Mestečko pri mori
Večer sa pomaly zlieval nad malé prímorské mestečko. Jeseň ešte necítili, len turistov ubudlo. Milan patril k tým, čo nemajú radi plážový chaos a úmorné horúčavy. Preto si na výlet k moru vybral práve október. Ešte je teplo, dá sa kúpať, no noci sú už svieže a chladnejšie. Mal však aj iný dôvod sem prísť.
Kráčal pomaly, pozorne čítal názvy ulíc na domoch. Čakal, že keď príde, hneď si všetko spomenie, no nič nepoznával. Pri vytúženom dome sa zastavil, vytiahol z vrecka papiera a skontroloval adresu. Všetko sedelo. Adresa rovnaká, no namiesto prízemného domčeka stál dvojposchodový dom so špicatou strechou. Cez kovové mreže plotu dobre videl udržiavanú záhradu so stromami obsypanými limetkami, kaki a jablkami.
Milian zložil športovú tašku z ramena, postavil ju k nohám, vytiahol vreckovku a utrel si spotené čelo. V hĺbke záhrady žena zbierala bielizeň zo šnúr. Videla ju len zo zadu. „Čiže jej matka ešte žije?“ pomyslel si. Žena medzitým zdvihla prádelník a chcela odísť. Milan nabral do pľúc vzduch a zavolal:
„Paní domáca! Púšťate izby?“
Otočila hlavu, pozrela sa naňho a pristúpila ku bráne. Keď ju zbadal zblízka, pochopil, že sa pomýlil. Boli rovesníci.
„Chcete si prenajať izbu?“ spýtala sa, prižmúrila oči a premerala jeho tvár.
„Áno. Známí u vás bývali v lete, odporučili vás,“ zahovoril.
„Ale trochu neskoro, nie? Sezóna už končí.“
„Pre mňa ideálne. Horúčavy neznesiem.“ Usmial sa. „Takže, izbu máte?“
„I nech. Prázdne je,“ odpovedala, položila prádelník a otvorila bránu. „Vstúpte a choďte rovno do domu, dvere sú otvorené.“
Milan zdvihol tašku a prešiel okolo nej.
„Vstúpte,“ pozvala ho znova, keď váhal pred dverami.
Vošiel do priestranného vstupu, ktorý slúžil zároveň ako obývačka. Čisto, svetlo, vkusne a útulne zariadené – nič také si nepamätal.
„Vaša izba je hore, poďte, ukážem vám,“ naviedla ho.
Schody pod ním jemne vŕzgali. Predtým druhé poschodie neexistovalo. Či som naozaj na správnom mieste?
„Dvere napravo,“ ukázala. „Na ako dlho ste prišli? Ale to je jedno. Kúpeľňa je vedľa, spoločná pre tri izby. No teraz ste tu sami, takže iba pre vás.“
Milan vošiel do malej útulnej izby. Z okna sa dalo vidieť more, nad ktorým horí červenkavý západ slnka.
„Ako v rozprávke,“ vykríkol, nedokázal potlačiť úžas.
„Vaši známi vás upozornili na cenu? Teraz už mimo sezóny, dám zľavu. Stravu extra.“
„Všetko mi vyhovuje.“ Otočil sa na ňu a usmial. „Ako vám mám hovoriť?“
„Volajte ma Zora. A vy?“
„Mi… Milan,“ zadrhol sa trochu.
Zora. To je tá istá Zora? Tak sa zmenila. A čo som čakal? Že o štyridsať rokov ostane rovnaká ako vtedy? Čas všetko zmení. Očividne ma nepozná, rozjímal, zatiaľ čo ju pozoroval.
„Už ste u nás niekedy boli?“ spýtala sa Zora, akoby čítala jeho myšlienky. „Tak sa pozeráte, že som si pomyslela…“
„Nemyslím, v tomto dome určite nie,“ zahovoril a rýchlo prebehol izbu pohľadom.
„Budeš večerať?“ spýtala sa.
„Ak ťa tým neobťažujem,“ snažil sa v nej spoznať tie isté črty.
„Vôbec. O dvadsať minút príď dolu.“ A vyšla z izby.
Milan ťažko klesol na posteľ. Nebola príliš mäkká, ani nezaskripala. Pred štyridsiatimi rokmi býval dole, v malej stiesnenej izbike. Druhé poschodie ešte neexistovalo.
„Nespoznala ma. To ani nie je divné – štyridsať rokov. Asi na mňa už dávno zabudla. Zotúžila, zostarnela. Keby som ju stretol na ulici, tiež by som ju nepoznal. Ach, Zora, koľko vody už odtieklo…“
***
S kamarátmi Ivanom a jeho priateľkou Helenou prišli do malého mestečka pri Čiernom mori. Mali ísť aj s jeho Veronikou. No tesne pred cestou sa pohádali. Nahodou ju videl s iným, starším mužom, spravil scénu z žiarlivosti, a Veronika povedala, že nikam s ním nejde. Milan bol z toho zničený, chcel výlet zrušiť. Aká dovolenka, keď ťa milovaná zradí a svet sa ti rozpadne?
No Ivan ho presvedčil, aby odišli z mesta, upokojil sa a zahojil si zranené srdce. Bývali spolu v jednej izbe s Ivanom a Helenou. V sezóne sa ťažko hľadalo ubytovanie. Milan sa cítil trápne. Prechádzal sa do neskorých hodín po nábreží, aby mali kamoši súkromie. Aj na pláži sa od nich dištanoval.
Tak stretla Zoru. Tiež sa kúpala ďalej od ľudí. A plávala skvele. Zoznámili sa, Milan sa spýtal, kde býva.
„Som miestna, na prázdninách u mamy. Musím ísť, sľúbila som, že pomôžem na záhrade,“ obliekla si šaty cez mokré plavky.
„Môžem ťa sprevádzať? Len neodchádzaj sama.“ Ponáhľal sa za svojimi vecami.
Po ceste sa spýtal, či jej mama prenajíma izby.
„Samozrejme. Takmer všetci tu prenajímajú. V zime treba z niečoho žiť. Ty nemáš kde bývať?“
„Mám. S kamošom a jeho priateľkou, no je to nepohodlné pre všetkých.“
„Ak chceš, presuň sa k nám, porozprávam sa s mamou,“ navrhla.
Milan okamžite súhlasil, bez toho, aby vôbec izbu videl. Bola maličká, no drahšia. Ivan s Helenou protestovali, presviedčali ho, aby ostal.
„Mám tam svoj záujem,“ vykrútil sa, a takA keď sa na Silvestra po dlhých rokoch opäť stretli, obaja vedeli, že nie je neskoro začať znova.
