Milan, už je na čase. Odporúčal by som ti zájsť k lekárovi. Mal by si si dať vyšetriť srdce. A čo by malo byť so srdcom? Mám taký pocit, že ho asi ani nemáš!
Čakovi vôbec nešlo do hlavy, prečo sú vchodové dvere, ktorými s pánom toľkokrát prichádzali z prechádzky zamknuté.
Sedel oproti obitým hnedým dverám na Hurbanovej ulici v Petržalke.
Možno som sa predsa len pomýlil? premýšľal. Nie! s istotou si odpovedal. Podľa vône to boli tie správne dvere.
Stačí ešte chvíľu počkať a môj pán si určite spomenie, že ma odviezol autom až za Bratislavu a nechal samotného pri lese. Je to predsa len hra! Ale ja som sa dostal späť. Teraz čakám!
Začalo snežiť. Čakovi už riadne tuhli labky, celý sa triasol, ani hustá srsť veľmi nepomáhala.
Hlavne nemyslieť na hlad. Oni ma určite uvidia, otvorí dvere a dajú mi parádnu, poriadnu kosť
Tento trasúci sa psík sa priblížil ku záveju a začal žrať sneh. Roztápal sa mu v papuľke, smäd ustupoval, ale zima bola ešte horšia. Ani som neveril, že môže byť studenejšie.
Hneď ma pustia dnu, ľahnem si k veľkému bielemu radiátoru. Najprv kosť. Potom polievku. A potom na nich všetkých trochu poštekám. Chápem, že to je len tréning. Chceli ma vycvičiť.
Ale ja som to naše ihrisko hľadal celé noci. Včera som sa stihol prešmyknúť do otvoreného vchodu, len aby som sa trošku zohrial. Ráno ma prebudil kopanec od domovníka, zavyl som od bolesti. Na odvetu som už ani nemal silu.
Ľudia sú zvláštni. Keď idem so svojím človekom na vôdzke, každý sa na mňa usmeje, pozdraví nás. Ale keď som sám, všetci ma odháňajú a ten chlapík ma ešte aj kopol. Teraz ma aj bok bolí.
Hodiny a hodiny Čak sedel pred dverami a díval sa na ne. Nikto nevychádzal ani nevchádzal. Začal potichu kňučať. V duchu už dávno ležal v teple a mal plné bruško.
Treba len chvíľku vydržať. Už iba trochu.
Začala pravá petržalská fujavica. Čak už skoro necítil labky, zabalil sa do klbka. Mysľou odchádzal niekam ďaleko. Úlohu splnil, dom našiel. Bolo to ťažké, ale predsa! Môže si oddýchnuť… stačí si zdriemnuť
Viktor Mihálik bol v byte úplne sám. Mal toho fakt veľa na práci: počúvať rádio, pokojne si uvariť čaj, potom zasa vypiť čaj, do toho sa presunúť k telke, potom si ísť ľahnúť, trochu podriemať a po chvíli opäť šálka čaju
Dnešný plán bol hotový, vlastne mal rovnaký rozvrh už pár rokov dozadu a nič sa nemenilo. Predtým vida, to bolo iné!
Šofér prímestského vlaku. Vozil ľudí z okolia do centra Bratislavy. Bol dôležitou žilou mesta. Potrebovali ho.
Neboj, ešte chvíľu, vydržím! útešne si hovoril. Jar už je za dverami. Počkám, zasadím rajčiny, potom chata, záhrada na Žitnom ostrove, o chvíľku je po zime!
Išiel do kuchyne. Dal variť vodu na čaj. Kedysi býval ten čas vyplnený rozhovorom s niekým blízkym, teraz ako keby mu všetko nečakane vzali.
Čajník zasyčal. Viktor Mihálik otvoril skriňu, kde zvyčajne bola sypaná čajová zmes. Bola tam len prázdna škatuľka.
Iha, mládenec, došla mi! Treba do obchodu, potešil sa novému dôvodu von. Oblečený bol raz-dva a vyrazil z bytu.
V chodbe zas nesvieti svetlo. Tipujem, buď vypálená žiarovka, alebo niekto ukradol. Kúpim novú po ceste späť, pomyslel si.
Otvoril vchodové dvere a spravil dva kroky, keď pri niečom zakopol a skoro spadol.
Do šľaka, zamumlal. Zistil, že to bola snehom zasypaná psia guľa. Sneh na nej vôbec netopol.
Čak! Viktor Mihálik spoznal susedovho psa.
Čaku, čo tu robíš? Si v poriadku? Počkaj, zavolám tvojim domácim do bytu cez zvonček. Skrútený pri zvončeku volať rodinu. Nik neotváral. Potom volal aj susedom. Zodvihli.
Tu váš sused. Neviete, kde sú tí zo šesťdesiatštvorky? Ich psík tu zamŕza!
Veď ti sa odsťahovali. Rozvod mali, predávajú byt.
Neverím… Vďaka.
Viktor Mihálik zo seba zhodil páperovú bundu, položil ju vedľa psa. Opatrne ho naložil na bundu, sneh z neho sfúkol rukavicou. Psík sotva dýchal.
Nech toto! Čaku, dýchaj!
Odvliekol ho do vchodu, zaniesol až ku radiátoru. Hladil premrznutú srsť. Potom zabúchal na najbližšie dvere na prízemí. Otvorila susedka Nina.
Viktor, čo sa deje?
Nina, pes Prosím vás, zistite najbližšiu veterinárnu kliniku a zavolajte nám taxík.
Haló, Elena?
Áno, kto je to?
Sused zo sedemdesiatdvojky, Viktor Mihálik. Dal vám číslo Nina.
Aha, dobrý deň, pán Mihálik.
Volám kvôli Čakovi.
To je záležitosť na Mila. Ja som nikdy toho psa nechcela.
Hm Ideme s ním na vet…
Pane Mihálik, ten lenivec nezarobí ani na hypotéku A ešte aj psa si kúpil. Rovnako ja som roky všetko ťahala, jeho som požiadala, nech psa dá preč… Ani to nezvládol! Majte sa!
Haló, Milan? Tu je váš bývalý sused, Viktor Mihálik. Čak sa vrátil domov!
Máte zlého psa. Náš Čak sa stratil v lese.
Som si istý, že to je on!
Nemožné.
Ach jo… Takto sa psi neodkladajú.
Nerozumiem vám.
Vieš, že rozumieš. Som rád, že už nemám takýchto susedov.
Niekoľko mesiacov už Čak býval v novom dome. Uši mu síce omrzli, a na dve labky poriadne došľapnúť nevedel, no zvykol si.
Teraz pochopil, že to celá nebola žiadna hra. Oni dvaja dospelí ľudia si zahrali hru s povelom zmizni. On to splnil, takmer celkom.
Ale už mal nového pána. Chodili von trikrát denne. Starý pán, aby sa nebál zaspať v kresle pri telke, si vďaka Čakovi zase trochu zabehne.
Tí ľudia sú zvláštni. Minule sa na mňa stále usmievali, pritom ma skoro zabili hladom. Tento môj nový je síce večne namrzený a bzučí, ale naozaj sa stará. Nie som hlúpy tých predtým som chcel štekať, tohoto mám jednoducho rád.
Kedysi večer Viktor Mihálikovi niekto zaklopal na dvere.
Pán Mihálik, tu je Milan. Teraz bývam s priateľkou, má dcérku. Tá by veľmi chcela psíka. Nechal by ste mi Čaka naspäť? Je mi to ľúto, čo sa stalo. Koľko vám dlhujem za veterinu?
Milan, nerozumiem ti.
No vieš… Zle nám išlo, menej som zarábal
Psovi je jedno, koľko zarábaš… Čak sa stratil v lese.
Ale veď tu na deke leží predsa on!
To je Norris, Čaka si už stratil.
Čak, poď ku mne!
Pes pokojne zostal ležať na deke, ani sa nepohol. Len vyceril zuby.
Milan, mal by si zájsť k lekárovi. Neškodilo by ti skontrolovať srdce.
A čo má byť so srdcom?
No mám taký pocit, že ho ani nemáš!
A čo na to hovoríte vy? Napíšte mi, čo si myslíte, dajte lajk!
