Mikuláš pricestoval na dedinu, aby navštívil svoju tetu. Pristúpil k známemu domu, otvoril vŕzgajúcu bránku a na dvore ho privítala teta Helena.
No, Mikuláš, prečo si nezavolal a aspoň nedal vedieť? zahundrala teta a hneď ho objala s takou silou, že by ju závidela aj medvedica v Kremnici. A kde máš Marietu s deťmi? Zase si ich nechal v meste?
Tentokrát im to nevyšlo, ostali v Bratislave, povzdychol si Mikuláš.
Teta Helena ani trochu neotáľala a šikovno vykúzlila na stôl skutočnú hostinu, akoby sa v dome zrazu objavila celá rodina zo Spiša. Po nedeľnom obede, keď sa ledva dýchalo od plnosti, začala nenápadne vážnejšiu debatu.
No pozeraj, čo som našla v truhle v komore, povedala zrazu teta a podala Mikulášovi akýsi papier s patinou minulého režimu.
Mikuláš opatrne rozložil list a začal čítať. Tvár mu od riadku k riadku bledla a modrala ako bryndzové halušky v zime.
Ale no tak, nepanikár, mávla rukou teta Helena, tomu papieru je sto rokov. Možno sa odvtedy tvoje zdravie zázračne napravilo. Vari ti ten vietor nafúkal deti? Prosím ťa!
Nocoval u tety a nevedel oka zažmúriť niet sa čo čudovať. Veď z papieru jasne stálo, že ako sedemročný, po vážnej chorobe, dostal lekársky záver: deti mať nebude. Tento záver bol vystavený jeho mame a Mikuláš o ňom nemal ani šajnu.
To bude určite omyl, dumal Mikuláš. Ak tomu kusu papiera veriť, tak som vychoval cudzie deti. Ale pri Mariete… tam mám istotu!
Mama mu zomrela, keď ešte nedosiahol ani desať rokov. Otec si rýchlo našiel novú ženu a odvtedy Mikuláš trávil noci u tety Heleny, ktorá bývala dom vedľa. Bola mladšou sestrou jeho mamy ani sa nenazdal a stala sa mu druhou mamou.
Po vojne Mikuláš nemal chuť vrátiť sa na dedinu: práce niet, s otcom sa rozprával viac cez stenu ako do tváre. Usadil sa v Bratislave, pracoval ako vodič a chvíľu býval v internáte. Kým nabral šoférsku prax, dotiahol to až na diaľkového šoféra. Keď si už niečo našetril, kúpil si vlastný byt veď čo, keď už má šofér musí byť aj na ceste nezávislý!
Potom spoznal Marietu. O tom, že čakajú dieťa, mu povedala ešte pred svadbou. Žili spolu pokojne, ba čo viac, za tri roky po dcére čakali aj syna.
K štyridsiatke odložil volant, keď už mal našetrených pár tisícok eur a rozbehol malú firmu na prenášanie nákladu po celom západnom Slovensku. Z firmy, kde na začiatku ani kávovar nefungoval, sa časom stala úspešná prepravná spoločnosť.
Po stretnutí s tetou zamieril rovno do Bratislavy na vyšetrenie. Tušil to, čo nechcel vedieť a predsa to sedelo. Domov sa vrátil akoby mu niekto Skratol dušu.
Mikuláš, ty si sa konečne ukázal! ožiarila sa Marieta, Dáš si niečo na jedenie?
Nie, povedal sucho a položil pred ňu čerstvý lekársky posudok.
To čo je? otvorila oči širšie než slovenské cesty po zime.
To je papier, ktorý tvrdí, že som nikdy nemohol mať deti, vyhlásil Mikuláš.
Marieta zmeravela a oprela sa o stoličku, akoby mala v čaji borovičku.
Veď to hádam nie je pravda, Mikuláš! To bude omyl.
Klamať ma ďalej nemusíš, povedal chladne, ak hej, viac ma neuvidíš.
Marieta vzdychla a začala klásť karty na stôl.
Vysvitlo, že už na škole jej dvoril spolužiak, ktorý sa neskôr rozbehol za jej kamarátkou. Keď ho stratila, spoznala Mikuláša. Keď zistila, že je v tom, nebola si istá, kto je otec, ale pod tlakom doby a rodičov sa vydala za Mikuláša.
Dobre teda, dcéra je jasná, prerušil ju Mikuláš, ale čo syn?
Marietu zaliala červená vlna hanby a spustila slzami zalievaný príbeh.
Keď si bol preč, znovu som stretla toho starého známeho. Pozval ma na večeru. Viac sme sa už nestretli, ale hanbím sa za tú chvíľku slabosti doteraz. Ty si moja láska, on bol len záblesk mladosti.
Mikuláš len sedel, hlavu v dlaniach, a rozmýšľal, akoby hľadal odpovede na záverečnú maturitu zo života.
Prosím ťa, Mikuláš, neodchádzaj. Bez teba nezvládnem ani pondelkové ranné správy!
Nechcem ťa ani vidieť, suchým hlasom povedal Mikuláš a šiel k dverám.
Marieta sa za ním rozbehla v slzách, ale zavrel dvere bez jediného obzretia.
Cez týždeň trávil v práci viac času než pri pive s kamarátmi a cez víkend zaliezol k tete Helene na dedinu. V noci nemohol spať. Zdalo sa mu, že život sa mu zosypal ako kocka stavebnice.
Tak to je teda paráda, dumal do stropu, a čo teraz? Kde som to vlastne spravil zle?
Ráno sa zobudil s novými myšlienkami.
Keby som to bol vedel už po vojne, asi by som rodinu nikdy nemal. A nikdy by som nezažil tie šťastné chvíle, keď sa deti smiali, ani prvé kroky. Takto som aspoň nemusel nad ničím filozofovať.
V nedeľu ho prišli navštíviť deti.
Oci, čo sa deje? Odvtedy, čo ste sa s mamou pochytili, ťa ani nevidiať, veď to nie je normálne! vyhŕkla dcéra.
Neboj sa, Barborka, vás mám stále rád, len s mamou je to komplikované.
Oci, vráť sa ku mame. Plače deň aj noc, strachujem sa o ňu, pridal sa syn Martin.
Oci, prestaň už trucovať, máme pre teba aj dobrú správu čoskoro budete s mamou starí rodičia! usmiala sa dcéra.
Mikuláš ju objal a rozžiaril sa ako vianočný stromček na námestí.
Tak to je správa roka!
A nikam bez teba nejdeme, oznámil syn, hádam sa dá po toľkých rokoch všetko odpustiť.
No dobre, ste ma prehovorili, zasmial sa Mikuláš a spolu sa vybrali domov… veď rodina je predsa rodina, aj keď v papieroch to občas vyzerá inak.
