Hala, kde stále čakajú
Zmeškal som svoju električku. Nie preto, že by som zostal dlhšie – len som sa zamyslel. Hlúposť, nepríjemnosť a, ak mám byť úprimný, až bolesťivo beznádejné. Stál som na prázdnom nástupišti stanice Južná, fajčil prvýkrát po dlhých rokoch – otvorene, akoby som už nemal čo stratiť – a pozeral sa, ako do tmy miznú červené svetlá vlaku. Fajčil som dychtivo, ako keby som v tom dyme hľadal zmysel, ktorý už dávno neexistoval. A potom som si zrazu uvedomil: ponáhľať sa už nemá kam. Tam, kam som chcel ísť, sa nič nezmení. A domov… domov sa vracať nechcelo. Tam – len prázdnota. Tam je všetko, čo som kedysi sám opustil.
Kráčal som po nástupišti, akoby som dúfal, že nájdem inú cestu, inú šancu, iný obrat. Ale okrem mokrého asfaltu, kalných mlák a môjho vlastného odrazu v nich nebolo nič. Dážď len začínal – drobný, studený, takmer nebadateľný. Vošiel som do čakárne – starej, prepúšťajúcej z každého kúta, s prasklinami na strope, zápachom hrdze, vlhka a času, ktorý tu zastal.
Jar bola len podľa kalendára – v hale stále smrdel zima. Staré radiátory skôr vŕzgali ako kúrili, pod lavicami sa hromadila špina a zo stien vychádzal chlad. Pri okne sedela žena okolo štyridsiatky s chlapcom, vyzeral na osem rokov. Jedol studené halušky z plastovej krabičky, usilovne, akoby plnil úlohu. Mal na sebe školskú uniformu, cez ktorú bolo prehodené kabát, starostlivo zložené na kolenách. Pri nohách – ošúchaný batoh. Žul so zameraním, škrípol zubami – halušky už boli studené ako kameň. Žena hľadela von oknom, akoby cezeň. Mala sýtence pod očami, ruky zložené na kolenách ako niekto, kto sa drží zo všetkých síl. Prsty sa jej triasli. Ako keby vnútri niečo každú chvíľu puklo.
Nevšímal by som si ich, keby nie jej hlas:
— Ty predsa vieš, že sa nevrátí?
Veta, vypovedená ticho, ako keby si ju zo duše trhala nechtami. Akoby vytlačila kameň. Chlapec nereagoval. Len prikývol a jedal ďalej. Ako keby to nepočul prvýkrát. Ako keby v tých slovách nebolo nič nové.
Bol som v rozpakoch. Nie kvôli nim – kvôli sebe. Kvôli tomu, že som počúval. Kvôli tomu, že som tiež niekoho nedokázal počkať, že som odišiel. Chcelo sa mi vyjsť späť do dažďa, prechladnúť, očistiť sa až do kostí, zabudnúť. Vstal som, prešiel k dverám, a vtedy som počul:
— Nehnevaj sa na neho. On len nedokázal. On je slabý.
Pri slove „slabý“ sa jej hlas zachvel, akoby práve teraz, keď to vyslovila nahlas, pochopila – definitívne. Chlapec pevnejšie zovrel vidličku. Kĺby mu zbielali. Mlčal.
Neodišiel som. Z nejakého dôvodu som sa vrátil, sadol si bližšie k nim. Nie aby som sa vmiesal – len som nevedel, kde inde byť. To ticho medzi nimi – bolo v ňom viac pravdy než v akomkoľvek kriku. Žena sa na mňa pozrela. Krátko, bez hnevu. Len pohľad človeka, ktorý je unavený.
— Prepáčte, povedal som. — Moja električka odišla skôr.
Prikyvla. Jej tvár zostala nepohnutá, ako z kameňa. A chlapec sa zrazu na mňa pozrel a spýtal sa:
— A u vás kto odišiel?
Otázka bola jednoduchá, akoby nevyžadovala odpoveď. Alebo ju vyžadovala – práve teraz, práve tu.
— Ja sám, odpovedal som. — Ja sám som odišiel.
Prikyvol. Ako keby rozumel. A dodal:
— A teraz kam?
— Neviem, pokrčil som plecami. — Zatiaľ sem. A potom – uvidíme.
Žena vstala. Opatrne, akoby jej nohy boli z vaty.
— Poď, Michal. Autobus nám ide o dvadsať minút.
Chlapec mlčky zložil krabičku, zapol batoh. Vyšli. Neobzreli sa. Len dvere za nimi zaklapA keď som vstúpil do vlaku, cítil som, ako sa moje srdce na chvíľu zastavilo a potom začalo tíkať znova, ako keby sa chcelo doraziť všetky tie minúty, čo som strávil čakaním.
