No Jožko, prosím ťa! Ja už fakt neviem, čo mám robiť, voda mi tečie ako šialená, o chvíľu vytopím susedov, a tá ježibaba zospodu ma roztrhá! Ruky sa mi trasú, nemôžem nájsť ten ventil, pomôž, prosím! hlas v mobile znel tak prenikavo a žiarivo kvílivo, že ho Barbora počula aj bez hlasitého odposluchu, hoci sedela na opačnom konci stola.
Barbora položila pomaly vidličku na tanier. Zvuk príboru o porcelán sa v tichu útulnej kuchyne niesol ako úder zvonu, ohlasujúci nový kolo boja, ktorý bojovala už tretí rok. Oproti nej sedel jej manžel, Jozef, a rozpačito si hrýzol spodnú peru, pohľad mu blúdil medzi chladnúcim segedínom a svietiacim displejom telefónu.
Lýdia, upokoj sa mrmlal do slúchadla. Ktorý ventil? Pod drezom alebo v kúpeľni? Skús zastaviť hlavný uzáver.
Neviem, kde to je! Jožko, prosím, príď, bojím sa! Možno je tam vriaca voda, som tu sama
Jozef zdvihol pohľad k Barbare. V očiach mu bola tá známa zmes bezmocnosti, úzkosti a prosebníctva, ktorú v poslednej dobe videla až príliš často.
Barbi, počuješ? Vytopí celý dom. Lydka nevie ani žiarovku vymeniť, je v týchto veciach úplné dieťa. Musím skočiť.
Samozrejme, že musíš odpovedala Barbora rovno, no vnútri ňou lomcovalo rozhorčenie. Veď dnes nie je naša výročná večera. Ani sme si dva týždne nedohadovali tieto plány. A ani som nestála tri hodiny pri hrncoch. Choď, zachráň Lýdiu. Bez teba by sa jej asi zrútil svet.
Ale nerýp, prosím ťa Jozef sa schmatol za kľúče od auta a vyrútil sa ku dverám. Sme spolužiaci ešte zo základky, je v núdzi. Hneď som späť, len vymením tesnenie. Schovaj segedín do trúby, nech nevychladne.
Rana vchodových dverí. Barbora ostala sama, zaliata vôňou sviatočnej večere a horkosťou sklamania. Pristúpila k oknu, a cez záves videla Jožka, ako nasadal do auta a mizne v noci.
Lýdia. To meno sa preplietlo do ich manželstva ako neželaná niť. Kamarátka z detstva, parťáčka, ako ju Jožef nazval. Objavila sa zrazu po rozvode a odvtedy bola všade. Najprv to boli drobné žiadosti pomôž s kuchynským drezom, nastav internet. Jozef, dobrák od kosti, nevedel povedať nie.
Tie prosby však rástli, až sa z nich stala lavína neodkladných katastrof. Raz prasknuté koleso na aute, inokedy spadnutá polička, skladanie skrine v nedeľu, lebo nemá kde bývať. A zakaždým to bolo práve vtedy, keď mal Jozef s Barborou svoje vlastné plány.
Barbora nebola hysterickou žiarlivkyňou. Dobre rozumela priateľstvu. Lenže jej ženský inštinkt neomylne šepkal, že v tom nepôjde len o kvapkajúce kohútiky. Lýdia bola žena upravená, s omamným pohľadom a ochotou pozerať na mužov spôsobom, akoby boli hrdinovia sveta. Dovedna stvárnila bezmocné dievčatko, z ktorého musel byť každý rytier, a Jozef nebol výnimkou zakaždým vystrel hruď a cítil sa potrebný.
Barbora odložila večeru. Nemala chuť. Jozef sa vrátil až o tri hodiny zmätený, so šmuhami od špiny, no spokojný sám so sebou.
Fú, takmer som to nestihol. Skoro tam vytopilo celý byt. Musel som utekať nonstop do Tesca na tesnenie. Lydka bola vystrašená, upokojoval som ju s čajom.
Dúfam, aspoň si jej ponúkol sladké? opýtala sa Barbora, predstierajúc, že číta.
Jasné, dala mi doma jablkový koláč, vraj ho piekla. Odkazuje ti, že sa ospravedlňuje, keď nám pokazila večer.
Koláč piekla? pomyslela si zlostne Barbora. Veď ak tam tiekla voda a ona trepotala rukami, ako našla čas piecť? To je ako z filmu.
Nezaznelo od nej ani slovo. Hádky na túto tému boli vždy zbytočné Jozef sa hneď zatvrdil, obvinil ju z chladnosti, žiadnej dôvery. Barbora však bola rozhodnutá nabudúce už nebude sedieť doma. Pôjde tam s ním.
Ten nabudúce prišiel až podozrivo rýchlo. V sobotu ráno mali v pláne ísť na chatu. Slnečný májový deň, v kufri auto s nakladaným mäsom na gril a v Barbariných predstavách so spoločnými chvíľami pri víne.
Telefonát na Jožefov mobil narušil celú idylu. Barbora vedela, kto volá mala špeciálne zvonenie.
Lýďa? Akože ti iskri zásuvka? Silno? Cítiš dym? Tak okamžite vypni ističe v chodbe! Rozumiem, som na ceste.
Zložil. Pozrel na Barboru, ktorá stála pri bránke s priesadami petúnií.
Barbi, je to vážnejšie…
Zásuvka? skočila mu do reči.
Skôr rozvodňový panel. Iskri to, ona sa bojí požiaru. Zháňať elektrikára cez víkend je bez šance, a súkromník navyše drahý.
Takže chata padá?
Neblázni, len tam skočíme, pozriem to. Keď pôjde o drobnosť, opravím, ak nie, zavolám pohotovosť. Hodinka naviac, nič viac.
Idem s tebou, narovnala sa Barbora.
Jozef sa zarazil. A načo? Aj tak tomu nerozumieš.
Idem, Jozef. Ideme na chatu spolu. Zastavíme u Lýdie, ty pozrieš rozvody a pokračujeme. Už nebudem čakať doma.
Barbora sedela v aute pokojne, no vnútri cítila napätie ako pred vojnovým konfliktom. Jozef bubnoval prstami do volantu.
Lýdia privítala návštevu v krátkom saténovom župane, kolená ledva prekrývajúcom, s upravenými vlasmi. Keď zazrela vychádzajúcu Barboru, na okamih jej pohľad stvrdol, úsmev pohasol, no rýchlo sa spamätala.
Barborka! Aké prekvapenie. Odpusť, ledva žijem od strachu, celá rozstrapatená! Poďte dnu, Jožko, si môj anjel, veď tam v chodbe to prská a bzučí.
V chodbe bol cítiť jemný pach spáleniny. Jozef okamžite zamieril k rozvodnej skrinke, ťahajúc si z vrecka skrutkovač s meracím prístrojom.
Barborka, nechceš kávu? Aspoň na chvíľku, kým chlapi opravujú rozosmiala sa Lýdia, pokúšajúc sa Barboru dostať preč.
Nie, počkám tu, možno Jozef bude potrebovať podržať mu baterku alebo nástroj odvetila pevne.
S baterkou? Ha! On to zvládne aj potme, však, Jožko?
Nerušene si robil svoju robotu.
Lýdia, úskočne sa zadívala Barbora na súperku prečo si radšej nezavolala pohotovosť? Oprava elektriny nie je sranda.
Ale no! Tí robotníci sú grobiani, prídu v bagančiach, narobia bordel. Jožko je náš. Vie všetko, dôverujem len jemu.
Ruky môjho muža mali dnes držiavať špízy na chate. Tam sme mali byť teraz, povedala pokojne.
Ja len všetko kazím, prepáčte! Nedarí sa mi bez chlapa, všetko padá na hlavu… Tebe je hej, máš muža, čo ochráni.
Po štvrťhodine bolo hotovo.
Kontakt sa prepiekol, upravil som. Ale, Lýdia, istič treba vymeniť.
Ach Jožko, spravíš mi to, prosím? Kúp, ktorý treba, peniaze ti vrátim.
Jozef to neurobí, odpovedala Barbora zaňho. Ideme na chatu, vrátime sa neskoro, cez víkend máme lístky do divadla. Zavolaj elektrikára. Jozef ti odporúča typ ističa na papierik.
Vtedy sa zaťala Lýdia tvárou, no okamžite natiahla falošný úsmev k Jozefovi:
Tak aspoň kávu! Mám tvojich obľúbených venčekov!
Ďakujeme, sme najedení, schmatla Barbora manžela pod ruku. Ideme.
V aute Jozef odfúkol, no zároveň horlil na obhajobu Lýdie.
Prečo si bola taká ostrá? Myslela to dobre!
Dobré bolo len to, ako ti visela na krku, Jozef. Naozaj nevidíš túto jej hru? Župan, oči, načasovanie prosieb…
Ale prosím ťa! Poznáme sa odmala, som jej skôr ako brat.
Praktický brat. Vie opraviť a pohladí ego.
Cesta na chatu ubehla, no medzi nimi zostal tieň. Barbora vedela, že Lýdia len tak nezmizne. Milovala tú moc, s ktorou mohla cudzím mužom prikazovať.
Rozuzlenie prišlo o dva týždne. Jozef vtedy slúžil pracovnú cestu, mal prísť v piatok večer. Barbora pripravovala večeru, keď jej volal.
Dnes sa trochu zdržím. Už som v Bratislave, ale Lýdia volala havária.
Tentoraz čo? Meteorit do bytu?
Kúpila novú garníž, železnú. Pokúsila sa vešať, spadla jej na prst, vraj nevládze chodiť. Garníž blokuje obývačku, chce aby som jej prišiel pomôcť a doniesol masť.
Barbora sa zhlboka nadýchla.
Jozef, počúvaj choď rovno domov. Ja pôjdem za ňou.
Ty? Načo?
Viem, akú masť ženy potrebujú. Pomôžem jej s obväzom, ty si oddýchni. Jedlo zohrievam, budem tam do pol hodiny.
No dobre. Len sa s ňou nevadíš, prosím.
Barbora položila mobil, otvorila internet a cez Manžel na hodinu objednala majstra s najlepším hodnotením, objednala dodávku liekov chladivý gél, obväz priamo k Lýdii.
Otvorené dvere. Lýdia čakala Jožefa, romantika navôkol sviečky, víno, dva poháre. Ležala na gauči s vyloženou nohou, garníž presne na strede obývačky.
V chodbe zaznel zvonček. Barbora vyzdvihla objednávku a bez klopania vtrhla do bytu.
Jožko, si to ty? Bolí to hrozne…
Barbora otvorila dvere dokorán, rozsvietila jasné svetlo. Romantická lámačka technických problémov bledla vo svetle reality.
Barbora?! Čo tu robíš? Kde je Jozef?
Jozef je doma. Prinesiem ti lieky a mast. O chvíľu príde remeselník, ktorý ti namontuje garníž. Všetko je vybavené.
Lýdia sedela neschopná slova.
V tom zaklopal manžel na hodinu, chlapisko v montérkach.
Dobrý večer, garníž? Kde je stena?
Barbora mu ukázala. Lýdia, celá červená, prskala potichu smerom k Barbore:
To si vážne musela? zasyčala popri rachote vŕtačky.
Pomáham. Požiadala si o pomoc. Tu je, aj s liečivami. Jozef si zaslúži odpočinok, ty kvalitu. Chcela si moju pomoc máš ju. Ale ak si chcela viac, máš smolu.
Lýdia vstala, zabudnúc na zranenú nohu.
Choď už preč! zalomcovala hnevom. Ty nikdy nebudeš taká v pohode ako ja! Jozef z teba skysne!
Možno, usmiala sa Barbora. Ale je môj. A nabudúce si najdi iného pomocníka.
Zavrela za sebou dvere. Bola ľahká ako pierko. Nezvyšovala hlas, neškriabala. Ukázala pravdu.
Jozef doma čakal, nervózne prešľapoval.
Ako? Je v poriadku? Neberie mi to
Nič jej nie je. Majster tam práve montuje garníž. Všetko zaplatené. Môžeš si dať večeru.
Ten majster nemusel…
Jozef, sadni si.
Sadol si proti nej. Barbora sa mu pozrela do očí.
Nerozumel si? Sviečky, víno, župan, prosby vtedy, keď mám niečo s tebou?
Jožef sa zapýril, mlčal.
Asi som tušil Bolo mi to blbé odmietnuť jej. Je sama, slabá.
Slabá? Jozef, manipulovala tebou. Chcel si byť dobrý k nej, ale bol si zlý ku mne. Dnes som to videla ona nečakala žiadneho vŕtača. Čakala teba.
Mlčal, hanbil sa za všetky tie náhodné dotyky a obdivné pohľady.
Prepáč mi to, šeptom hlesol. Som hlupák.
Si dobrý hlupák, a ľúbim ťa. Ale odteraz Lýdii už nepomáhame. Má číslo na službu. Keď niečo potrebuje, zavolá si majstra. Ty už nie si záchranka. Platí?
Platí, odhodlane prikývol. Ďakujem, že si tam šla ty, nie ja. Dnes by to po mojom príchode bolo ešte horšie.
Lýdia už nevolala. Ani po týždni, ani po mesiaci. Hrdosť jej nedovolila.
O pol roka ju Barbora stretla v Eurovea. Držala sa so starším pánom, v ruke tašky z butikových obchodov, spokojná. Pozreli si do očí, Lýdia zhŕkla, odvrátila pohľad, akoby sa nikdy nepoznali.
Barbora sa len pousmiala. Bola rada, že Lýdia našla niekoho, kto jej bude legálne montovať police. A doma s Jozefom zavládol pokoj, ktorý neprerušovali žiadne výkriky o katastrofách tretích osôb.
Večery patrili ich plánom, čaju, vychutnávaniu ticha. A Barbora vedela, že hranice rodiny treba brániť aj keď narušiteľ predstiera úplnú bezmocnosť.
