Miško už takmer uteká z bytu, keď zrazu v izbe začne zvoniť telefón. Najradšej by sa už nevracal, veď chlapci ho čakajú dolu pred vchodom. Pred pár minútami odložil loptu, pretože ho čaká rozhodujúci zápas na futbalovom ihrisku za domom. Ešte chvíľku stojí vo dverách, dúfa, že telefón prestane zvoniť, no on zvoní vytrvalo ďalej.
Kto to môže byť? zamrmle nespokojne a vbehne do izby, ani si nezuje topánky.
Zdvihne slúchadlo s očakávaním, že mu mama niečo prikáže alebo sa opäť bude babka vyzvedať, či po škole zjedol a umyl si ruky veci, ktoré dospelých záhadne veľmi trápia.
Haló, zamumlá otrávene do slúchadla.
Ahoj, Mišo? zaznie hlas neznámeho muža.
Rodičia nie sú doma, povie Miško a už chce zavesiť, zrejme volajú otcovi alebo mame. Hlas na druhej strane ho však zastaví.
Mišo, prosím, vypočuj ma, nekladaj. Je to nesmierne dôležité, hlas sa na chvíľu odmlčí, potom pokračuje: Neuveríš mi, ale prosím, počúvaj. Zober teraz pero a papier a zapisuj, čo poviem. Nemám veľa času. Ja som ty, ale z budúcnosti. Viem, že sa to zdá nemožné, ale urob, čo ťa prosím. Máš pero a papier?
Miško je slušne vychovaný, takže iba toto mu bráni okamžite zložiť. Navyše, babka vždy vravievala, že s bláznami sa nemá hádať. Radšej ich vypočuť a urobiť po svojom. Miško si je celkom istý, že volajúci je buď blázon, alebo robí žart, aké aj so spolužiakmi niekedy vystrájali vytočíš náhodné číslo a povieš, že práve vedieš slona kúpať do vane. Smiali sa potom celé popoludnie. Teraz sa rozhodne neprotestovať a čo najrýchlejšie zistiť pointu tejto srandy. Ak teda nejaká je.
Mám, povie vážne. A v budúcnosti budem mať svoj mielfón?
…čo? zahryzne si dotyčný do reči. Miško! Nerobím si srandu. Ak ma poslúchneš a všetko zapíšeš, budeš mať aj iPhone aj kopu iných vecí.
Dobre, zapisujem, povie Miško, s telefónom pri uchu pozerá z okna a špára sa v nose. Kamaráti už zrejme nevydržia a utečú na ihrisko bez neho.
Radšej už nič nehovoriť a rozhovor rýchlo dokončiť, veď hlas z budúcnosti povedal, že nemá veľa času.
Hlas začne vymenúvať nejaké dátumy, roky, spomína, aby sa vyhýbal nejakej Vierke z vedľajšej triedy a na kilometre sa nepribližoval k nejakej podozrivej firme. Má kúpiť a potom predať eurá, potom ich opäť kúpiť. Čosi o čiernom utorku, výherných automatoch, kasíne, bitcoine, nehnuteľnostiach… Veľa neznámych slov lieta do slúchadla.
Máš všetko zapísané? pýta sa hlas na druhom konci.
Mám.
Spolieham sa na teba. Túto lístočku opatruj ako mapu k pokladu. Nikomu ju neukazuj a nestrat ju, poprosí hlas. Potom zaznejú krátke prerušované tóny.
Miško položí slúchadlo naspäť a vybehne na dvor. Večer, keď sa rodičia vrátia z práce, spomenie si na ten podivný telefonát a všetko im porozpráva o telefonáte aj o dospelom Mišovi z budúcnosti.
Nikdy nerozprávaj s cudzími ľuďmi do telefónu, povie otec vážne. Najmä nie s takými, čo ponúkajú eurá z budúcnosti. Hneď povedz, že voláš na políciu, a polož.
Jasné, pridá sa mama. A načo by nám boli eurá? Veď čo by sme s nimi robili?
***
Časom Miško na ten rozhovor zabudne. Detské starosti vytlačia všetky čierne utorky aj bitcoiny z jeho mysle. Plynú roky, škola, bezstarostné detské časy. V ôsmom ročníku k nim do školy príde nová dievčina, ktorá Miškovi ihneď padne do oka. Aj keď chodí do paralelnej triedy, nebráni mu nič, aby sa s ňou zoznámil. Nevinné lístočky a nesmelý sprievod cestou domov časom prerastajú do niečoho väčšieho.
Po vojenčine sa Miroslav a Vierka vezmú. Sú deväťdesiate roky; prvotná eufória z nečakanej slobody sa rýchlo strieda so sklamaním a povestnou opicou. Ledva sa vyhrabú z jedného problému, padnú do druhého. Chcel kúpiť Vierke čižmy, no nestačilo ani na papuče. Splácajú hypotéku na jednoizbák, ktorý ich dusí štvorcami i splátkou.
***
Miroslav sedí na lavičke v mestskom parčíku a vytiahne z igelitky pollitrové pivo, z ktorého si opatrne upije. Potom si vyberie z vrecka škatuľku cigariet a zapáli si. Pohľad mu blúdi medzi ľuďmi a okolitým životom bez toho, aby sa na niečom konkrétnom zastavil. Nevšimne si, ako si vedľa neho prisadne starší pán s okuliarmi a koženým aktovkou.
Nevadí, že si sadnem? spýta sa slušne, keď už sedí.
Miroslav letmo prikývne a vytiahne z tašky ďalší dúšok pivka.
Je dnes akosi pochmúrne, zamrmle muž len tak do vzduchu.
Ako celý život, zareaguje Miroslav.
Nepovažujete za zvláštne, otočí sa muž, že dni sú s pribúdajúcimi rokmi stále šedšie? Keď si spomeniem na detstvo tam bolo vždy slnko, jar hýrila potôčikmi a loďkami, leto voňalo čerstvou trávou a vodou, jeseň farbami, zima príjemne praskala pod nohami. Ani jeden šedý deň v spomienkach.
V detstve niet starostí, múdro pridá Miroslav. Tie farbia dni na šedo. Kto by si v mladosti pomyslel, že raz to dopadne takto?
Ani nevie ako, zrazu vyrozpráva starému mužovi všetky svoje nádeje, ktoré sa obratili na nepriaznivé podmienky. O neúspechoch, ktoré ho prenasledovali podvodné ponziho schémy, všade samý zvláštny automat na mince, na čo siahol, tam sa popálil. Všade sľubovali okamžité šťastie, skončil s dlhom na krku. Manželku zláka iný a odíde do Chorvátska. Miroslav zostal takmer bez ničoho, živorí z náhody do náhody.
Ale teraz mám jednu ideu, usmeje sa Miroslav. Nedávno som pozeral jeden online kurz Myslenie milionára. Tam radí kúpiť kryptomeny zisk 500 % týždenne! Tentoraz už určite dobre investujem…
Prepáčte, mladý muž, muž si nadvihne okuliare, máte aké vzdelanie, čomu sa venujete?
Makať? To pre blbcov, mykne plecom Miroslav a zapije rozhovor pivom. Peniaze sa musia robiť, nie zarábať. Keby som tak vopred vedel, do čoho ísť, všetko by bolo iné.
Obaja mlčia. Miroslav sníva o bohatstve z kryptoburzy, starý pán myslí na vlastné veci.
Myslíte si teda pokračuje muž, že keby ste to vedeli skôr, všetko by sa spravilo?
No pravdaže, súhlasí Miroslav.
Zaujali ste ma, pousmeje sa muž. Dovolíte, spravím na vás malý pokus. Rozopne aktovku, vytiahne starodávny telefón s otočným číselníkom. Viete, hovorí, existuje teória, že čas nie je lineárny ani kruhový. Všetko je naraz.
Nerozumiem, prizná sa Miroslav.
Ťažko vysvetliť, muž si dá dolu okuliare, trie si čelo. Akoby minulosť, prítomnosť i budúcnosť prebiehali súčasne. Teraz ste vy na všetkých tých miestach života naraz.
Aj tak nechápem, pokrčí plecami Miroslav.
To nevadí, muž pristrčí telefón k nemu. Tento telefón umožňuje zavolať si do minulosti. Presne štyridsať rokov naspäť. Skúšal som na sebe. Lenže mám otázku keď niečo v minulosti zmením, zopakuje sa prítomnosť alebo sa premení aj budúcnosť?
Miroslav si samozrejme myslí, že starček asi nemá všetko v poriadku, ale čo ak predsa… Však koľko bláznov z internetu má plné účty peňazí? Možno predsa našli svoj spôsob, treba skúsiť, veď stratiť už niet čo.
Tak poďme na to! súhlasí Miroslav.
Pamätáte si svoje staré domáce číslo? pýta sa muž. Musíte byť vo svojej minulosti vtedy doma.
Miroslav si číslo pamätá, štyridsať rokov dozadu prichádzal po škole domov. Opatrne vezme do ruky starý telefón a vytočí sedem číslic.
Máte len krátko, upozorní muž. Batéria vydrží len pár minút.
Stíham, prikývne Miroslav a vytáča. Hovor už trvá, keď mu v hlave prebleskne, že je to hlúposť veď kto by to v minulosti dvihol? Ale vtom sa ozve na druhej strane:
Haló, známy detský hlas zabručí do slúchadla.
Ahoj, Mišo? Miroslavovi sa až spotili dlane.
Rodičia nie sú doma, odpovie mu Miško, a Miroslav rýchlo hovorí, než by mal šancu položiť.
Mišo, vypočuj ma, prosím, nekladaj. Je to dôležité. Ja som ty, len o štyridsať rokov starší. Zober si teraz papier, pero a zapisuj, veľmi rýchlo, všetko, čo poviem. O chvíľu čas vyprší. Máš?
Mám, potvrdí Miško. A v budúcnosti mám vlastný mielfón?
Haha… nahnevane sa usmeje Miroslav, ale uvedomí si, že hovorí s deťmi. Ak ma poslúchneš a všetko správne zapíšeš, budeš mať aj iPhone, aj všetko ostatné, čo chceš.
Zapisujem, povie povzbudivo Miško.
Miroslav mu rozpovie, čo vie že keď sa vráti z vojenčiny v 93. nájde si super prácu, ale celú výplatu s Vierkou prepije a minie. Mišo, daj pokoj Vierke! Nie je pre teba. Budeš mať sto iných! Za celú výplatu nakúp eurá!
Povie dátumy, kedy čo kúpiť a predať. Varuje, nech sa automatom a kasínam vyhne, radšej ich vlastniť s kamarátmi to ho zabezpečí na roky. Od pochybných podnikov ruky preč. Investovať do bytu, kým sú lacné. V roku 98 v auguste všetko meniť na eurá. Roku 2009 polovicu do bitcoinov. Všetko, čo si mohol počas dvoch minút vybaviť, do detailov vypovie tak, aby mohol sám seba v minulosti zachrániť. Občas sa priamo uistí, či si jeho detské ja všetko píše. Chcel by sa presvedčiť, že písanie je správne, ale muž naproti ukazuje, že už treba končiť.
Všetko máš? spýta sa.
Všetko, odpovie Miško.
Spolieham na teba. Stráž túto lístočku ako mapu pokladu, ani nikomu neukazuj, ani nestrácaj, Miroslav by ešte rád niečo dodal, no hovor sa preruší.
***
Miško, samozrejme, nič nezapísal. Počkal, kedy dospelák prestane bľabotať a položil. Vybehol na slnkom zaliate futbalové ihrisko za domom. Ak to mal byť vtip, tak nič extra.
Radšej to večer aspoň spomeniem rodičom, pomyslí si Miško, utekajúc k ihrisku s kamarátmi.
