Sestrička môjho muža opäť prišla na hotové, ale tentokrát ju čakal prázdny stôl
Zase prídu v sobotu? Veď sme sa dohodli, že tento víkend budeme len my dvaja! Chcela som konečne vypadnúť za mesto, po tomto týždni s kvartálnymi uzávierkami už ani nevládzem.
To bolo prvé, čo zo mňa vypadlo, keď som stála pri dreze a drhla taniere. Kachličky kuchyne odrážali môj hlas späť, manžel Maťo sedel za stolom, pozeral do šálky s už vystydnutým čajom a nervózne žmolil obrúsok.
Zuzka, čo som mal povedať? povzdychol si zmierlivo, hľadajúc slová, ktoré by ma aspoň trochu upokojili. Alenka mi volala, že so Slávom a Rišom nás dávno nevideli. Riško chce ísť za ujom, no ako mám sestre povedať, že ju nechcem? Veď už sa tešia.
Že dávno nevideli? Otočila som kohútikom tak prudko, až to zavŕzglo. Utierala som si ruky do utierky, stála som oproti Maťovi s rukami skríženými na prsiach. Bola tu pred dvoma týždňami. A predtým na Veľkú noc na tri dni. Vždy je to to isté prídu s prázdnymi rukami, najedia sa všetkého, čo som pol dňa pripravovala, ostane po nich len kopa špinavého riadu a potom odídu.
Maťo sa zamračil. Nepáčilo sa mu to, ale čo už narobí. Vyrastal v rodine, kde sa jednoducho rátalo s tým, že rodinu pohostíte, hocikedy prídu, a že človek nemá pozerať na svoje plány či únavu.
No načo tie počty v cudzom tanieri? zamumlal, že to predsa rodina. Oni to nemajú ľahké, Slávovi skresali prémie, s peniazmi šetria, Alenka sa mi sťažovala. Veď ja pôjdem do obchodu, všetko nakúpim, môžem aj riad ošúchať, odprisahám.
Len hořko som sa usmiala. To isté som počula už x-krát. Maťo síce do obchodu vždy skočí, ale prinesie najlacnejšiu tresku, rožky a salámu za euro, že to hádam stačí. Skutočná ťarcha príprav, peňaženky aj stovek vyvarených jedál je vždy na mne. A keď príde na riad, muž si spokojne pospí na gauči po obede a ja trávim pol večera pri hrncoch.
Sme spolu už šesť rokov. Byt, v ktorom bývame, mi zostal po starkej ešte pred svadbou, takže je len môj. Maťo zarába dobre, ale jeho peniaze miznú na splátkach za auto a na podporu rodičov na dôchodku. Ja som vedúca lekárni v sieti, plat mám pekný a práve z toho žijeme: platím jedlo, účty, výbavu aj dovolenky.
Nikdy som nebola lakomá, fakt nie. Prvé roky som pripravovala hostiny, brala to ako samozrejmosť, piekla koláče, chystala mäso podľa receptov po babičke. Ale časom som pochopila, že návštevy svokry Alenky sú už len prefíkaná tradícia ona to berie ako bufet zadarmo so servisom. Sebavedomá, hlučná, vždy mala pocit, že jej patrí výnimočné postavenie u nás.
Piatkový večer som ako vždy strávila v Lidli s vozíkom, v ruke zoznam. Treba krásne bravčové na rezne (Alenka nezje kuracie, veď to sú jedla pre chudobných), červenú rybu na chlebíčky, viac druhov syra, čerstvú zeleninu, za ktorú by si dnes mohla kúpiť bicykel, a ešte tortu, čo miluje Riško.
Keď som platila kartou a videla účet bezmála 150 eur tak mi nebolo všetko jedno. Tieto peniaze som mala odložiť na nové zimné čižmy. Ale tie ešte vydržia, hádam…
Domov som ledva došla. Maťo sa zdržal s autom v servise, tak som veľké nákupy trepala na tretie poschodie bez výťahu sama.
Vošla som do predsiene, zložila tašky, vyzula lodičky. Zo spálne bolo počuť tlmený hlas aha, Maťo je doma, niečo rieši cez telefón. Zobrala som tašky a kráčala na kuchyňu, keď som zrazu zbadala, že v spálni má zapnutý hlasný odposluch.
A jasne počujem Alenku:
Teraz ber tie pobyty, kým je skorá zľava, vykladala víťazoslávne. Do toho hotela v Turecku sme vždy túžili ísť. Ultra all inclusive, hneď pri mori. Slávo mal zálohu včera, rovno sme celú sumu vyplatili. Celých päťtisíc eur, ale užijeme si. Človek má žiť!
Fíha, to je paráda, uznanlivo Maťo. Ale že šetríte, keď Slávovi ubrali prémie?
Nasledoval sebavedomý smiech Alenky.
Joj, Maťko, to sú reči. Jasné, že šetríme! Už dva mesiace kupujeme len čo-toby žiadne reštiky, žiadne dobroty. Slávovi varím cestoviny s párkami. A na víkend ideme k vám! Zuzka vždy pripraví stôl, že až stôl praská rybička, bravčové na sto spôsobov, šaláty… U vás sa cez víkend najeme hádam na pol týždňa. Parádne, šetrí to rozpočet! A aby nezabudla, daj jej vedieť, nech kúpi červenú rybu, Riško ju zbožňuje. Tak, prídeme na jednu, budeme hladní!
Zavrela. Maťo niečo v dobrom zamručal a hodil mobil na posteľ.
Stála som v chodbe, tašky sa mi zarývali do prstov, ale to som skoro necítila. Neha a snaha byť dobrou nevestou vo mne akoby praskli. Všetka ochota niečo obetovať bola preč, prevzala ma úplná, chladná jasnosť.
Nerobila som scénu ani výčitky. Začala som systematicky.
Mäso, čo malo byť na rezne, zamkla do najnižšej zásuvky mrazničky. Syry, červenú rybu, drahú salámu som uložila do nepriehľadného boxu na dno chladničky. Tortu som rozrezala na polovice, jednu ukryla k boxu.
Na kuchynskom stole nič len čistá doska a prázdny drez.
Večer prebehol pokojne. Navarila som pohánku, ohriala včerajšie fašírky. Maťo sa navečeral, bez rečí si išiel pozrieť ligu. O sobotňajších návštevách ani slovo istotne rátal s tým, že ja sa postarám, ako vždy.
Sobota kľud. Spala som do neskora, dala si sprchu bez stresu, pripravila si kopec kávy a kúsok z odloženého syra k raňajkám. Pohoda konečne. Sadla som si s knihou do kresla k oknu, užívala toho voľna.
Maťo vstával okolo obeda. Prišiel do kuchyne, čudoval sa, že necíti vôňu pečenia.
Zuzka, ty dnes nevaríš? Alenka s rodinou do hodiny prídu. Pokazila sa rúra?
Nepokazila, ani som nezdvihla zrak z knihy, len dnes oddychujem. Mám voľno.
Maťo na mňa pozeral, nevedel, či dobre rozumie.
A čím pohostíme hostí?
Netuším, Maťo. Môžeš im uvariť pohánku. Vo chladničke pár fašírok ešte je, alebo skoč naproti do obchodu tvoja peňaženka je v predsieni.
Zasmial sa, asi už myslel, že žartujem.
No neblázni, však ja potom umyjem taniere! Kde sú potraviny, čo si priniesla včera? S tými taškami si ledva vládala…
Nákupy sú na týždeň pre nás. Nie pre niekoho, kto šetrí na vlastnú dovolenku na môj úkor, už som sa na neho aj pozrela. Hlasom, ktorý sa neznesie. Včera som náhodou počula tvoj hovor so sestrou. Každé slovo. Odteraz je tu charita zatvorená.
Maťo začervenel. Chcel mi niečo povedať, ale v tej chvíli zvonček. Hostia presne na minútu načas.
Bežal do predsiene, dnu sa na nás vrútili okázalé hlasy, topánky a lacný parfém.
No konečne! Cesty sústrašne! vyhlásila Alenka, zula sa, Riška komandovala, Slávo ledva vošiel, stále nespokojný, Riško prizabuchol mobil v ruke.
Alenka vletela do kuchyne, prebehla očami stôl.
Zuzka, a to tu nič nevonia? To ste ešte nesedeli? My sme nič neraňajkovali, šetríme si miesto na tvoje rezne!
Zatvorila som knihu, obrátila sa ku nim:
Ahoj, Alenka. Dobrý deň, Slávo. Nie, nejedli sme a variť ani neplánujem. Dnes nie je žiadny obed.
Alenka vypleštila oči, skúmavo na Maťa, ten sa opieral o dvere jak malý chlapec.
Akože nie je? Veď si povedal, že nás čakáte! Prídeme a tu prázdny stôl? Je jedna, Riško potrebuje jesť načas!
Tak to ste ho mali nakŕmiť doma, alebo skočiť cestou na bagetu, povedala som pokojne, s úsmevom.
Slávo s buchotom sadol, skrížil ruky. To je čo za vtipy? Nešli sme cez celé mesto len pozerať na prázdny stôl! Zuzka, nefandi, vytiahni šaláty, už mám hlad!
Pobúrilo ma to. Prišla som k stolu a pozerala priamo na Alenku.
Nič tu nenájdete. Ani šalát, ani rezne, ani ryba. Včera som náhodou počula tvoj fantastický hovor, v ktorom sa môj byt nazýva úžasným spôsobom, ako ušetriť kvôli pobytu v Turecku.
Alenka až zbledla, potom ju zaplavila červeň. Pozrela na Maťa.
Ty si mal ten hovor na hlasno pri nej?! zapískala.
Maťo mykol plecami:
Netušil som, že stojí v chodbe…
Alenka sa okamžite vrátila ku mne.
No a čo? Ideme na dovolenku. Šetríme. Čo je na tom zlé? Sme rodina! Máte viac peňazí, ste len dvaja, my máme deti a výdavky! Veď ti z jedného balíka mäsa nič nechýba! Si lakomá!
Narovnala som sa, už bez štipky výčitky:
Poprvé, nikto tu nikomu nič nedĺži. Toto je môj byt nekúpili ste ho vy ani tvoj brat. Podruhé, môj plat nie je charita pre vaše dovolenky. Len za posledné tri mesiace vás moje hostiteľstvo stálo skoro 1000 eur. A na seba si radšej kúpim tie čižmy. Nebudem kŕmiť niekoho, kto sa na mne zabáva za chrbtom.
Ty rátaš kúsky, čo zjedol môj syn?! Alenka predstierala urazenosť, siaha si na srdce. Slávo, počuješ, ako nás uráža?
Slávo vstal, až zadunelo.
Počúvaj, gazdiná! Prišli sme k Maťovi, nie k tebe!
Dosť! prvý raz sa ozval Maťo, postavil sa medzi nás. Nedovolím ti tak rozprávať so Zuzkou v jej byte.
Alenka sa chytila za hlavu:
Ty vymieňaš mňa za túto… skúpu lekárničku? Noha mojej viac do tohto bytu nevkročí! Poviem to mame, aby vedela, čo z teba vyrástlo!
Hovor komu chceš, povedala som pokojne. Dvere sú tam, stavte sa v obchode na rožky pre Riša, ušetríte aj viac.
Alenka vzala Rišovi mobil, ťahala ho za rukáv, Slávo s ťažkým srdcom vyšiel za ňou.
Práskli dverami, až v predsieni cengli kľúče. Po rokoch v byte nastalo také ticho, že bol až slastný pocit pokoja. Vydýchla som si, cítila som sa, akoby som konečne po dlhej prechádzke zhodila úzke topánky.
Maťo sa postavil vedľa mňa, ticho, s hlavou sklonenou.
Zuzka, prepáč mi to. Bol som fakt hluchý, dlho som nevidel, čo sa deje. Myslel som, že sú to len rodinné stretnutia… No až teraz vidím, ako nás využívali. Vlastne teba.
Pozrela som mu do očí cítila som, že to myslí vážne. Ťažko prelomil so sestrou, ale vybral si správne našu rodinu.
Dôležité je, že to už vieš, povedala som. Nebránim ti v kontakte, ale do môjho domu patria len ľudia, ktorí si nás vážia a vedia poďakovať. Ak sa chcú ukázať, tak s koláčom, dobrou náladou a po ospravedlnení. Dovtedy je to tu uzatvorené.
Jasné, prikývol Maťo a nesmelo sa usmial. Keď už máme voľno len pre nás, objednáme si pizzu? Alebo sushi, ja zaplatím, koľko len chceš. A riady žiadne netreba!
Rozosmiala som sa, konečne úprimne a od srdca po dlhom čase.
Dáme pizzu. A pusti ten film, čo sme dlho odkladali.
Kým Maťo objednával, ja som si v chladničke vytiahla druhý kúsok čerstvej čokoládovej torty. Dala si kúsok, uvarila kávu a sadla si za krásne čistý stôl. Pred sebou som mala perfektný víkend, len pre nás dvoch.
