— Si istá, že tej detiaku neuškodí, keď budeš jesť červenú repu? — spýtala sa svokra, zamiešajúc boršč.
— Mami, už tretí deň variš ten istý boršč, — povzdychol si Erik. — Môžem už len dojesť a ísť do práce?
— Tento boršč je liečivý! — svokra zdvihla lyžicu. — A tvoja mama solí ako do dela. To je pre bábätko určite škodlivé!
— Prepáčte, vychovala som troch, — pokojne odvetila Zuzana, Lýnina mama, vytiahla z chladničky hrniec. — Všetci sú živí. A toto je boršč s fazuľou. Bielkoviny!
— Svokra, fazuľa je ťažké jedlo! Nie sme na dedine!
— Ani v nemocnici! — ohradila sa Zuzana.
Lýna sedela na kuchynskej stoličke, objíma si brucho a snívala o tichu. Tehotenstvo sa blížilo k siedmemu mesiacu a predtým si myslela, že hlavné je, aby ju nebolo nevoľno. Teraz však vedela: hlavné je nezblázniť sa medzi dvoma ženami, z ktorých každá chce „čo najlepšie“.
Svokra sa nasťahovala hneď, ako sa dozvedela o tehotenstve. „Vnúčik! Prvý! Máte málo miesta, ja vám pomôžem.“ Lýnina mama prišla o týždeň neskôr: „Ty si moja jediná, všetko nechám a prídem.“ A tak sa v dvojizbovom byte usadili tri pani domu.
— Som tehotná, nie chorá, — potichu povedala Lýna manželovi večer.
— Viem. Vydrž. Ono to čoskoro skončí. Moja mama po pôrode odíde.
— A moja?
— Tvoja… možno tiež. Možno sa spriatelia?
Nespriatelili sa. Začali súťažiť.
Najprv v upratovaní. Ráno Lýnina mama umývala podlahy, k obedu svokra premyvala, „lebo prievan, prach, infekcia“. Potom v nákupoch. Detské bodyčky sa objavili v troch kusoch — veľkosti 56, 62 a 74. Všetky ružové. Hoci nikto nevedel, či to bude chlapec alebo dievča.
Ale hlavným bojiskom sa stala hojdačka.
— Ja som ju vybrala! — oznámila svokra.
— A ja som ju kúpila! — odvetila Zuzana.
— Ja som o nej prvá povedala!
— A ja som prvú doniesla!
— Bude v mojej izbe, — rozhodla svokra.
— Ako to?! — ohradila sa Zuzana. — Lýna bude v nej kŕmiť. Nech stojí u nej.
— Ja som si v nej plánovala spať po pôrode, — potichu vložila Lýna. — S bábätkom.
— Prečo ty? Budeš unavená! Nech spí so mnou! — zvolala svokra.
— Alebo so mnou! — neustupovala mama.
— A ja, prepáčte, kde budem?! — nevydržal Erik. — Ja som predsa otec!
— Ty môžeš spať v kuchyni. Tam je gaučik, — zhodne povedali obe.
Na druhý deň hojdačka zmizla. Nebola ani v Lýninej izbe, ani u svokry, ani u Zuzany.
— Kde je hojdačka? — spýtala sa Lýna.
— Presťahovala sa, — odsekla svokra.
— Schovali sme ju, — sykla mama.
Vojna vrcholila. V kuchyni sa už nevaril boršč, ale chlad. V tichosti. S ostrými pohľadmi. Erik sa zdržiaval v práci. Lýna jedla jogurty v kúpeľni.
— Už viac nemôžem, — povedala večer. — To je moje dieťa. Moje telo. Môj život. Nežiadala som o tieto „obete“.
— No… ony chcú pomôcť, — rozpával Erik.
— Ony chcú ovládať. A ty mlčíš. Lebo si zvykol. A ja nie.
V tú noc Lýna zle spala. Ráno, bez raňajok, išla po inzerátoch. K obedu sa vrátila s kľúčmi.
— Čo to je? — spýtal sa Erik.
— Bývanie. Dvojizbák. Svetlý. Už som podpísala zmluvu.
— Lýna…
— Neodchádzam od teba. Odchádzam k sebe. Ak chceš, poď so mnou. Ak nie, uvidíme sa na prepustení.
Mlčal.
O pol hodiny vyšla s kuforom. Dole pri vchode stála hojdačka. Pletená deka, vankúš s mačiatkami. Usmiala sa. Potom zavolala do „charitatívneho zberu“. O dve hodiny hojdačka bola preč.
Nový byt voňal farbou a čerstvosťou. Lýna rozbalila veci, rozostavila krémiky, uvárila mätový čaj. Zapnula hudbu. A po prvý raz za dlho — len tak ležala na gauči.
O tri dni prišiel Erik. S batohom.
— Tam sa nedá. Ony sa nepozdravia. Večera ako na pohrebe.
— A tu?
— Tu sa dá dýchať. Už som pochopil. Ty nie si len matka. Ty si človek.
Narodil sa chlapec. V auguste. Večer. Bez hojdačky, ale s láskou. Svokra a Zuzana chodili na návštevy podľa rozpisu. S borščom — ale v krabičkách.
— Už sme pochopili, — povedala svokra. — Hojdačka nás nezachránila.
— Hlavné je nekývať nervy, — povzdychla si Zuzana.
A Lýna len držala syna v náručí a myslela si: borščov môže byť koľko chceš. Ale miesto v živote máš len jedno. A je jej.
Čoskoro sa všetko zmenilo. Svokra a Zuzana chodili striedavo, pomáhali nenásilne, prispôsobovali sa. Raz za čas pohlAko sa čas menil, všetci pochopili, že pravá láska nepotrebuje ovládať, ale len byť prítomná.
