Mestečko pri mori
Večer sa pomaly zlieval nad malé prímorské mestečko. Jeseň tu ešte necítili, len turistov ubudlo. Ján patril k tým, ktorí nemali radi plážový ruch a horúčavy. Preto si na výlet k moru vybral práve október. Ešte je teplo, dá sa kúpať, ale noci sú už chladnejšie a čerstvé. Mal však aj iný dôvod sem prísť.
Kráčal pomaly, pozorne čítal názvy ulíc na domoch. Myslel si, že keď sem príde, všetko si hneď spomenie, no nič nepoznával. Pri hľadanom dome sa zastavil, vytiahol z vrecka papierik a skontroloval adresu. Všetko sedelo. Adresa rovnaká, no namiesto pôvodného jednoposchodového domčeka stál dvojposchodový dom so špicatou strechou. Cez kovové mreže plotu dobre videl upravenú záhradu so stromami obsypanými limetkami, kaki a jablkami.
Ján zložil športovú tašku z ramena, položil ju k nohám, vytiahol vreckovku a utrel si spotené čelo. V hĺbke záhrady žena zbierala prácu z povrazu. Videl ju len zo zadu. „Naozaj jej matka ešte žije?“ pomyslel si. Žena medzitým zdvihla zemi debnu s bielizňou a chcela odísť. Ján sa hlboko nadýchol a nahlas na ňu zavolal:
„Gospođa! Pronajímate izbu?“
Žena otočila hlavu, pozrela sa naňho a pristúpila ku bránke. Keď ju videl zblízka, pochopil, že sa mýlil. Bola v jeho veku.
„Chcete si prenajať izbu?“ spýtala sa, prižmurujúc oči a prezierajúc si jeho tvár.
„Áno. Kamaráti u vás bývali cez leto, odporučili mi vás,“ zahovoril.
„A čo tak neskoro? Sezóna už skončila.“
„Mne to vyhovuje. Neznášam horúčavy.“ Ján sa usmial. „Takže, prenajmete mi izbu?“
„I všetky. Sú voľné,“ odpovedala žena, položila debnu na zem a otvorila bránku. „Vstúpte a choďte rovno do domu, dvere sú otvorené.“
Ján zdvihol tašku a prešiel popri nej.
„Vstúpte,“ opakovala pozvanie, keď váhavo zastal pred dverami.
Vstúpil do priestranného vstupu, ktorý zároveň slúžil ako obývačka. Čisto, svetlo, vybavenie pekné a útulné, nič také si nepamätal.
„Vaša izba je na druhom poschodí, poďte, ukážem vám,“ naviedla ho žena.
Schody pod jeho váhou slabšie vrzali. Predtým druhé poschodie neexistovalo. Či som na správnom mieste?
„Dvere vpravo,“ ukázala hospodynka. „Na ako dlho ste prišli? Ale to je jedno. Kúpeľňa je vedľa. Je jedna pre tri izby. Teraz tam budete sám, takže len vaša.“
Ján vošiel do malej útulnej izby. Z okna bol vidieť more, nad ktorým horieval karmínový západ slnka.
„Ako v rozprávke,“ vykrúkol Ján bez námahy.
„Kamaráti vás upozornili na platbu? Teraz už nie je sezóna, zľavím. Stôl je extra.“
„Všetko mi vyhovuje.“ Ján sa na ženu obzrel a usmial sa. „Ako vám mám hovoriť?“
„Volajte ma Zora. A vy?“
„J… Ján,“ zarazil sa trochu.
„Zora. Naozaj tá istá Zora? Ako sa zmenila. A čo som čakal? Že po štyridsiatich rokoch zostane rovnakou mladou dievčinou? Čas všetkých zmenil. Asi ma nespoznáva,“ premýšľal, zatiaľ čo ju pozoroval.
„Už ste u nás niekedy boli?“ spýtala sa Zora, akoby počula jeho myšlienky. „Pozeráte sa tak, že som si pomyslela…“
„Nemyslím. V tomto dome som určite nebol,“ zavrtel hlavou a znova prebehol izbu pohľadom.
„Budete večerať?“ spýtala sa.
„Ak vám to nevadí,“ Ján sa snažil v nej nájsť staré črty.
„Vôbec nie. O dvadsať minút zostúpte dolu.“ A vyšla z izby.
Ján ťažko klesol na posteľ. Bola primerane mäkká a nevrA keď sa v očiach Zory preblesklo spoznanie a jej hlave ožili dávno zabudnuté spomienky, Ján pochopil, že ani čas nezmazal všetko, čo medzi nimi kedysi bolo.
