Manželstvo bez lásky
Ján sa oženil s Annou, aby sa pomstil svojej bývalej láske. Chcel jej dokázať, že jej zrada ho nezlomila. So Zuzanou boli spolu takmer tri roky. Láska k nej ho privádzala k šialenstvu: bol ochotný jej obetovať celý svet, len aby sa usmiala. Ján sníval o svadbe, ale Zuzana jeho nadšenie tlmiła: „Načo sa ponáhľať? Ešte som nedokončila vysokú, tvoj biznis sotva funguje. Nemáš ani slušné auto, ani vlastné bývanie. Žiť s tvojou sestrou v jednom byte? To vôbec, nechcem deliť kuchyňu s Evou, aj keď je to moja kamarátka.“
Jej slová ho boleli, ale Ján v nich videl pravdu. On a Eva žili v malom byte po rodičoch v Košiciach, a rodinný biznis, ktorý prevzal po ich smrti, ťažko udržiaval nad vodou. Vysokú školu musel opustiť, aby zachránil podnik. Spolu s Evou sa rozhodli predať chatu v Tatrách – biznis bol dôležitejší. Pol roka bez dedičstva a dlhy rástli. Oba boli študentmi: on v piatom roku, Eva v druhom. Peniaze z predaja pokryli dlhy, obstarali tovar do obchodu a zostalo aj malú rezervu. Ale Zuzana žila prítomnosťou a nechcela čakať. Jej rodičia jej zabezpečovali bezstarostný život, zatiaľ čo Ján, ktorý sa zrazu stal hlavou rodiny, vnímal budúcnosť inak. Veril, že veci sa upokojia, že bude mať dom a auto.
Nesťastie prišlo nečakane. Ján čakal na Zuzanu pred kinom, ako sa telefonicky dohodli. Povedala, aby po nej nechodil, čo ho prekvapilo – Zuzana nenávidela autobusy. Vyzeral ju, keď zrazu prišla v drahom SUV. „Prepáč, rozchádzame sa. Idem sa vydať,“ hodila mu knihu do ruky a zmizla v aute. Ján stál ako oparostený. Čo sa mohlo zmeniť za dva dni jeho služobnej cesty?
Eva, keď ho uvidela, hneď pochopila: „Už vieš?“ – „Ano,“ prikyvol. „Našla si boháča. Svadba dvadsiateho ôsmeho. Zvala ma ako svedkyňu, odmietla som. Hnusná! Za tvojimi chrbátom si užívala,“ Eva rozplakala sa z rozhorčenia. „Uspokoj sa,“ objal ju Ján. „Nech má všetko, čo chce, my budeme mať lepšie.“
Celý deň sa zavrel v izbe. Eva klopala: „Najedz aspoň, robila som palacinky.“ Večer Ján vyšiel s planúcimi očami: „Priprav sa.“ – „Čo chystáš?“ – „Ožením sa s prvou, ktorá súhlasí.“ Eva sa ho snažila zastaviť: „Takto sa nedá, kazíš nielen svoj život!“ Ale on bol neoblomný: „Ak nepôjdeš so mnou, pôjdem sám.“
V mestskom parku bolo živo. Jedna dievčina sa na jeho návrh zasmiala, druhá ušla, tretia, po pohľade do očí, povedala: „Dobre.“ – „Ako sa voláš, kráska?“ – „Anna,“ odpovedala. Ján ju potiahol spolu s Evou do kaviarne osláviť „zásnuby“. Pri stole vládlo napätie. Eva mlčala, Ján premýšľal o pomste. Rozhodol sa, že jeho svadba bude v ten istý deň ako Zuzanina.
„Má to nejaký dôvod, prečo si sa ponúkol neznámej?“ opýtala sa ticho Anna. „Ak je to len rozmar, môžem odísť, nebudem sa hnevať.“ – „Nie, dala si slovo. Zajtra podáme prihlášku a pojdeme za tvojimi rodičmi,“ odsekol Ján a žmurkol: „Môžeme si tykať!“
Mesiac do svadby sa stretávali denne, spoznávali sa. „Vysvetli mi, prečo?“ opýtala sa raz Anna. „Každý má svoje tajomstvá,“ vyhol sa odpovedi. „A ty, prečo si súhlasila?“ – „Predstavila som si, že som princezná, ktorú dajú za prvého cudrálneho. V rozprávkach to končí šťastne. Chcela som to vyskúšať.“
V skutočnosti to bolo zložitejšie. Anna zažila lásku, ktorá jej zlomila srdce, a stratila úspory. Naučilo ju to rozoznávať ľudí. Lichotníkov odmietala okamžite. Nehľadala „toho pravého“, ale chcela rozumného, rozhodného muža. V Jánovi videla silu a vážnosť. Keby bol s kamarátmi a nie s Evou, prešla by okolo.
„Aká si princezná? Nesmejana alebo Helena Krásna?“ zamyslene sa spýtal Ján. „Pobozkaj ma – uvidíš,“ zasmiala sa Anna. Ale bozov nebolo. Ján sám pripravoval svadbu, Anna si len vyberala z ponúk dokých. Dokonca šaty kúpil sám, opakujúc: „Budeš najkrajšia.“
Na matrike stretli Zuzanu a jej ženícha. Ján natiahol úsmev: „Gratulujem,“ pobozkal bývalú na líce. „Buď šťastná so svojím boháčom.“ – „Nerob cirkus,“ odsekla Zuzana. Ohliadla si Annu: štíhlu, elegantnú, s kráľovským držaním tela. Cítila sa ako porazená. Žiarlivosť jej hryzla dušu, šťastie unikalo, ako keby urobila chybnú stávku.
„Všetko je v poriadku,“ predstieral Ján. „Ešte stále môžeš zmeniť názor,“ pošepkala Anna. „Nie, dohrajeme to až do konca,“ odvetil. Ale v sieni, po pohľade do smutných očí svojej novomanželky, si uvedomil, akú bolesť spôsobil. „Urobím ťa šťastnou,“ sľúbil a veril tomu.
Začal sa rodinný život. Eva a Anna sa zblížili, stali sa oporou. Výbušná Eva sa učila zdržanlivosti, Anna, s talentom pre ekonomiku, upravila podnikové záležitosti. Za rok otvorili druhý obchod, potom stavebnú firmu. Biznis rástol, zisk strojnásobil. Anna, ako rozprávková Marína, viedla Jána k novým nápadom, až si myslel, že sú jeho. Zdalo sa, že žiť a tešiť sa, ale jeho duša túžila. Chýbal mu ten oheň, ktorý s ním horel pri Zuzane. Všetko bolo pokojné, predvídateľné. „Rutina,“ myslel si. „Nemilujem ju, to je všetko.“
Anna posunula biznis ďalej – začali stavať domy na kľúč. Prvý bol pre nich. Čím úspešnejší boli, týmČím úspešnejší boli, tým viac si Ján uvedomoval, že pravé šťastie nepochádza z pomsty, ale z lásky, ktorá vyrastá pomaly, ako dub v lese.
