No, tvoja nevesta…
— Ján, prestaň sa vykrúcať! Povedz pravdu! Čo sa medzi vami deje? Veď ste spolu ani rok! Kde je teraz?
— Mami, upokoj sa, všetko je v poriadku. Ivana je v práci… asi. Ráno bolo všetko ako obvykle. To je asi len nejaký vtip. Kvôli tej polievke, hádam…
— Vtip? Kvôli polievke?! — Zuzana Pavlovná sa na neho pozrela, akoby úplne stratil rozum. — Chceš povedať, že kvôli polievke sa dá takto žartovať?!
— No áno, kvôli polievke, — Ján rozpačito sa poškrabal na zátylku. — Včera ju prvýkrát varila. No, povedal som, že… nebolo to úplne ono. Nie ako tvoja.
— A čo potom? — svokra prižmurila oči, tušiac, že príbeh naberá dramatický obrat.
— Nahnevala sa, chcela ju vyliať. A potom povedala, že nebude variť, kým ju celú nezjem. No, a ja som v žarte odvetil, že ak prestane variť, podám na rozvod. Bol to žart…
— Žart?! Povedal si jej o rozvode — ako žart?! — Zuzana Pavlovná vyskočila z pohovky, oči jej žiarili spravodlivým hnevom.
— No, potom som vysvetlil, že to bola len sranda, ale hádka už bola v plnom prúde…
— Všetko, synku, celý po otcovi! — rozhodne zamierila do kuchyne. — Kde je tá polievka? Priniesť ju sem!
— Prečo? — Ján sa zamračil, nasledujúc ju.
— Budeme ju jesť. Rozumieš?
— Mami, nie je dobrá…
— Ja ti ukážem „nie je dobrá“! Do kuchyne, hneď!
Zuzana Pavlovná rozhodným krokom našla hrniec s polievkou, postavila ho na sporák, zapálila plyn.
— Poď sem! — jej hlas znel ako generálsky rozkaz na bojisku.
— Mami, no… — Ján sa pokúsil namietať, ale zarazil sa pod jej prísnym pohľadom.
— A ešte — prines kľúče od bytu!
— A načo? — zastal, nechápal, kam tým mieri.
— Priniesť, povedala som!
Ján, sklopiac hlavu, doniesol kľúče. Matka ich okamžite zobrala a schovala do vrecka svojej starej bundy.
— Sadni si za stôl! — prikázala, nalievajúc polievku do dvoch tanierov.
Ako prvá zdvihla lyžicu a začala jesť, bez toho, aby spustila z neho oči. Ján neochJán si pomyslel, že ak toto je manželstvo, možno by mal radšej skutočne podať na ten rozvod.
