„Čo to hovoríš, mami?!“ vyletela Zuzana a chytila sa opierky stoličky. „Aká cudzia? Veď som tvoja vlastná dcéra!“
„Nekrič na mňa!“ mávla rukou Oľga Pavlovna, bez toho aby sa pozrela od novín. „Povedala som, čo som povedala. A kto si ty vôbec, aby si mi prikazovala?“
„Mami, čo to robíš?“ vošiel do izby Peter, Zuzanin manžel. „Susedia už búšia do steny!“
„Nech búšia,“ zamrmlala stará pani. „Vo svojom dome môžem hovoriť, čo chcem.“
Zuzana klesla na gauč, cítila, ako sa pod ňou podlamujú kolená. Všetko začalo hloupostou – chcela, aby matka nevyhodila zvyšky polievky, chcela ju zajtra ohriať. A v odpovedi počula niečo, čomu ani teraz nevedela uveriť.
„Mami, možno ti stúpa tlak?“ opatrne sa opýtala. „Brala si lieky?“
„Čo má s tým tlak?“ konečne odložila Oľga Pavlovna noviny a chladne sa pozrela na dcéru. „Povedala som ti jasne – si mi cudzia. A vždy si bola.“
Peter sa vymmenil pohľadom so ženou. Za tridsať rokov, čo poznal svokru, videl ju v rôznych náladách, ale takéto prepadnutie ešte nikdy nezažil.
„Oľga Pavlovna, možno zavoláme lekára?“ navrhol. „Dnes ste nejaká iná.“
„Som úplne pri zdravom rozume!“ vybuchla stařenka. „Už mi to všetko lezie krkom! Dosť bolo hrania na šťastnú rodinku!“
Zuzana cítila, ako sa jej zúžil dych. V krku jej uviazlo knedlík a v hlave sa jej točila jediná myšlienka: Či naozaj to tak mama myslí? Že ma celý život nemala rada?
„Mami, čo to vravíš?“ jej hlas sa triasol. „Vždy som tu pre teba bola. Starala som sa o teba, keď si bola chorá. Pomáhala som ti s peniazmi, nosila som ti nákupy…“
„Presne tak!“ Oľga Pavlovna vstavala a noviny jej spadli na zem. „Všetko zo súcitu! Myslela si, že si to povinná! A načo mi je taká starostlivosť?!“
„Zo súcitu?“ Zuzana nechápala. „Čo to hovoríš, mami? Ja ťa milujem!“
„Neklam!“ prišla k oknu a pozerala sa na dvor. „Nikto ma nemiluje. Ani ty.“
Peter potichu chytil ženu za ruku. Zuzana bola bledá ako stena a triasla sa.
„Poď do kuchyne,“ šepol. „Nechaj ju upokojiť.“
„Nie,“ Zuzana vstala. „Mami, vysvetli mi, čo sa deje. Prečo tak hovoríš?“
Oľga Pavlovna sa pomaly otočila. Na tvári mala zvláštny úsmev.
„Čo ti mám vysvetľovať? Myslíš, že neviem, čo o mne rozprávaš? Stará, chorá, všetkým na obtiaž?“
„Ja som nikdy také nepovedala!“
„Ale no tak!“ zamávala rukou. „Počula som ťa s mužom. V kuchyni ste šepkali, mysleli ste si, že nepočujem. A ja mám, mimochodom, dobrý sluch.“
Peter sa zamračil. Snažil sa spomenúť si, o čom mohli rozprávať, aby ju to tak rozrušilo.
„O čom sme hovorili?“ spýtal sa.
„Ty si nepamätáš?“ prižmurila oči. „Že ma máte dať do domova dôchodcov. Že vám prekážam.“
Zuzana zhikla. Pred mesiacom sa s Petrom naozaj o tom rozprávali. Ale nie preto, aby sa jej zbavili, ale preto, že sa o ňu báli. Oľga Pavlovna zabúdala zapnutý varič, nepoznávala susedku, s ktorou sa priatelila desať rokov.
„Mami, my sme ťa nechceli nikam posielať,“ snažila sa vysvetliť. „Len sme sa o teba báli…“
„Nechcem tvoje výhovorky!“ prerušila ju. „Všetko som pochopila! Už ma unavuje vaša falošná starostlivosť!“
„Oľga Pavlovna, vy predsa viete, že vás milujeme,“ vložil sa Peter. „Zuzana od vás neodišla, keď ste boli chorí. Noci neA nakoniec si Zuzana uvedomila, že lásku treba nejen dávať, ale aj vnímať, keďže aj ticho medzi nimi bolo po dlhom čase naplnené porozumením.
