Dnes som stál starca pred známymi dvere a nemal som odvahu zazvoniť. V ruke som držal veľkú tašku s vecami, v kabáte sa mi prebíjali kľúče od bytu, ktoré som nebol schopný vytiahnuť.
Pred tromi dňami som odišiel po ôsmej hádke, tresol som dverami a zakričal som žene, že sa nevrátim. Zuzana po mne hodila papuču a krikla, nech idem do kelu. Bežná rodinná výmenka po tridsiatich rokoch manželstva.
Ale tentoraz sa niečo zvrtlo.
Stlačil som zvonek. Za dverami kráčanie, potom Zuzanin hlas:
“Kto je tam?”
“To som ja, Zuza. Otvor.”
Ticho. Dlhé, nepríjemné ticho.
“Zuza, počuješ ma?” zopakoval som.
“Počujem,” odpovedala chladne žena. “A čo chceš?”
“Ako čo? Prišiel som domov.”
“Toto už nie je tvoj dom.”
Omrkol ma. Po tridsiatich rokoch života spolu Zuzana nikdy nezašla tak ďaleko, ani v najhorších hádkach.
“Zuza, prestaň s tými hlúposťami. Otvor dvere, porozprávame sa normálne.”
“Neotvorím. A rozprávať sa nebudem.”
“Čo je s teb
Sedel som na Gabovom gauči, počúval som ako to plagá do strechy a uvedomil som si, že tridsať rokov nášho manželstva sa rozpadá ako tento aprílový dážď, zatiaľ čo to jediné, čo Zuzka napokon vydrží bez mňa, bude jej vlastná zatrpknutosť. Napokon som sa otočil a odišiel do deštivého večera s vedomím, že tento domov už nikdy nebude môj.
