Máriu, rýchlo! Práve som v obchode videl tvoju nevestu. Kupovala potkaniu otravu. Dve balenia! Hovorí, že sa jej doma potkany zaberali. Ale ja viem ty nemáš žiadnych potkanov! Márii sa podskočili nohy. Takže tak! Takto sa rozhodla, že si príde pre dom!
Baronček, môj verníčik, vzdychla si žena, keď vyšla na dvor s pások kaše. Ostali sme len my dvaja na celom širóm svete.
Pes zdvihol papuľu, vďačne jej olízol ruku a pustil sa do jedla. Mária Michalovna mala už šesťdesiatpět rokov, no vyzerala mladšie statná, pevná, so starostlivo upravenými šeděmi vlasmi.
Len oči prezradili prežitý zármutok v nich stála taká žiať, že sa na ne človeku až srdce svrbelo.
Pred pol rokom sa Janko zabil na motorke. Kúpil si ju na svoje štyridsediatiny, vravel, že to bol jeho dlhoročný sen. Mária ho od toho odhovarala, ale čo môže matka synovi odoprieť? A o mesiac neskôr telefonát z nemocnice. Neovládal stroj v zákrute.
Po pohrebe Naďa vzala Adámka a odišla k rodičom do mesta. Najprv občas zavolala, nechala ho s babou pošepkať, no časom volala čoraz menej.
Mária sa snažila trvať na stretnutiach podľa zákona mala právo vidiť sa s vnukom. Ale Naďa vždy nájdu výhovorku: raz vnuk chorý, inokedy ona zaneprázenaená.
A potom úplne zmenila číslo. Mária zajsla na starú adresu susedia povedali, že Naďa s rodičmi predala byt a odišla do iného mesta. Kde to nikto nevedel.
Ahoj, Mária! ozval sa hlas cez plot. Ešte žiješ?
Bol to sused Peter Pavlovič, čulý sedemdesiatnik, vdovec. Svojeho času sa s jej zosnulým mužom priatelíli, a keď ten zomrel, Peter sa o susedu začal starat.
Žijem, Petrko, kam by som sa podela, usmiala sa Mária. Príď dnes večer na čaj.
A kedy ja mám čas na čajoviny, mienil sused. Idem do mesta, do lekárne a pre nákupe. Chceš niečo priviezť?
Ďakujem, mám všetko.
No len pozri. Veď ja ťa poznám sedíš tu ako sova, nikam nevychádzaš. To nie je správne, Maško. Treba žiť.
Peter odišiel a Mária sa vrátila do domu. V predsieni viselo na stene niekoľko fotografií celý jej život ako na dlani.
Tu mladí s manželom na svadbe, tu malý Janko robí prvé kroky, tu už dospelý syn s manželkou a malým Adámkom. Všetci sa usmievajú, šťastní.
Žena ťažko vzdychla a išla do kuchyne. Deň sa vliekol nekonečne dlho. Zapnula televízor, ale nedokázala sa naň pozerať všetko jej pripadalo cudzie a zbytočné.
Skúsila si pliesť, no ruky ju neposlúchali. Nakoniec išla spať skôr, v nádeji, že aspoň vošní zabudne.
Mami! Mami!
Mária otvorila oči. Pred ňou stál Janko mladý, usmievavý, v tých kostkovaných košelách, ktoré mu darovala na narodeniny.
Janko! zalkala žena. Synček môj!
Neplač, mami. Prišiel som ťa varovať. Buď opatrná. Zlo je blízko, veľmi blízko. Chráň sa.
Čo to hovoríš? Aké zlo? Janko!
Ale syn sa už rozplynul v ranných hmlách. Mária sa prebudila so slzami v očiach. Vonku svitalo, kohúti spevali na všetky strany. Sen bol taký živý, akoby Janko naozaj prišiel.
Žena vstala, umyla sa studenou vodou a vyšla von. Ranný vzduch bol čerstvý a čistý. V diaľke za riekou stúpala hmla. Krása až srdce bolelo.
Babička Mária! Babička Mária!
K bránke pribíhala deväťročná dievčina Zuzka, vnučka jej zosnulej priateľky. Rodičia Zuzky zahynuli pri dopravnej nehode pred dvoma rokmi, a tak žila v miestnom detskom domove.
Mária ju často navštevovala, nosila jej sladkosti, pomáhala s úlohami.
Zuzka, zlatko! Čo tak skoro?
Ideme na zber zemiakov na poľnohospodársku usedlosť. Prišla som sa rozlúčiť. Vrátim sa až na týždeň.
Počkaj, Mária rýchlo vošla do domu a vrátila sa s taškou. Tu máš. Šošovicové šišky, jablká zo záhrady a cukríky. Podel sa s deťmi.
Ďakujem! Dievčatka ju pevne objala. Veľmi ťa mám rada!
Aj ja ťa mám rada, dievčatko. Dávaj na seba pozor.
Zuzka odišla a Mária sa na ňu dlho pozerala. Koľkokrát uvažovala, že by si ju vzala k sebe! Ale osamelé staršej žene opatrovateľstvo nedajú.
Treba úplnú rodinu, hovoria na úrade, stabilné príjmy, lekárske preukazy. A akú ona má rodinu?
Deň prebehol v obvyklých prácach. Mária plila záhony, kŕmila sliepky, varila obed. K večeru bola úplne vyčerpaná a išla skôr spať. A znova prišiel sen.
Tentoraz Janko stál blízko bránky a mával rukou, ako keby niekoho zastavoval.
Nepúšťaj ich! kričal. Mami, neotváraj dvere! Je to nebezpečné!
Máriu prebudilo klopat
