Bolo to v hale, kde všetci stále čakajú.
Meškal som na svoju električku. Nie preto, že by som sa zdržal – len som sa zbytočne potrápil. Hlúposť, trápnosť, a ak mám byť úprimný, až zúfalá beznádej. Stál som na opustenom peróne na stanici Južná, fajčil prvýkrát po rokoch – otvorene, akoby som už nemal čo stratiť – a pozeral sa, ako do tmy miznú červené svetlá posledného vozna. Fajčil som dychtivo, akoby v tom dyme bol zmysel, ktorý mi už dávno chýbal. A potom som si zrazu uvedomil: nemám kam ponáhľať. Tam, kam som smeroval, by sa nič nezmenilo. A domov… domov sa mi nechcelo. Tam bola len prázdnota. Všetko, čo som kedy sám opustil.
Kráčal som po peróne, akoby som dúfal, že nájdem inú cestu, druhú šancu, iný smer. Ale okrem mokrého asfaltu, kalných mlákov a môjho odrazu v nich tam nič nebolo. Dážď len začínal – drobný, studený, takmer nebadateľný. Vošiel som do čakárne – starej, prepadnutej, s prasklinami na strope, pachom hrdze, vlhka a času, ktorý tu akoby zamrzol.
Podľa kalendára bola jar, no v hale stále zaváňala zima. Staré radiátory viac vŕzali ako kúrili, pod lavicami sa hromadila špina a zo stien sálal chlad. Pri okne sedela asi štyridsaťročná žena s chlapcom, vyzeral na osem rokov. Jedol studené halušky z plastového boxíka, starostlivo, akoby plnil úlohu. Mal na sebe školskú uniformu, cez ktorú mal na kolenách starostlivo zložený kabát. Pri nohách mal ošúchaný ruksak. Jedol sústredene, mračil sa – halušky boli asi tuhé ako kameň. Žena hľadela von oknom, no akoby videla niečo mimoň. Pod očami mala tmavé škvrny, ruky držala na kolenách, ako človek, ktorý sa drží poslednými silami. Prsty sa jej triasli. Akoby vo vnútri čosi každú chvíľu prasklo.
Nevšimol by som si ich, keby nezačala hovoriť:
“Chápeš, že on sa nevrátí?”
Slová, ktoré vypovedela ticho, akoby ich zo seba trhala. Ako keby vyplula kameň. Chlapec nereagoval. Len prikývol a jedol ďalej. Tak, ako keby to počul už viackrát. Ako keby v tých slovách nebolo nič nové.
Hanbil som sa. Nie kvôli nim – kvôli sebe. Kvôli tomu, že som počúval. Kvôli tomu, že aj ja som niekedy niekoho nepočkal, že som odišiel. Chcelo sa mi vybehnúť späť do dažďa, prechladnúť, očistiť sa až do kostí, zabudnúť. Vstal som a kráčal ku dverám, keď som počul:
“Nehnevaj sa naňho. Len nemohol. Je slabý.”
Na slove “slabý” sa jej hlas zachvel, akoby práve teraz, keď to povedala nahlas, definitívne pochopila. Chlapec pevnejšie zovrel vidličku. Kĺby mu zbielali. Mlčal.
Neodišiel som. Z nejakého dôvodu som sa vrátil, posadil sa bližšie k nim. Nie aby som sa vmiešal – len som nevedel, kde inak byť. To ticho medzi nimi – bolo v ňom viac pravdy ako v akomkoľvek kriku. Žena na mňa pozrela. Rýchlo, bez hnevu. Len pohľad človeka, ktorý je unavený.
“Prepáčte,” povedal som. “Moja električka odišla skôr.”
Prikyvla. Jej tvár zostala nehybná, ako z kameňa. A chlapec sa zrazu pozrel na mňa a spýtal sa:
“A u vás kto odišiel?”
Otázka bola jednoduchá, akoby nevyžadovala odpoveď. Alebo práve naopak – žiadala si ju, tu a teraz.
“Ja sám,” odpovedal som. “Ja sám som odišiel.”
Prikyvol. Akoby pochopil. A potom dodatoučal:
“A teraz kam?”
“Neviem,” pokrčil som plecami. “Zatiaľ sem. Potom uvidíme.”
Žena vstala. Opatrne, akoby mala nohy z vaty.
“Poď, Mišo. Za dvadsať minút máme autobus.”
Chlapec potichu zavrel krabicu, zapol ruksak. Vyšli. Neobzreli sa. Len dvere za nimi zaklapali – a bolo po nich. Rozplynuli sa. A ja zostal. Sám. V tejto hale, kde čas akoby stál, kde v ovzduší visel pach cudzieho života.
Pozrel som sa na lavicu. Ležal tam zmuchlaný papierik. Zdvíhol som ho, vyhodil. Ako keby som vyhadzoval kúsok toho, čo som mal dávno opustiť.
Asi pol hodiny som len sedel. V tichosti. A potom vošiel starý muž. Nízky, v ošúchanom kabáte, s teLen stál pred dverami, zavesil kabát a začal si mumlať pod fúzmi nejakú starú piesňu, ktorú si už nikto iný nepamätal.
