**Môj denník**
Všetci v dedine odsudzovali Zuzanu. Ako by nie? Býva v peknom dome, zatiaľ čo jej dcéra Katka s deťmi sa tlačí v malej chalupke. A Katka len prilievala olej do ohňa, keď rozprávala o svojej matke: „Nosím vodu zo studne, zatiaľ čo ona má vodovod. Kúpim si drevo za posledné centy, a u nej tečie plyn.“ Sťažovala sa každému, kto mal chuť na také historky. Zuzana sa snažila nevšímať si klebety, chodila s hrdosťou, hlavu hore. Čo by im vysvetľovala, prečo sa tak správa?
Kedysi dávno, pred mnohými rokmi, mala krásnu rodinu. Ona, manžel a milovaná Katka. Trojizbový byt, dostatok. Zuzana zostávala doma, venovala sa dcére. Najlepšia škola, krúžky. Život bol bezstarostný.
Keď mala Katka pätnásť, manžel ochorel. Zuzana, ako verná žena, sa vrhla do boja s jeho chorobou. Potrebovali veľa peňazí. Predali všetko, okrem bytu. Ale nič nepomohlo. Po troch rokoch zomrel.
Zuzane a Katke sa začalo žiť ťažko. Nemali z čoho. Katka, zvyknutá na určitú úroveň, sa vzbúrila. Zuzana si našla prácu v obchode. Sedela na pokladni, zaskakovala za upratovačku. Ale to boli drobné. Katka síce školu skončila, ale na vysokú nešla: „Na univerzitu nemáme peniaze, a do učilišťa nepôjdem, ani ma nepros.“
Ale rada chodila zábavovať. A hlavne bola prefíkaná. Keď potrebovala peniaze, bola „mamička milovaná“. Ak nie, spýtala sa: „Načo si ma vôbec porodila, keď mi nemôžeš pomôcť?“ Takto to išlo, kým sa neobjavil Marek.
Najprv sa Zuzana tešila, že dcéra konečne zmúdrela. Marek vyzeral slušne. Obliekal sa dobre, jasne, že nie z výpredaja. Dokázal Katku postaviť na miesto jediným pohľadom. A nebol lakomý. Kupoval drahé jedlo. K Zuzane sa správal úctivo. Hneď ju oslovoval „mama“. Vôbec, nie muž, ale cukor.
Žili spoločne, všetci spokojní. Zuzana prišla z práce, doma čisto, večera pripravená. Lenže mladí často chýbali. Zostávali vonku až do rána. Zuzana sa nepletla, nech žijú, ako chcú.
No po pol roku začali problémy. Katka chodila stále viac uplakaná, Marek bol nahnevaný. A Zuzana sa nevmiešala. Nepýtala sa, prečo. To bola chyba. Jedného večera ju zavolali na rozhovor. Katka začala: „Mami, s Markom chceme žiť sami. Potrebujeme byt.“ Zuzana sa čudovala: „Veď ja vám neprekážam. A peniaze na pomoc nemám.“ Katka ju prerušila: „Nie o to ide. Predajme byt a rozdeľme si peniaze spravodlivo.“
Zuzana dlho váhala, ale dcéra neustúpila. Striedala láskavé presviedčanie s hrozbami, že svoj podiel predá sama. Nakoniec Zuzana povolila. Na dohodu s kupcami išli mladí a zmizli. S peniazmi. Zuzana ostala na ulici. Žena v rokoch, bez domova.
Nájomné bolo drahé. Rozhodla sa hľadať prácu s bývaním. Čo i len. Stala sa opatrovateľkou starej pani Alžbety. Jej syn bol zámožný. Mohol ju vziať k sebe, no Alžbeta nechcela opustiť dom. Preto prijal Zuzanu.
Alžbeta bola náročná. Sotva chodila, ale od Zuzany vyžadovala poriadok, aký mala v dome roky. Zuzana sa musela veľa naučiť. Pečenie chleba v kachliach, žehlenie obrusov. Ale všetkomu sa dá prísť na kĺb.
Žili spolu len dva roky. Neboli blízke, ani nepriateľky. Alžbeta zomrela náhle. Ráno sa ešte smiala, na obed zasyčala a spadla. Syn všetko zariadil. A potom Zuzane ponúkol: „Poznám váš príbeh. Prepáčte, musel som si zistiť informácie. Predám vám tento dom za symbolickú sumu. Môžete splácať.“ Tak sa Zuzana stala majiteľkou.
Len sa zabLen sa zababrala, už prišla Katka s deťmi, ako keby nič, a povedala: “Máš pekný dom, kde budeme spať?”
