Eva nechcela pomáhať dcére, lebo ju kedysi nechala bez domova.
Evu odsudzovala celá dedina. Ako by nie. Sama žije vo veľkom dome, zatiaľ čo jej dcéra s deťmi sa tlačí v malej chatičke. A Janka len pridávala olej do ohňa, ohovárajúc matku. “Nosit’ vodu musím zo studne, zatiaľ čo ona má vodovod. Dreva kupujem za posledné halieriky, a ona má plyn,” sťažovala sa tým, čo radi počúvajú také príbehy. Eva sa snažala nedávať pozornosť na klebety, chodila hrdá s hlavou hore. Človek predsa nebude každému vysvetľovať, prečo sa tak správa.
Kedysi dávno, pred mnohými rokmi, mala krásnu rodinu. Ona, manžel a milovaná Janka. Trojizbový byt, dostatok. Eva zostala doma, venovala sa výchove dcéry. Najlepšia škola, krúžky podľa záujmov. Všetko pekne a pokojne.
Keď mala Janka pätnásť rokov, ochorel jej manžel. Eva, ako milujúca manželka, sa vrhla do boja s jeho chorobou. Potrebovali veľa peňazí. Predali všetko, okrem bytu. Ale bohuž, nič nepomohlo. O tri roky neskôr manžela stratili.
Eve a Janke sa začalo žiť ťažko. Nemali z čoho. Janka, zvyknutá na určitú životnú úroveň, sa vzbúrila. Eva si našla prácu v obchode. Sedela pri pokladni, zastupovala upratovačky. Ale to boli drobné. Janka tou dobou už skončila školu, ale na vysokú nešla. “Na školu nemáme peniaze, a do učilišťa nepôjdem, ani ma nepros,” hovorila na matkine presľachčovanie.
Ale zábavu rada. A hlavne, taká prefíkaná. Keď potrebovala peniaze, hneď “mamička milá”. Ak nie, “načo si ma vôbec porodila, keď mi nevieš pomôcť”? A tak to bolo stále, až kým sa v dome neobjavil Miroslav.
Najprv Eva potešená – konečne dcéra prišla k rozumu. Miroslav vyzeral slušne. Oblečený dobre, hneď vidno, že nie z výpredaja. Janku vedel pohľadom umlčať. Navyše neprchký. Kupoval drahšie potraviny. A k Eve sa správal slušne. Od prvých dní ju volal “mama”. Proste – nie muž, ale medová bábka.
Žili spolu v troch, spokojní. Eva prišla z práce, doma čisto, večera na stole. Len mladí neboli doma. Niekoľko do rána niekde záhadne zmizli. Ale Eva sa neplietla – nech žijú, kým sú mladí.
Po pol roku začali problémy. Dcéra chodila stále plačúca, a Miroslav podráždený. Eva sa nevmiešala, nevysvetlila si príčinu, a to bola chyba. A v jeden večer ju pozvali na rozhovor. Janka začala: “Mama, chceme s Mirom žiť sami. Potrebujeme byt.” Eva prekvapená: “Ja vám predsa neprekážam. A peniaze na to nemám.” Janka ju prerušila: “O to nejde. Predajme byt a rozdelme si peniaze spravodlivo.”
Eva dlho váhala, ale dcéra neustúpila. Niekedy ju presviedčala pekne, inokedy vyhrážala, že svoj podiel predá. A Eva nakoniec kapitulovala. Na predaj išli mladí a zmizli. I s peniazmi. Eva ostala bez ničoho. Bezdomovecká v nejlepších rokoch.
Nájomné by si zo služby nemohla dovoliť, a tak hľadala prácu s bývaním. A našla. Stala sa opatrovateľkou starej pani. Jej syn bol dobre situovaný. Mohol ju vziať k sebe, ale Alžbeta Jozefovna nechcela opustiť svoj dom. Preto jej našiel pomoc. Tou sa stala Eva.
Alžbeta Jozefovna bola náročná žena. Chodila ťažko, ale od Evy vyžadovala poriadok, aký mala v dome odjakživa. Eva sa musela veľa naučiť. Napríklad piecť chlieb v peci, škrobiť obrusy a závesy. Ale všetko sa dá zvládnuť, ak je vôľa.
Žili spolu len dva roky. Neboli blízke, ale ani nepriateľky. Alžbeta Jozefovna zomrela náhle. Ráno sa ešte smiala, k obedu zablysla a zrútilá. Syn všetko zaSyn všetko zaorganizoval a ponúkol Eve kúpu domu za symbolickú sumu, aby mala kde zostať.
