Sokrica sa urazila, že sme nechceli vziať k sebe jej syna-študenta
S manželom sme spolu už jedenásť rokov. Bývame v dvojizbovom byte, ktorý sme si s ťažkosťami splácali z hypotéky. Vychovávame osemročného syna, a zdalo by sa, že všetko ide podľa plánu. Keby však neprišiel jeden „geniálny“ nápad mojej sokrice, ktorý opäť narušil náš pokoj.
Manžel má mladšieho brata Andreja. Má teraz sedemnásť a priznám sa, že počas všetkých tých rokov sme s ním veľa nekomunikovali. Manžel s ním takmer nemá kontakt – veľký vekový rozdiel. A vždy ho dráždilo, ako rodičia omlúvajú každú jeho chybu, rozmaznávajú ho a dovolia mu nerobiť nič.
Andrej sa učí zle, chýba mu len krôčik k vyhadzovu zo školy. A za každú podpísanú známku dostane odmenu – nový tablet alebo tenisky. Môj manžel viackrát povedal: „Za dvojku by ma nechali bifľovať dni, no on za to dostáva darčeky!“
Úplne mu rozumiem. Viackrát sme videli, ako Andrej ani len nevie zohriať jedlo. Sedí pri stole, kým mu mama s otcom nenakrčia, nenaservírujú a neupratujú. Po jedle ani „ďakujem“, ani „dovidenia“. Len vstane a odíde do svojej izby. Netuší, kde má ponožky, čaj si nevie uvariť, veci si pletie. Všetko robia za neho rodičia. Manžel sa už niekoľkokrát pokúsil porozprávať s matkou: „Vychováte z neho invalidu!“ No len mávla rukou: „On nie je ako ty. Potrebuje viac lásky.“
Hádky, urážky, ticho na týždne – to boli bežné následky týchto rozhovorov. Snažili sme sa držať ďalej od tejto drámy. Až kým Andrej zrazu nerozhodol, že bude študovať na výške v našom meste. A tu to začalo.
Sokrica bez zábran navrhla, aby Andrej býval u nás. Vraj na intrák ho nevezmú – nemá trvalý pobyt, nájom je drahý a sám by to nezvládol. „Ste predsa rodina! Máte dvojizbák, miesta je dosť!“ presviedčala nás s pohľadom plným istoty.
Skúsila som jemne vysvetliť: v jednej izbe spíme my s manželom, v druhej náš syn. Kde, prepáčte, umiestnime ešte jedného dospelého? A vtedy sokrica s iskrou v očiach povedala: „Dáme vnukovi druhú posteľ a budú bývať spolu!“ Akože nič strašné, chlapci sa zblížia.
No tu môj manžel neudržal nervy. Prudko prerušil matku:
„Nie som opatrovateľ, mami! Chceš nám ho podstrčiť? Nie! To je tvoj syn – ty sa oňho postaraj! Ja som v sedemnástich žil sám a prežil som!“
Sokrica zčervenala, rozplakala sa, nazvala nás bezcitnými a prudko zabuchla dverami. Ten večer volal svokor a začal nás vyčítať:
„To nie je po rodinné! Opúšťaš vlastného brata!“
Ale manžel ostal neoblomný. Povedal, že Andreja bude navštevovať, ak mu rodičia nájmu byt. Ale žiť s nami nebude. „Už dosť z neho robia bezmocné bábätko. Je čas dospieť.“
„On má len sedemnásť!“ skúsil namietať otec.
„A ja som mal sedemnásť, keď som odišiel žiť sám. A nič! Nikto ma nebral pod krídlo!“ vybuchol manžel a zavesil.
Potom sokrica párkrát volala – manžel nezdvihol. Prišla SMS: „Na dedičstvo už nemusíš počítať.“ Úprimne? Ak je toto „dedičstvo“ podmienkou, aby sme sa starali o rozmaznaného chlapa, tak vďaka, nechceme. Svoje sme si už zaslúžili – vlastnou prácou, vlastnou rodinou, vlastným pokojom.
Každý musí byť zodpovedný za svoje rozhodnutia. A ak niekto zvolil cestu všetkohodnotenia a rozmaznania – nech si teraz poradí sám. My nikomu nič dlhní nie sme.
