V láske bez lásky
Ján si vzal Annu, aby sa pomstil svojej milovanej. Chcel jej dokázať, že jej zrada ho nezničila. S Katarínou boli spolu takmer tri roky. Láska k nej mu berie rozum: bol by pre jej úsmev obetoval čokoľvek. Sníval o svadbe, no Katka jeho nadšenie ochladzovala: „Načo sa hnať? Ešte som nedokončila vysokú, tvoj biznis sotva dýcha. Nemáš poriadne auto, ani byt. Žiť s tvojou sestrou v jednej izbe? To nie, nechcem deliť kuchyňu s Evou, aj keď je to moja kamarátka.“
Jej slová ho zaboleli, no Ján v nich videl pravdu. On a Eva sa tlačili v rodinnom byte v Košiciach, a rodinný podnik, ktorý zdedil po rodičoch, sotva udržal nad vodou. Vysokú školu musel opustiť, aby zachránil firmu. Vidiecky dom predali spolu s Evou – podnik bol dôležitejší. Za pol roka bez dedičstva dlhy rástli, obaja boli študentmi: on v piatom ročníku, Eva v druhom. Peniaze z predaja pokryli dlhy, nakúpili tovar do obchodu a ostala malá rezerva. Ale Katka žila pre prítomnosť, nechcela čakať. Jej rodičia jej zabezpečili bezstarostný život, ale Ján, ktorý sa zrazu stal hlavou rodiny, vnímal budúcnosť inak. Veril, že sa veci upravia, bude dom, auto.
Bieda prišla nečakane. Ján čakal na Katu pred kinom, ako sa dohodli po telefóne. Prekvapilo ho, že mu povedala, aby nešiel po ňu – Katka nenávidela autobusy. Vyzeral ju, no ona prišla v drahom offrode. „Prepáč, rozídeme sa. Idem sa vydať,“ hodila mu knihu a zmizla v aute. Ján strnul. Čo sa mohlo zmeniť za dva dni jeho služobky?
Eva, keď ho uvidelá, hneď pochopila: „Už vieš?“ – „Ano,“ prikyvol. „Našla si boháča. Svadba dvadsiateho ôsmeho. Volala ma za svedkyňu, odmietla som. Hnus! Za tvojimi chrbátom si užívala,“ Eva sa rozplakala od hnevu za brata. „Utekaj,“ objal ju Ján. „Nech má všetko, čo chce, my budeme mať lepšie.“
Zavrel sa v izbe na celý deň. Eva klopala: „Zajedz si, urobila som palacinky.“ K večeru vyšiel, oči mu horeli: „Chystaj sa.“ – „Čo si vymyslel?“ – „Vezmem si prvú, ktorá súhlasí.“ Eva sa ho snažila zastaviť: „Takto sa to nerobí, ničíš aj cudzie životy!“ Ale neustúpil: „Ak nepôjdeš, pôjdem sám.“
V mestskom parke bolo živo. Jedno dievča sa smialo, druhé ušlo, tretie, po pohľade do očí, povedalo: „Áno.“ – „Ako sa voláš, krásavica?“ – „Anna,“ odpovedala. Ján ju potiahol spolu so sestrou do kaviarne osláviť „zásnuby“. Pri stole panovala nepríjemná ticho. Eva mlčala, Ján vrel myšlienkami na pomstu. Rozhodol sa: jeho svadba bude v ten istý deň ako Katkina.
„Má to nejaký dôvod, že si požiadal o ruku neznámu?“ opýtala sa ticho Anna. „Ak je to len rozmar, odídem bez hnevu.“ – „Nie, dala si slovo. Zajtra podáme žiadosť a pojdeme za tvojimi rodičmi,“ odsekol Ján a žmurkol: „Tykajme si!“
Mesiac do svadby sa stretávali denne, spoznávali sa. „Vysvetli mi, prečo?“ spýtala sa raz Anna. „Každý má svoje tajomstvá,“ vyhol sa odpovedi. „A ty, prečo si súhlasila?“ – „Predstavila som si, že som princezná, ktorú vydajú za prvého, kto príde. V rozprávkach to končí šťastím. Chcela som to vyskúšať.“
V skutočnosti to bolo zložitejšie. Anna zažila lásku, ktorá jej skolabovala srdce, a prišla o úspory. Naučila sa rozoznávať ľudí. Lichotníkov odmietala hneď. „Toho pravého“ nehľadala, no chcela rozumného, rozhodného muža. V Jánovi videla silu a vážnosť. Keby bol s priateľmi a nie so sestrou, prešla by okolo.
„Aká si princezná? Nesmiaduška alebo Helena Krásna?“ zamyslel sa Ján. „Pobozkaj ma – uvidíš,“ žartovala Anna. No bozky neprichádzali. Ján sám pripravoval svadbu, Anna len vyberala z ponúk. Aj šaty kúpil sám, opakujúc: „Budeš tá najkrajšia.“
V matrike narazili na Katu a jej ženícha. Ján nasadil úsmev: „Gratulujem,“ pobozkal bývalú na líce. „Buď šťastná so svojim boháčom.“ – „Nerob cirkus,“ odsekla Katka. Prebehla Annu pohľadom: švihácka, elegantná, s kráľovským držaním tela. Katka sa cítila ako porazená. Žiarlivosť jej hryzla dušu, šťastie sa rozplývalo, akoby spravila chybný ťah.
„Všetko je v poriadku,“ nahrate hodil Ján Anne. „Ešte nie je neskoro zmeniť rozhodnutie,“ šepkala. „Nie, dohráme to,“ odsekol. No v sále, pozerajúc sa do smutných očí svojej už manželky, si uvedomil, akú bolesť spôsobil. „Urobím ťa šťastnou,“ sľúbil a veril svojim slovám.
Začali manželské dni. Eva a Anna sa spriatelili, stali sa si oporou. Vierohlavá Eva sa učila zdržanlivosti, Anna, s talentom ekonóma, upratala v podnikaní. Za rok otvorili druhý obchod, potom stavebnú firmu. Biznis rástol, zisk strojnásobil. Anna, ako Mária Rozumná, viedla veci tak, že Ján si myslel, že nápady sú jeho. Zdalo sa, že stačí žiť a tešiť sa, no jeho duša túžila. Chýbal oheň, ktorý ho spaľoval s Katarínou. Všetko bolo pokojné, predvídateľné. „Rutina,“ myslel si. „Nemilujem ju, to je všetko.“
Anna vzniesla biznis na novú úroveň – začali stavať domy na kľúč. Prvý postavili pre seba. Čím väčší úspech mali, tým častejšie Ján spomínal na Katu: „Nečakala. Videla by moje auto, môj palác!“ Myšlienka „čo keby…“ sa mu vkrádala do hlavy. Anna vidJán v tej chvíle pochopil, že pravé šťastie nebolo v pomste, ale v tichom teplom dotyku rúk jeho ženy.
