Medzi nami priepasť…
Viera sa dlho spamätávala po rozvode s manželom. Vedela, že ju podvádza, no pravda ju aj tak zaskočila. Bola tu rodina, usporiadaný život s plánmi a snami… A teraz? Nič nezostalo. Marek jednoducho odišiel z domu, z jej života.
Leto sa pomaly chýlilo ku koncu, no Viera nevnímala nič okolo seba: ani slnko, ani hluk mesta, ani dúhu po daždi. Jednej noci, keď sa v horúčave neúspešne snažila zaspať, si uvedomila, že takto už viac nemôže pokračovať. Marek je šťastný, zatiaľ čo ona nežije, len pomaly umiera.
„Tu všetko pripomína jeho, pripomína nás. A my už neexistujeme. Musím odísť, aspoň na čas. Nie však na juh, nie do zahraničia, kde je len hluk a zhon. Potrebujem ticho, dedinu. Veď tam máme dom! Babkin dom. Však sme všetci z dediny. Tam je naše miesto sily. Ako ma to predtým nenapadlo?“ – Viera sa dokonca posadila na posteli. Vlhký nočný úbor sa jej lepil na chrbát.
Babička zomrela pred tromi rokmi. Predtým dlho chorovala. Všetko sa chýlilo ku koncu. Ale Marek ju presvedčil, aby odišli do Talianska. „Za desať dní sa nič nestane,“ povedal. Správa o babičkinej smrti ich zastihla v Neapole. „Už jej nepomôžeme. Zmeniť letenky je problém. Vrátime sa, zajdeme na hrob, uctíme ju…“ A ona mu opäť ustúpila. Ako vždy.
Mamin novoženec má chatu – veľký dom so záhradkou neďaleko mesta. Mama už dlho chcela predať babkin dom, no stále odkladala.
Kedysi trávila Viera každé letné prázdniny u babky. Od nástupu na vysokú už na dedinu nevycestovala. Ani na hrob nezašla, teraz si už ani nepamätala prečo.
Nedočkavosť ju prenikala až do dlane. Viera vzala do ruky telefón, chcela zavolať mame, opýtať sa na kľúče od domu. No keď uvideViera sa usmiala, stisla Nikolovu ruku a vedela, že po všetkom utrpení konečne našla svoj domov.
