Mária, rýchlo! Práve som v obchode videl tvoju nevestu. Kupovala jed na krysy. Dve balenia! Hovorí, že má doma myši. Ale ja viem ty žiadne myši nemáš! Márii sa podlomili nohy. Tak to je! Takto sa rozhodla získať dom!
Barónik, môj verný priateľ, vzdychla si žena, keď vyšla na dvor s miskou kaše. Ostali sme tu len my dvaja, sám na celom širokom svete.
Pes zdvihol hlavu, vďačne jej olízol ruku a pustil sa do jedla. Márii Michalovnej bolo šesťdesiatpäť, ale vyzerala mladšie pevná, štíhla, s upravenými sivými vlasmi.
Len oči prezrádzali prežitý žiaľ v nich stála taká bolesť, že sa na ne človeku ani pozrieť nechcelo.
Pred polrokom zomrel Janko na motorke. Kúpil si železného koňa na svoje štyridsiatiny, vravel starý sen. Mária ho odhovárala, ale čo môže matka synovi odoprieť? A o mesiac neskôr telefonát z nemocnice. Nestihol zatočiť v zákrute.
Po pohrebe si Natália vzala malého Adama a odišla k svojim rodičom do mesta. Najprv občas zavolala, nechala ho s babičkou porozprávať, no neskôr volala čoraz menej.
Mária sa snažila trvať na stretnutiach podľa zákona mala právo vidieť vnuka. Ale Natália vždy niečo vymyslela chorobu, zavádzanie, nedostatok času.
Potom úplne zmenila číslo. Mária zašla na ich starú adresu susedia povedali, že Natália s rodičmi predali byt a odišli neznámo kam.
Hej, Mária! ozval sa hlas cez plot. Ešte žiješ?
Bol to sused Peter Vasiľovič, čulý sedemdesiatnik, vdovec. S jej zosnulým manželom boli dlhoroční priatelia, a keď on zomrel, Peter sa o susedu staral.
Žijem, Peter, kam by som sa podela, usmiala sa Mária. Príď dnu, dáme si čaj.
Kedy mám ja čas na čajovanie, mávol rukou. Idem do mesta, do lekárne a po nákup. Chceš niečo doniesť?
Ďakujem, mám všetko.
No pozri. Ja ťa poznám sedíš tu ako sova, nikam nevychádzaš. To nie je dobré, Maško. Treba žiť.
Peter odišiel a Mária sa vrátila do domu. V chodbe viseli fotografie celý jej život ako na dlani.
Tu mladá s manželom na svadbe, tu malý Janko robí prvé kroky, tu už dospelý syn s manželkou a malým Adamom. Všetci sa usmievajú, šťastní.
Žena ťažko vzdychla a išla do kuchyne. Deň sa tiahol nekonečne dlho. Zapnula televízor, ale nedokázala sa sústrediť všetko jej pripadalo cudzie a zbytočné.
Skúsila pliesť, no ruky ju neposlúchali. Nakoniec išla spať skôr, dúfajúc, že v spánku nájde aspoň chvíľku pokoja.
Mami, mami!
Mária otvorila oči. Pred ňou stál Janko mladý, usmiatevný, v tej kockovanej košeli, ktorú mu darovala na narodeniny.
Janko! vzlykla. Môj syn!
Neplač, mami. Prišiel som ťa varovať. Zlo je blízko, veľmi blízko. Chráň sa.
Čo hovoríš? Aké zlo? Janko!
Ale syn sa už rozpúšťal v rannom opare. Mária sa prebudila so slzami v očiach. Za oknom svitalo, kohúti spievali na všetky strany. Sen bol taký živý, akoby Janko naozaj prišiel.
Vstala, umyla si tvár studenou vodou a vyšla von. Ranný vzduch bol svieži a čistý. V diaľke, za riekou, stúpala hmla. Bolo tak krásne, že až srdce bolelo.
Babka Mária! Babka Mária!
K bránke bežala deväťročná dievčina Zuzka, vnučka Máriinej zosnulej priateľky. Jej rodičia zahynuli v autonehode pred dvoma rokmi, a teraz žila v miestnom detskom domove.
Mária ju často navštevovala, nosila jej dobré jedlo, pomáhala s úlohami.
Zuzka, zlatko! Prečo tak skoro?
Vezie nás na zber zemiakov na poľnohospodársku f
