No Jožko, urob niečo! Fakt neviem, čo robiť, voda mi strieka všade, za chvíľu vytopím susedov, a ty vieš, aká je tá harpya podo mnou, tá ma dokáže zakopať pod čiernu zem! Mne sa trasú ruky, ani ten ventil neviem nájsť! hlas v mobile bol taký prenikavý, že ho počula aj Terézia na opačnom konci stola, hoci mobil nebol ani na hlasitý odposluch.
Terézia položila vidličku na tanier tak opatrne, až to zaštrngalo v tichej kuchyni ako zvon na začiatku ďalšieho kola, v ktorom bola bojovníčkou už tri roky. Oproti nej sedel jej manžel Jozef, nervózne si kúsol do pery a hádzal pohľadom medzi domácim pečeným mäsom a displejom telefónu.
Leni, upokoj sa, šepkal do mobilu. Ktorý ventil? Pod drezom či pri záchode? Zatvor hlavný prívod.
Ja neviem, kde to je! Jožko, prosím ťa, príď, bojím sa! Možno je to vriaca voda, sama tu zomriem!
Jozef sa pozrel na manželku s tou povestnou kombináciou prosebného pohľadu a skrytej rezignácie, ktorú Terézia v poslednej dobe poznala až-až.
Teri… no… počuješ to? Vytopí ich. Lenka technike nerozumie, ako dieťa. Musím ísť.
Jasné, musíš, odvetila pokojne Terézia, aj keď vo vnútri sa diali jarné záplavy. Veď dnes predsa nemáme výročie, ani nič sme spolu neplánovali posledné dva týždne, a ja som pri sporáku len tri hodiny drela. Choď, Jožko, zachraň Lenku. Ona by bez teba hádam nepřežila.
Tak nezačínaj… Jozef už stál, súril si kľúče od auta do vrecka. Sme kamaráti od detstva. Človek je v núdzi. Ja sa otočím, jedna noha tam, druhá za chvíľu tu. Pretesním to a som späť. Strč to mäso šup do rúry, nech nevychladne.
Dvere buchli. V útulnom byte ostala Terézia sama, len s vôňou slávnostnej večere a horkastým pocitom sklamania. Prešla k oknu a videla, ako Jožkovo auto mizne v májovej tme.
Lenka. Toto meno bolo ako tretí člen ich manželstva. Kamarátka z detstva, bývalá spolužiačka, väčší chlapík ako všetci chlapi Jožko mal pre ňu vždy pekné slovo. Po rozvode sa na nich nalepila ako čerstvý čvirik na lavičku. Najprv drobnosti: pomôcť s presunom krabíc, nastaviť televízor. Jožko, taká dobrá duša a zlaté ruky, nemohol odmietnuť.
Ale apetít rastie s jedlom. Lenkine požiadavky začali pripomínať povodne a tornáda: defekt na diaľnici, spadnutá polička, urgentná montáž skrine lebo obývam bohaté kopce neporiadku. A vždy, úplne náhodou, vtedy keď mali s Jožkom s Teréziou svoje súkromné plány.
Terézia nikdy nebola hysterická žiarlivka. Chápala rozdiel medzi priateľstvom a čímsi iným. No ženský radar jej podchvíľou šepkal, že tu nejaký ventil tečie, ale určite nie v kúpeľni. Lenka bola typ udržiavaná, so zvodným pohľadom a spôsobom reči, že sa vedel chlap aj zo sochy roztekať jak maslo v lete. Večne hrala bezmocné zlatíčko a Jožko, samozrejme, vystieral chrbát a cítil sa ako poriadny hrdina.
Večeru schovala do chladničky. Chuť prešla. Jožko sa vrátil po troch hodinách, zafúľaný, zničený, ale spokojný ako sviatok roboty.
Fúú, stihol som! Tam fakt hrozil Niagarský vodopád. Sifón vybuchol. Musel som ísť do nonstopu pre tesnenie. Lenka bola celá vystrašená, tak si dala trochu bylinného.
Aspoň ti dala čaj, hrdina? prehodila Terézia len tak, pri knihe.
Ale áno, a ešte koláč. Upiekla štrúdľu. Pozdravuje, ospravedlňuje sa, že som musel ísť a pokazila nám večer.
Štrúdľa. Kým jej tiekla voda, tak piekla koláč? To je ako peklo na zemi, pomyslela si Terézia. Nahlas mlčala. Hádky by aj tak nikam neviedli Jožko by sa postavil do obrany, že je len dobrý a solidárny kamarát. Terézia si sľúbila, že nabudúce nebude štrajkovať doma, ale pôjde zachraňovať spolu s ním.
To nabudúce prišlo až podozrivo rýchlo. V sobotu ráno plánovali výlet na chatu. Počasie ako z plagátu, v kufri mäso na gril, v hlavách vízia vína a relaxu na verande. Jožkov mobil zapípal, keď už nosil do auta uhlie. Terézia sa skoro zadrhla kávou poznala ten vyhradený tón Lenkinho kontaktu.
Áno, Lenka? Čo? Iskrí? Jožkovi zbledla tvár. Dosť? Je tam dym? Nič neskúšaj, vypni poistky v chodbe! Jasné, rozumiem. Idem.
Vypol mobil a hodil očkom na Teréziu, ktorá stála s táckou petúnií pred domom.
Teri, musíš pochopiť…
Zásuvka? skočila mu do reči.
Horšie. Rozvodná skrinka. Cíti dym po celom byte. Bojí sa, že to začne horieť. Technika zo správy v sobotu nedôjde a remeselníci si vypýtajú gate.
Takže z chaty nič? Terézia položila petúnie ako granát.
Nie, veď len skočíme tam, pozriem to, maximálne hodina. Možno je to len prkotina. Pokračujeme ďalej.
Výborne, prikývla. Idem s tebou.
Jozef zmeravel.
Ty? Prečo? Veď na elektriku nevieš nič.
Nevadí. Ja chcem Lenku aspoň vidieť, pozdraviť, dám jej radu do života. Aj grilovaciu. Nemienim sedieť doma. Ideme spolu.
Cesta bola napätá ako voľby. Jozef nervózne bubnoval po volante, Terézia si držala poker face, hoci mala pocit, že sa o päť minút zlomí napoly.
Lenka ich vítala v saténovom župane, ledva cez kolená, mejkap jak na svadbe, a keď zbadala vystupujúcu Teréziu, na sekundu jej zamrzli kútiky, ale hneď nasadila anjelský úsmev.
Terka! No toto! Ja v tejto chvíli, nevyspaná, nečesaná… Poďte ďalej! Jozef, ty môj spasiteľ, tá skrinka… šramotí a funí!
Vošli do bytu. Trošku smrdelo spáleným plastikom, ale že by hrozil požiar? Jozef si okamžite nasadil pracovný režim, vybral skrutkovač a merač, išiel na rozvodnú skrinku.
Teri, čo stojíš v chodbe, poď na kávu, kým chlapi makajú, cvrlikala Lenka, skúšajúc Teréziu odtiahnuť preč.
Radšej ostanem tu, možno bude Jozef potrebovať podržať baterku či skúšačku.
Baterku? smiala sa Lenka. Veď on vlezie aj pod prúd! Čo, Jozef?
Ten niečo zamumlal spoza skrinky.
Lenka, pozrela na ňu Terézia prísne, prečo si nezavolala pohotovostnú službu? Oni pracujú nonstop, a elektrina nie je sranda.
Ach nie! Tam je samý primitív a bordel! Prídu, narobia, zahučia a hotovo. Jožko je spoľahlivý, viem, čo mi spraví. On tu aj vymení. Plne mu dôverujem.
Zlato, môj muž mal dneska naraziť špízy na chate. Mali sme relaxovať.
Odpusťte mi, že to vždy kazím! zahralo Lenka divadlo. Sama žena, všetko sa mi rozpadáva, ťažký život… Tebe je hej, máš chlapa ako bunker.
Jozef skončil za pätnásť minút.
Odišiel kontakt, bolo to pripálené. Očistil som, dotiahol. Ale, Lenka, treba ti vymeniť istič, už to má svoje roky.
Och, Jožinko, urobíš mi to? Kúpiš, čo treba? Peniaze ti dám. Vymeníš mi ho?
Jozef už nie, zaňho vyhlásila Terézia. Ideme na chatu a vrátime sa až večer. A na budúci týždeň sme v divadle. Zavolaj elektrikára, Jožko ti napíše presný typ ističu.
Lenkine oči hodili blesk, no hneď prepínala na Jozefa:
Dáte si aspoň koláčik? Mám vaše obľúbené venčeky!
Ďakujeme, sme najedení, odsekla Terézia, ťahajúc muža za ruku. Máme plán.
Keď zišli z paneláku, Jozef si vydýchol… ale už mu začala spŕška obhajoby:
Teri, prečo si taká ostrá? Ona je len… úprimná.
Úprimná? Ona na tebe visí, Jožko. Ty to vážne nevidíš? Satén, očká, vždy, keď sme zaneprázdnení alebo keď ja nemôžem.
Ale prosím ťa! Sme kamaráti od prvej triedy! Som pre ňu ako brat!
No brat, čo opraví, vypočuje a zaplní ego. Veľmi praktický brat.
Na chate bola pohoda, ale medzi vráskami na duši ostal tieň. Terézia tušila, že Lenka sa tak ľahko nevzdá. Nešlo jej o ističe a batérie, ale o priazeň a Jožkove hrdinstvo.
Rozuzlenie prišlo hneď o dva týždne. Jožko bol pracovnom výjazde, mal sa vrátiť v piatok večer. Terézia chystala večeru, keď zazvonil.
Teri, ešte trošku meškám. Som už v meste, ale Lenka volala… Niečo sa stalo.
Tentoraz čo? Spadlo na ňu UFO?
Ale nie. Kupovala záclonovú garnižu, ťažkú kovovú. Skúsila to zavesiť sama aký rozum! a spadlo jej to na nohu. Vraj jej napuchol prst, nevie chodiť, a garniža leží cez izbu. Prosí, aby som sa zastavil, zodvihol ten kram, kúpil niečo do lekárničky. Rýchlovka.
Terézia si povzdychla.
Jožko, počúvaj. Choď domov. Ja to vybavím.
Ty? Načo?
Pretože som žena. Najlepšie viem, čo dať na nárt a viem aj prelepiť prst. Ty si choď domov, zohrej večeru. Ja budem u Lenky za pol hodiny.
Dobre… chceš, tak choď. Len jej nenadávaj, hej? Je mimo a má bolesti.
Terézia zložila. Do rúk sa jej dostala inšpirácia. Nešla liečiť Lenku išla liečiť situáciu.
Našla na internete službu Manžel na hodinu, vybrala elektrikára s najvyššou prísnosťou v hodnoteniach. Objednala cez mobil aj lekársku kuriérsku zásielku na Lenkine meno: masť plus elastický obväz.
Nastúpila do auta a vyrážala.
Pred domom Lenky akurát zvonil kuriér z lekárne Terézia prevzala tašku a vyviezla sa výťahom hore. Dvere otvorené dokorán očividne bola pripravená na galantného zachráncu.
Vošla dnu bez klopania.
Obývačka v polotme, sviečky, na stolíku víno dva poháre. Lenka na gauči, župan, nôžka natiahnutá, garniža naprieč koberec. Celé to vyzeralo ako kulisy na lacnú telenovelu.
Jožko, to si ty? Priniesol si masť?
Terézia rozsvietila stropné svetlo. Rúška romantiky zmizla, ostal len biedny cirkus.
Lenka sa skoro prepadla.
Teri?! Ty tu čo robíš?! Kde je Jožko?!
Jožko večeria, pokojne Terézia položila tašku s lekárňou k vínu. Ja ti nesiem masť. A riešenie.
Aké riešenie? Mňa musí zachrániť Jožko! On je silný, garnižu zavesí!
To zvládne pán majster z Manžela na hodinu, usmiala sa Terézia.
Zazvonil zvonec teda zvonček. Technický typ v montérkach s kufríkom.
Zavolali ste? Doma majú problém s garnižou!
Poďte, Terézia ho navigovala, tamto v izbe, pani vám ukáže.
Majster hneď študoval stenu i garnižu, brmlal si niečo o dĺžke a hmoždinkách.
Stena je betón, treba hmoždinku šestku. Pani, kde je stolička?
Lenka sa červenala jak slivka na trhu. Hodila po Terézii pohľad, ktorým by rozplynula ľadovec.
Prečo toto robíš?! zasyčala, kým majster šťural v kufríku.
Ja ti len pomáham. Chcela si pomoc. Tu je majster, tu masť. Všetko je zaplatené. Jožko má dnes voľná, rodina volá. Ale pokiaľ hľadáš môjho muža, to je iný príbeh.
Lenka vyskočila, na boľavú nohu zabudla.
Chod do čerta! zvrieskla Ty hejterka! Večná komisárka! Ty Jožka raz zadusíš svojou presnosťou! Chlap potrebuje zábavu, ty si večná policajtka!
Možno, súhlasila pokojne Terézia. Ale on sa vždy vráti ku mne. A ty si už, prosím, nehľadaj každý týždeň ďalšiu skrinku, lebo už toho tvojho časovaného muža viac nemať nebudeš. Si pekná, Lenka, pohľadaj si slobodného pána. Prestaň žobrať u iných dverí.
Vypadni! zjačala.
Samozrejme, majster skončí za dvadsať minút, všetko je zaplatené. Maj sa, Lenka. A na nohu si radšej nič neviaž, nebeháš na ňu zrovna šetriaco.
Keď Terézia vyšla, mala pocit, že ide domov o pár kíl ľahšia. Nespratala si manžela, nevytrhala protivečke vlasy, iba všetkým ukázala zrkadlo.
Doma už čakal Jožko v kuchyni.
Tak čo, vážne si ublížila? Volal som, nedvíha mobil.
Terézia si naliala čaj a pozrela mu do očí.
Nožka je v poriadku, tancovala po byte ako čajka na zraze. Garnižu jej vesia fachmani, ja som to vybavila.
Fachmani? Ale veď to som mal spraviť ja…
Posad sa, ukázala mu stoličku.
Sadol si, ako v škole pri skúške.
Úprimne nevnímal si naozaj, čo sa deje? Sviečky, víno, župan, neustále volania vtedy, keď nie som doma alebo keď máme plány?
Jožko sa začervenal, kúsal chlieb.
No… asi som tušil. Ale nechcel som tomu veriť. Sme len kamaráti, bolo mi hlúpe ju odmietnuť, keď je taká sama…
Sama len vtedy, keď chce nejaký servis zadarmo, uškrnula sa Terézia. Jožko, tým, že si chcel byť dobrý pre ňu, si bol zlý pre nás. Ja som dnes videla všetko dve poháre, sviečky. Čakala teba, nie elektrikára.
Jozef mlčal, hanbil sa. V duchu počítal všetky tie okamihy, keď ho Lenka náhodou pohladila po ruke, keď mu dávala najavo záujem a Teréziu pri tom ponižovala.
Prepáč, priznala hanbu. Som hlupák.
Trošku, usmiala sa Terézia. Ale láskavý hlupák. Milujem ťa, ale pomoc s Lenkou skončila. Má už číslo na manžela na hodinu. Súhlasiš?
Súhlasím, povedal rozhodnutý Jozef. Už som pochopil. Ďakujem, že si to vyriešila. Keby som ja prišiel a uvidel tie sviečky… Bolo by to naprd.
Lenka už nikdy nevolala. Ani o týždeň, ani o mesiac. Možno už bola príliš hrdá, možno už pochopila, že trápna fraška je preč.
O pol roka videla Terézia Lenku v Auparku pod pazuchou mala solídneho pána s tučným nákupom, vyzerala spokojne a samolicho. Lenka si ju chvíľu premeriavala, potom dvihla bradu a elegantne ich obišla, ako keby Teréziu nikdy nepoznala.
Terézia sa len pousmiala. Bola rada, že Lenka konečne našla niekoho, kto bude opravovať a vešať u nej legálne a ona sama si s Jožkom konečne užila ticho. To už podľa žiadneho kriku zo spusteného záchodu nič nerušilo.
Večery patrili im, plánovali si dovolenky, a vedeli jedno: ak sa rozhodnú ísť na chatu, tak aj na chatu dôjdu. Svoje hranice si treba chrániť, aj keď narušiteľ nosí satén a predstiera, aká je bezbranná.
Ak ste sa pobavili pri tomto príbehu a myslíte si, že aj kamarátstvo má svoje hranice, poteším sa lajku či odberu. Do komentára mi napíšte, čo by ste na Teréziinom mieste urobili vy!
