Matka kričala: „Zradil si ma!“ a otec jednoducho zmizol.
Alžbeta spala hlbokým spánkom, keď ticho prerušil zvonenie telefónu. Rýchlo zdvihla slúchadlo, srdce jej búšilo v hrudi.
„Alžbeta!“ Hlas matky sa triasol od zúfalstva. „Prídeš! Okamžite!“
„Mama, čo sa stalo?“ Alžbeta sa úplne prebudila a snažila sa utíšiť znepokojenie. „Zase ste sa s tatkom pohádali? Celý život to tak máte, poraďte si sami!“
„Nie je s kým riešiť!“ vykríkla matka a hlas sa jej zlomil. „Už nemáš otca!“
„Mama… Tatko zomrel?“ Alžbeta skamenela, ako keby jej krv v žilách stuhla.
„Prídeš, uvidíš na vlastné oči!“ hodila do telefónu matka. „To sa nedá rozprávať po telefóne!“
„Čo mám vidieť?“ Alžbeta už takmer kričala z rozpakov.
„Prídeš!“ matka zavesila.
Alžbeta sa triasúc sa začala pripravovať. Pikárovala do rodinného domu v bratislavskom predmestí, nedokázala si ani predstaviť, čo ju tam čaká.
„Alžbeta! Prídeš!“ Matkin hlas v telefóne znel ako poplašný zvon.
„Čo zase?“ zaspane zamrmlala Alžbeta a triela si oči.
„Čo zase?! Ja som tu na pokraji sil, a ona mi kladie otázky!“ matka takmer vzlykala.
„Mama, dnes je sobota, sedem ráno,“ Alžbeta sa snažila rozprávať pokojne, ale vnútri narastalo znepokojenie. „Mám plány, deti, manžela. Vysvetli, o čo ide, inak neprídem.“
„Neprídeš?“ matka sa zadýchala od rozčúlenia. „Je ti jedno, čo sa so mnou deje! Je ti jedno, že mám žiaľ!“
„Mama, vy s tatkom sa hádate celý život,“ rázne povedala Alžbeta. „Som unavená byť vašim rozhodcom.“
„Už nemáš otca!“ vykríkla matka a v telefóne sa ozvali tóny.
„Čo sa deje?“ nevrlo zabručal Alžbetin manžel, Jozef, otáčajúc sa na druhý bok.
„Asi niečo vážne,“ potichu odpovedala Alžbeta, stále s počuť ozvenu maminých slov. „Musím ísť.“
„Sú neznesiteľní!“ vybuchol Jozef. „Tvoja mama nechápe, že máš vlastnú rodinu?“
„Jožo, nezačínaj. Rodičov si nevyberáš,“ Alžbeta si povzdychla. „Musím ísť. Prepáč, ale s deťmi musíš zvládnuť sám.“
„Ako by to bolo prvýkrát,“ zamrmlal. „Povedz svojej mame: ak ešte raz takto zavolá, podám na rozvod.“
Alžbeta prekvapene zdvihla obočie:
„Vážne?“
„Nie, samozrejme,“ pousmial sa Jozef. „Ale vystrašiť ju treba. Možno jej to dôjde.“
„Nedôjde,“ potrasla hlavou Alžbeta a začala sa pripravovať.
Celý život Alžbety bol rodinný dom miestom nekonečných hádok. Matka, Zuzana Vargová, stále kričala, zatiaľ čo otec, Ján Varga, mlčal, s perami stlačenými tak, že vytvorili tenkú čiaru. Zdalo sa, že nereaguje na jej výlevy, ale Alžbeta vedela: vnútri vrie.
Hádky začali, keď Alžbeta ešte chodila do školy. Najprv zriedkavé, postupne sa stali každodennými. Matka so svojim hlasom, ktorý znel ako zvon, rozpúťala škandály, ktoré počuli všetci susedia v ich paneláku. Aj tí, čo sa vyhrievali na lavičke pred vchodom, krútili hlavami: „Ako s ňou môže žiť? Chudák.“
Nikto sa nepýtal, aké to bolo pre Alžbetu, ich dcéru, v tom pekle. Navonok vyzerala rodina príkladne: otec viedol vedecké oddelenie na univerzite, dobre zarábal, matka nepracovala, starala sa o dom a dcéru. Ale „starala sa“ bolo skôr nadnesené. Zuzana všetkým velila: mužovi, Alžbete, aj upratovačke, ktorú otec najal, aby matka prestala naňho dorážať. Dúfal, že pomocníčka ju upokojí. Nadarmo.
Matka pokračovala v hádkach, bez ohľadu na cudzie oči. Alžbeta bola pre ňu ako súčasť interiéru – jej pocity nikoho netrápili. Dievča snívalo: až vyrastiem, utekám z tohto domu. A tak sa aj stalo. Dostala sa na univerzitu v Bratislave, odišla z dediny a domov chodila len zriedka. Aj tieto návštevy však kalili rodinné škandály.
Raz Alžbeta počula, ako otec, unavený z matkiných výlevov, zasyčal: „Čo ti chýba, Zuzana? Chceš hviezdy z neba?“ Matka znietela – on sa opovážil ju prerušiť! – no potom sa zasmiala a… utíchla. Na chvíľu.
Na Alžbetinej svadbe matka prekonala samu seba. Strkala do otca, robila pripomienky, a keď svadobný rozprávač navrhol Jánovi prípitok, Zuzana vyskočila: „Ja poviem! Jemu sa nedá dôverovať dôležité veci!“ Hostia sa na seba pozreli, Alžbeta však horcela od hanby.
Po svadbe otec tajne daroval Alžbete byt v Bratislave a prísne jej prikázal, aby o tom matke nepovedala. Alžbeta tajomstvo zachovala, povedala len Jozefovi. „No páni!“ užasol. „Dúfam, že takéto tajomstvá nebudeme mať?“ „Nebudeme,“ usmiala sa Alžbeta. „Ja som po otcovi: hádky neznášam.“
