Mama kľačala v mokrých lístkoch, jej čierny kabát bol prilepený k zemi, tvár schovaná vo vystrašených rukách, ktoré sa jej triasli. Ocko stál hneď vedľa nej a hľadel na sivý náhrobný kameň, akoby už nemal sily ani na slzy.
Na malej čiernobielej fotke v kameni pozerali naveky na svet dvaja chlapci. A potom to prišlo bosa dievčatko sa zjavilo na druhej strane hrobu. Jej šatočky boli roztrhané a jej blonďavé vlásky pripomínali meničku miestnej ovce na jeseň. Nohy mala špinavé od cintorínskej štrku, ktorým práve cupitala.
Zdvihla drobný prst a úplne pokojne ukázala na fotku. Oni neodišli.
Mama sa pozrela hore cez slzy. Ocko sa otočil rýchlo, až to zašumelo v lístí.
Čo si povedala? pýta sa vyjavene.
Dievčatko sa vôbec nepohlo. Prst mala stále na tvárach chlapcov z fotografie, a keď sa usmiala, vánok akoby náhle stuhol do ľadu.
Sú tu so mnou.
Mamina bolesť sa zmenila na čosi znepokojivé. Priplazila sa bližšie, lístie sa jej lepilo na kabát.
Kto?
Dievčatko ukázalo najskôr na jedného chlapca, potom na druhého.
Obidvaja.
Ocko sa postavil až príliš rýchlo, pod topánkami praskali suché lístky.
Kde sú?
Konečne dievčatko spustilo ruku a očkom šiblo smerom k cintorínskej bráne.
V detskom domove.
Mama prestala dýchať. Ocko prvýkrát hlasno prehltol.
Zober nás tam, hovorí skoro šepotom.
Dievčatko sa pomaly otočilo k ceste. Mama prudko vyskočila na nohy. Ocko vystrel ruku po dieťati
ale dievčatko ustúpilo o krok, ešte skôr, ako sa jej mohol dotknúť. Nie vyľakané. Iste.
Suché lístie šušťalo okolo jej bosých nôh, vietor bol čoraz studenší. Nad ich hlavami sa nebo sfarbilo do farby starých modrín.
Mama na dieťa hľadela, akoby jej žiaľ ukazoval niečo nemožné.
Aký detský domov? zašepkala.
Dievčatko naklonilo hlavu do strany.
Ten červený.
Ockovi z líc zmizla farba. V okolí predsa poznali len jeden červený detský domov svätá Agáta. Zavreli ho ešte keď boli mladí. Už trinásť rokov rozpadnutý po tom požiari.
Mama zvierala manželovi rukáv tak silno, až látke hrozili trvalé záhyby.
Nie, šepla okamžite. Nie, tam predsa všetko zhorelo.
Dievčatko sa tvárilo, akoby nerozumelo jej výčitke.
Nie všetko.
Na chvíľu zostal cintorín mĺkvy.
Ocko sa priblížil, tento raz veľmi opatrne, akoby mohol jedno nesprávne slovo pokaziť všetko čarovné.
Ako poznáš našich chlapcov?
Dievčatko uprelo oči zasa na náhrobný kameň.
Na fotografiu.
Rozprávajú sa so mnou v noci.
Mama zavzlykala. Neznel to ako nevera.
Bola to bolesť, ktorú človek cíti, keď je nádej ešte horšia než zúfalstvo.
Ocko horko prehltol.
Naši synovia zomreli pred tromi rokmi.
Dievčatko pokrútilo hlavou.
Nie.
Vietor zosilnel. Vetvy nahlas protestovali.
Dievča ukázalo na menšieho z dvojičiek na obrázku.
Ten plače zo sna.
Potom na staršieho.
A tento mu schováva jedlo pod posteľ.
Mama znova klesla na kolená.
Lebo to
to bola pravda.
To ich chlapci robili. Ten starší vždy po nočných morách svojej dvojičky ukryl jedlo k posteli. Vždy.
Ocko náhle zosmutnel, hlas mal zrazu ostrý, až úpenlivý.
Kto ti to povedal?
Dievčatko sa naň pozrelo v čudnej zmesi smútku a pokoja.
Ašer.
Mama zavreskla. Nie nahlas, ale strašne.
Ašer bolo meno mladšieho dvojčaťa.
To meno nikde na hrobe nebolo.
Pod obrázkom stálo iba spoločné rodinné meno.
Ocko cúvol o krok dozadu.
Ako vieš to meno?
Dievčatko znovu namierilo k bráne cintorína.
Čakajú.
Akoby zrazu z okolia zmizol všetok vzduch.
Mama vyskočila, potkla sa o vlastné slzy.
Zober nás tam, prosím, prosila, ak je toto kruté, ak ti to niekto povedal
Dievčatko zavrtelo hlavou.
Nikto mi to nehovoril.
Potichu ešte zamumlala:
Oni sa ma pýtali.
Ocko vyhrabal kľúče od auta z vrecka, ruky sa mu triasli.
Kde je ten domov?
Dievčatko chvíľu neodpovedalo. Namiesto toho pozrelo ešte raz na hrob.
Na fotku chlapcov.
A na okamih
mama si bola istá, že v čiernobielom obrázku čosi pohlo. Úsmev sa na chvíľu posunul.
Potom to zmizlo.
Dievčatko sa pohlo vpred.
Bosé nohy na mokrom kameni.
Rodičia šli za ňou okamžite.
Okolo ďalších hrobov, vädnúcich kytíc a už aj z dažďa pošmýkaných kamenných anjelov.
Ocko sa úkosom pozeral dolu na dieťa, akoby nevedel, či ho má chrániť alebo sa báť.
Čo robíš pri hrobe našich synov? spýtal sa napokon.
Dievča stále len cupitalo.
Nechceli byť dnes sami.
Mama sa rozplakala ešte väčšmi.
Dnes boli dvojičky narodeniny.
To dieťa to nemalo odkiaľ vedieť.
Cintorínska brána zavŕzgala pred nimi.
Za cestou, za tmavými stromami
starý červený dom z pálenej tehly sa týčil proti večernému nebu.
Svätá Agáta.
Okná zhorené, na jednej strane padnutá strecha, roky zakázané územie.
Ocko zastal tak náhle, až to zašuchotalo pod nohami.
Tam nik nie je.
Dievčatko sa obrátilo.
A po prvý raz pozrelo smutne.
Ale áno, šepla.
A pozdvihla malú ruku, ukázala na okno na druhom poschodí.
Mama sledovala jej prst a úplne strnula.
Za rozbitým sklom, len na okamih, stáli dvaja chlapci. Úplne rovnakí.
Jeden mal dlaň pritisnutú na skle.
A druhý
držal plyšového zajaca, ktorého s Ašerom pochovali pred tromi rokmi.
