– Jana, si doma?
– Nie, ešte len idem. Čo sa deje?
– Musíme sa porozprávať. Kedy asi prídeš?
– Asi o pol hodinu. Čo sa stalo, mama?
– Potom sa dozvieš.
Takýto rozhovor sa odohral medzi Janou a jej mamou Alenou Novákovou.
Jana sa ešte nestihla prezliecť a vybalovať nákup, keď zvonček na dverách zazvonil.
– Mama, čo sa stalo?
Alena Nováková si trochu podozrievavo prezrela byt a potom vošla.
– Vidím, že ste si kúpili nový televízor.
– Áno.
– Žijete si dobre – poznamenala mama a išla do kuchyne.
– Čaj, káva?
– Obídem sa. Prišla som o niečom.
Ale v tom momente si Alena Nováková všimla drahú salámu a kopec ovocia.
– Hovorím, že si žijete dobre. Pozri, čo všetko si nakúpila.
– Áno, mama. Môžeme si to dovoliť.
– My s otcom sme celý život pracovali v továrni a vy si teraz budujete podnikanie. Mali ste šťastie!
Jana a jej manžel Peter skutočne mali vlastný podnik, ktorý vybudovali od nuly. Nikto im nepomohol ani nedal peniaze na začiatok.
Všetko dosiahli vlastnou prácou. Riskovali a vzali si úver. Aj keď hrozilo, že neuspejú a zostanú v dlhoch. Vtedy ich nikto nepodporoval. A potom im začali vyčítať, že si žijú lepšie ako ostatní príbuzní.
Po nálade svojej matky Jana dobre vedela, že nemá očakávať nič dobré. Buď to bude ďalšia žiadosť, alebo výčitka.
– O tomto som chcela hovoriť. Tvoja sestra Gabika už niekoľko mesiacov pracuje za drobné. No, vieš, že sa zamestnala ako predavačka.
– Áno, viem – prikývla Jana.
– Myslela som si, že by bolo dobré, keby si ju zamestnala vo firme.
– Ako to myslíš? – divila sa Jana.
– Normálne. Nepotrebujete pracovníkov?
– Nie, máme plný stav.
Alena Nováková sa pozrela na dcéru s výčitou.
– Takže naozaj nie sú voľné miesta?
– Hovorím, že nemáme otvorené pozície.
Ale toto matku nezastavilo a pokračovala vo vyjadrovaní svojho názoru.
– Mám dojem, že nechceš pomôcť svojej sestre. Stále len hľadáš výhovorky.
Jana dobre vedela, prečo matka začala tento rozhovor. No, nebolo to prvýkrát.
Od detstva to tak bolo, že Gabiku, ako mladšiu dcéru, Alena Nováková ľúbila viac. A snažila sa jej dávať to najlepšie.
Gabika si zvykla, že stále niečo dostáva. Na rozdiel od Jany, ktorá sa snažila všetko si zarobiť sama a usilovala sa o lepší život.
Kým rodičia pracovali, mladšiu sestru nikto nedonútil k práci. A potom musela, lebo z dôchodku sa veľmi žiť nedá.
Bez vzdelania a praxe ju nikde veľmi nechceli. Na rozdiel od Jany, ktorá pracovala od 18 rokov a popri tom získala vysokoškolské vzdelanie.
Postupne sa posúvala k toho, aby si spolu s manželom otvorila vlastné podnikanie a žila podľa svojich predstáv. Ale Gabika bola nespokojná so životom. No meniť nechcela nič.
Bolo to oveľa pohodlnejšie, ak to niekto iný zariadi za ňu. Mama, napríklad, alebo sestra. Alena Nováková neodišla ďaleko. Lebo verila, že Jana musí pomáhať mladej sestre. Preto stále držala svoj postoj.
– Mama, už som ti všetko vysvetlila.
– Naozaj. Je pre vás jednoduchšie vziať cudzích ľudí do práce, ako pomôcť svojim.
Ale Jana a Peter mali jedno pravidlo, ktorého sa držali – nebrať do práce príbuzných a známych. Prečo? Pretože potom začnú lenivosť a drzosť.
Takú chybu raz urobili a potom sa zaprisahali, že to už neurobia. Nakoniec sa nedajú miešať podnikanie a priateľstvá. To isté platí aj pre príbuzných.
Ale to nebol jediný dôvod, prečo Jana nechcela pomôcť svojej sestre. V skutočnosti mali od začiatku dosť zlé vzťahy.
Môže sa dokonca povedať, že od detstva sa nemohli zniesť. Základ toho bol, keď matka začala deliť a vždy zvýrazňovať Gabiku.
No, čo vlastne očakávala pri takom prístupe k staršej dcére?
– Mama, už som povedala, že pomôcť nemôžem. Nebudem nikoho prepúšťať ani zamestnávať Gabiku.
– Si sebecká, to sa nedá poprieť! Ale čo od vás čakať. Ste zabezpečení a nerozumiete nám, obyčajným ľuďom.
Alena Nováková sa otočila a išla k východu. Ale napriek prejavu charakteru a urážky, tašku s nákupom si vzala.
Jana ju nezastavila, pretože dobre vedela, že to nemá zmysel. Tým viac by to matka považovala za slabosť.
Večer sa domov vrátil Peter a podľa výrazu tváre vedel, že plakala.
– Jana, čo sa stalo?
– Mama bola tu.
– Rozumiem. Opäť prosila za sestru?
– Áno.
Peter pevne objal Janu, čím ukázal, že ju podporuje.
– Dúfam, že si jej slová nebrala k srdcu?
– Nie, už dávno som si zvykla na jej úlety – pokrútila hlavou Jana.
– To je správne. Sama dobre vieš, že ak raz ustúpiš, hneď ti sadnú na krk.
– Áno, viem, ale aj tak to bolí.
Zazvonil telefón a na obrazovke sa objavilo Gabikino číslo.
– Počúvam – povedala bez záujmu.
– Nerozumiem, naozaj ti je to tak ľúto?
– Ako to myslíš? Gabika, o čom hovoríš?
Najprv si Jana myslela, že je to o práci, ale potom to bolo celkom iné.
– Videla som, že mama doniesla salámu a ovocie. Prečo si poslala tak málo? Mohla si dať viac. Nakoniec, vy dobre zarábate.
Jana si ťažko vzdychla a potom odpovedala:
– A čo ťa núti si myslieť, že ti niečo dlhujem?
– Lebo som tvoja sestra a mala by si mi pomáhať.
– Nie, moja drahá. Nič ti nedlhujem. Ani ty mne. Každý žije svojím životom a podľa svojich prostriedkov. Chceš lepšie žiť – hľadaj príležitosť. Nečakaj na milodary.
Myslela si, že po tomto sa Gabika určite nahnevá a zloží, ale našla odpoveď.
– Samozrejme, ľahko sa ti rozpráva, keď máš vlastný podnik a všetko pekne na tanieri. A čo ja?
– Tak vzchop sa a vybuduj vlastný, v čom je problém? No poď, pust sa do toho!
Jana viac nechcela počúvať výčitky na svoju adresu. Vedela, že sestra a mama sú nenapraviteľné. Obhajovať svoju pravdu by bolo proti sebe.
Naozaj, je potrebné ceniť si tých, ktorí ťa cenia, a nesnažiť sa vyhovieť niekomu len preto, že je to tvoj príbuzný.
