Keď zo rána zazvonil telefón, Zuzana takmer nevedela, či je ešte v posteli alebo už v sna. Na displeji sa zjavilo meno – „mama“. Spánok ako keby vzal za svoje. Matkin hlas znel čerstvo, takmer veselo:
„Ešte spať, lenivka? A ja už mám koláče v rúre. Zajtra príďte obaja – teba aj Miška. Musíme si pokecať. Nie, nie o záhrade. O závete! Nechcem, aby ste si na mojom pohrebe roztrhali krk kvôli domu a peňazom. Príďte obaja, bez výhovoriek!“
Zuzana stuhla. Závet? Pohreb? Čo sa to deje? Ale matka hovorila s takou istotou, že odporovať nemalo zmysel.
Zatiaľčo Mária, mama Zuzany a Michala, sedela za stolom, upravujúc si vlnený šál. Vedľa nej posadnutá suseda Jana s úzkosťou v očiach:
„Márička, si chorá? Prečo také pochmúrne reči? Desíš ma…“
„Neboj sa, Janči, len som sa rozhodla vidieť svoje deti. Veď sme sa nevideli celý rok. Každý žije sám pre seba, akoby sme boli cudzí. A keby sa mi zajtra niečo stane, kto im to všetko povie? A chcem aj spraviť skúšku. Vidieť, ako naozaj odo mňa majú.“
S týmito slovami Mária zavrela dvere za susedou a išla si oddýchnuť. Zajtra mal byť veľký deň.
Ráno bolo pochmúrne, akoby v súlade s jej plánom. Upratovala dom, prevliekla sa do starého župana, umyla sa a sadla si do kresla, zadržujúc dych. Za hodinu niekto zaklopal na dvere.
Prvá vbehla do domu Zuzana – zapálená, zneistená.
„Mamka! Čo sa stalo? Si chorá? Čo ten závet?“ vykríkla a vrhla sa k matke.
Za ňou, oveľa striedmejšie, vošiel Michal.
„No, dostala si nás, mami. Už si sa rozhodla? Alebo je ešte skoro?“
„Sadnite si, deti,“ povedala Mária pokojne. „A privolajte aj svoje polovičky. Katka, Janko, vstúpte, nehanbite sa.“
Keď všetci obsadili miesta, začala hovoriť.
„Len počúvajte a neprerušujte ma. Je dôležité, aby som to povedala. Staroba nie je radosť, a ja žijem sama. Choroby sa nepýtajú, kedy prídu. Preto som sa rozhodla: poviem to, kým môžem. Ale najprv – pomoc po domáce. Kto, ak nie rodina, starej žene pomôže? Drevo nasekať, obed uvariť…“
Zuzana s Katkou prikývli a pustili sa do práce. Mária pozorne sledovala: cesto sa lepilo na prsty, zemiaky boli nakrájané príliš hrubo, hrnce búchali o seba. „Mestské nešikovné,“ pomyslela si so skľúčenosťou, ale nevyčítala im to. Nešlo o to.
Keď stôl bol pripravený a najedli sa, požiadala Janka a Katku, aby vyšli von – ostala len s deťmi.
„Tak, teraz počúvajte pozorne. Dom, v ktorom ste vyrástli, dávam Jane, susede. Je to blízko, pomôže mi, keby niečo. Michal, tebe nechávam kôlnu, náradie, hospodárstvo. Urob s tým, čo uznáš za vhodné. A tebe, Zuzka, odkázala som úspory. Dlho som si odkladala dôchodok, takmer nič neutrácala.“
V miestnosti zavládlo ťažké ticho.
„Dom – cudzej žene?“ konečne prehovoril Michal. „To myslíš vážne?“
„A prečo nie? Vy ste ma rok nenavštívili. A Jana chodí každý deň. A ty, Miško, ma si na svoju svadbu nepozval – hanbilo sa ti, že máš vidiecku matku? A teba, Zuzka, som odvtedy, čo si sa vydala za Janka druhýkrát – takmer nevidela. A vtedy si sa nahnevala, pamätáš? Keď som ti povedala, že Vlado pre teba nie je partia… Mala som pravdu…“
„Mami, prosím ťa…“ zašepkala Zuzana.
„Nie som zdravá. Pôjdem si ľahnúť,“ unavene vydychla Mária a zavrela za sebou dvere do spálne.
Vonku sa strhol hádka.
„To je kvôli tebe!“ syčal Michal. „Mohla si matku navštevovať. Teraz dom dostane Jana!“
„Áno, iste! Ja jediná pracujem od rána do večera! A ty s Katkou čo robíte? Ona predsa sedí doma, mohla by chodiť k mame!“
Kričali, prerušovali jeden druhého. Mária počúvala, sediac v kresle a hľadiac z okna. V očiach jej stáli slzy. Kde sú tie deti, čo behávali bosé po dvore v lete? Kde je ich dobrota, starostlivosť jeden o druhého?
Keď sa vrátili do domu, už neležala – sedela rovno, sústreOdvtedy sa deti začali častejšie zastavovať, no v jej srdci stále zostávala tichá bolesť z toho, že musela až takto oklamať, aby si ich lásku zaslúžila.
