„Meno, ktoré všetko zmenilo“
„Moja milá, úbohá dievčina…“ šepkala cez slzy Alžbeta, tisknúc si k hrudi svoje novo narodené dievčatko. „Už teraz viem, aký ženský údel ti život pripravil…“
Dieťatko sa chutne približovalo k matkiným prsiam, občas sa zamračilo – slzy mu kvapkali na líčka, no hlad bol silnejší. Alžbeta si toho ani nevšimla – jej dušu trhaly spomienky, obavy a prekliate rodinné peklo samoty.
Do izby vošla sestra v bielom plášti a prísne sa pozrela na čerstvú matku.
„Zase tu rozvádzate vlhkosť? Ešte utopíte dieťa vo svojich slzách. Čo sa deje? Dievčatko je zdravé, ty máš mlieka ako rieky, a len sedíš ako na pohrebe. Dosť už plakania – raduj sa.“
Alžbeta sa trhla, akoby sa práve prebrala. Usmiala sa nejasne – či dieťaťu, či sestre – a slabým hlasom povedala:
„Som šťastná, naozaj… Len sa bojím, či nezopakuje osud všetkých žien v našej rodine. Všetky sme rodili bez mužov, všetky sme boli samé. Dúfala som, že ak sa narodí chlapec, aspoň na ňom sa tento zlý kruh preruší… Ale znova dievča…“
„Vidíš sama, že si dobrá mama,“ povedala sestra trochu mäkšie. „Len nevešaj svojej krôčke rodinné kliatby. Ako loď pomenuješ, tak bude plávať. Už si vymyslela meno?“
Alžbeta sklopila oči:
„Mama s babkou trvajú na Martinke. Všetky sme u nás – Maťky, Martinky, Marušky… A ja som nedávno čítala, že to meno môže znamenať aj ‚odvrhnutá‘. Nechcem. Pomenujem ju Lujza. Nech je aspoň jej život iný…“
„No veď dobre,“ prikyvla sestra. „Láska – to je v mene aj v srdci.“
Lujza vyrastala ako pravý hrdina. Ako povedala tá sestra – silná, odhodlaná, sebavedomá. V škole najlepšia, v triede vodca. Pravda, jej vzhľad bol vzdialený babkiným predstavám o „dievčati na vydaj“ – široké plecia, úzke boky, chôdza a správanie ako u chlapca. Kamarátila sa hlavne s chlapcami, nosila nohavice a tenisky.
„Lujza, však ty nie si chlapec!“ vzdychala si babka Zuzana. „Hľa, šiat máš v skrini – celý výklad. A ty len tričká a džínsy. Kde je ženskosť? Kde dlhý vrkoč po pás?“
„No čo už na mne všetci chcete!“ odmietavo mávala rukou Lujza. „Hlavné je, koho si vyberiem ja, nie kto si vyberie mňa.“
„Len si nepopáľ, vnučka, tú svoju sebavedomosť,“ šepkala Alžbeta. „Život sa nie vždy podriaďuje našim želaniam.“
A potom, v maturitnom ročníku, sa Lujza zamilovala. A do koho? Do tichého, hanblivého okuliarnika Janka z paralelnej triedy. Na školskom plese sa schovával pri stene a celým telom dával najavo: „Som tu omylom.“ Lujza k nemu pristúpila, vzala ho za ruku a pozvala ho na tanec. Nemal na výber – súhlasil. Odvtedy boli nerozluční.
Po škole spolu nastúpili na univerzitu, a v tretom ročníku Lujza, bez akýchkoľvek náznakov, sama požiadala o ruku.
„Koľko už môžeme chodiť?“ povedala Janovi. „Je čas postaviť sa na vlastné nohy – musíme sa zosobášiť.“
Jan bol šťastný. Bol zvyknutý, že Lujza rozhoduje a on súhlasí. Jej rodičia nadšení, rovnako ako Alžbetina rodina – ak niekto mohol preraziť rodinné puto samoty, bola to práve Lujza.
V piatom ročníku sa im narodil syn. Lujza išla na materskú, Janovi ponúkli miesto asistenta na univerzite. Všetko išlo ako po masle… kým Lujza nezačala vnímať zmenu.
Manžel sa začal oneskorovať, mračiť, odcudzovať. A raz prestal rozprávať úplne – ani o študentoch, ani o dizertácii. Čoraz častejšie vravel, že je unavený. Lujza to pochopila. A rozhodla sa konať.
Sekretárka dekana – jej stará kamarátka – jej pošepkala: Janík má románik s Evou Horváthovou, nevýraznou študentkou, ktorú na fakulte volali „améba v okuliaroch“. Lujza neváhala. Stretla Evu pri internáte, dala jej dve rany pred všetkými – a tá, s roztrhaným účesom, zmizla z jej obzoru na dlho.
S Janom bol rozhovor krátky – jedna facka, potom druhá.
„Ja… len som chcel pomôcť… ako ty mne kedysi,“ blabol on, sediac na zemi.
„Ak ešte niekomu pomôžeš,“ prepásla Lujza, „niečo ti odrežem. A nebudem ľutovať.“
Odvtedy Jan chodil po špičkách. Už neriskoval – vedel, že s Lujzou nie sú žiadne žarty. Jej úbohé dievča, ktorému v pôrodnici predpovedali opakovanie smutného ženského údelu, neprerušilo len reťaz samoty – postavilo rodinu, v ktorej sa stalo centrom – oporou, ochranou a… Lujzou.
