Milan sa pohneval a otvoril ďalšie pivo.
“Kto si vlastne ty, že mi budeš prikazovať?” obrátil sa od chladničky s pohárkom v ruke. “V tomto dome si nikto! Chápeš?”
Alžbeta stála pri sporáku, miešala kapustnicu a cítila, ako sa jej triašu ruky. Naberačka cinkla o okraj hrnca.
“Nikto?” opýtala sa potichu. “Ja som tvoja žena, alebo nie?”
“Žena!” Milan sa pohŕdavo usmial a upil si. “Aká žena. Upratovačka, to si. A ešte aj zlá.”
Alžbeta vypolila sporák a otočila sa k mužovi. Štyridsaťtri rokov spolu. Štyridsaťtri rokov mu varila, prala košele, žehlila nohavice. Starala sa o deti, kým on robil kariéru.
“Upratovačka, hovoríš?” jej hlas stvrdol. “A kto ti perie košele? Kto vari, upratuje, stará sa o tvoju matku?”
“To je tvoja povinnosť!” udrel pohárikom o stôl. “Ja zarábam peniaze, platím nájom, a ty čo? Variš polievku? To zvládne každá baba.”
“Každá baba,” zopakovala Alžbeta. Niečo v nej ako by sa zlomilo. “Aha.”
Vyzliekla zástenu a zavesila ju na háčik. Milan dopíjal pivo chrbtom k nej.
“Takže každá baba,” zamumlala si pod nosom. “Uvidíme.”
Prešla do spálne a vytiahla zo skrine starý cestovný kufrík. Milan počul šustenie a nahlol do izby.
“Čo to robíš?”
“Baliac sa,” pokojne odpovedala a skladala si veci. “Ak som tu nikto, tak tu nemám čo hľadať.”
“Kamže to ideš?” zamračil sa.
“Ku Katke. Zotrvám tam pár dní.”
Katka bola jej mladšia sestra. Bývala sama v dvojizbovom byte, pracovala ako zdravotná sestra.
“Nech sa páči,” mávol rukou. “Nerob scény. Kto mi uvarí?”
“Na tom snáď nezáleží?” zipsovala kufrík. “Veď si povedal, že každá baba to zvádne. Nájdi si nejakú.”
Milan nechápavo pozeral, ako si oblieka kabát.
“Alžbka, nebuď detinská. Nepovedal som to zle.”
“Isteže nie,” nasadila si šálu. “Len pravdu. Som nikto.”
“Tak prestaň!” zdvihol hlas. “Kto ti dal právo odísť?”
Alžbeta sa zastavila pri dverách a pozrela sa na neho.
“Nikto. Dala som si ho sama. Alebo na to tiež nemám právo?”
Vyjala z bytu a nechala ho s otvorenými ústami.
Vonku bolo chladno, október sa už hlásil o slovo. Nastúpila do autobusu a odišla ku sestre. Telefón cestou zvonil, ale nezdvihla.
Katka otvorila dvere v župane a papučiach.
“Alžbka! Čo sa stalo?” spozrela kufrík.
“Mohla by som u teba prespať?”
“Samozrejme, poď dnu.”
Sadli si do kuchyne, Katka uvarila čaj. Alžbeta jej porozprávala o hádke.
“Čože, úplne mu preskočilo?” rozhorčila sa Katka. “Nikto! Po toľkých rokoch!”
“Vidíš,” Alžbeta si utrela oči. “Celý život som žila pre neho, pre deti. A on tvrdí, že každá baba to zvládne.”
“Nech si tú baba nájde,” odfrkla si Katka. “Uvidíme, ako sa mu bude žiť.”
Telefón znova zavolal. Milan.
“Neber to,” odporučila Katka.
Alžbeta položila telefón na stôl.
Ráno sa zobudila na gauči v obývačke. Katka sa chystala do práce.
“Zostáň, kým budeš chcieť,” povedala. “Mám náhradné kľúče.”
Alžbeta zostala sama v cudzom byte. Bolo zvláštne nespiechať sa. Doma by v tú dobu už pripravovala raňajky, upratovala, plánovala deň.
Telefón mlčal. Milan asi čakal, že sa sama vráti, keď ochladne.
Urobila si kávu a posadila sa k oknu. V duchu mala zmiešané pocity – smutno a zároveň ľahko. Kedy naposledy raňajkovala v tichosti, bez myšlienok na to, čo treba uvariť?
Popoludní zavolala staršia dcéra Zuzana.
“Mami, volal otec. Hovoril, že ste sa pohádali?”
“Hádali sme sa,” potvrdila.
“Kvôli čomu?”
“Povedal, že som nikto. Že som len upratovačka.”
“Čože?!” Zuzana sa zhrozila. “Ako mohol niečo také povedať?”
“Jednoducho. Tak to vidí.”
“To je nezmysel! Ty si najlepšia mama!”
“Diki, zlatko. Ale otec to vidí inak.”
Zuzana na chvíľu mlčala.
“Mami, kde teraz si?”
“U tety Katky.”
“Dlho tam zostávaš?”
“Neviem. Možno si nájdem prácu. Keď som upratovačka, mám skúsenosti.”
“Mami, nehovor blbosti! Porozprávajte sa.”
“O čom? On povedal pravdu. Som nikto.”
“No tak! Otec bol unavený, stresoval sa…”
“Unavený,” zopakovala. “A ja nie? Štyridsaťtri rokov nie?”
Zuzana vzdychla.
“Dobre, pohovorím s ním. Ale zamysli sa, či stojí za to rozvracať rodinu kvôli jednej vete.”
“Jedna veta?” Alžbeta zavrtela hlavou. “Zuzka, to nie je jedna veta. On to naozaj tak cíti.”
Večer sa Katka vrátila z práce unavená.
“Ako si?” opýtala sa, zavesovala si plášť.
“Dobre. Volala Zuzka.”
“A čo hovorila?”
“Že sa mám s otcom usmieriť.”
Katka si sadla vedľa nej.
“A čo ty na to?”
“Neviem,” priznala. “Možno má on pravdu. Možno som naozaj nikto.”
“Alžbka, čo to hovoríš!” chytila ju za ruku. “Ty si úžasná žena. Ak to nevidí, je hlupák.”
“Ľahko sa hovorí,” pokrúcala hlavou. “Mne je šesťdesiat sedem. Kam pôjdem?”
“Neviem kam. Ale žiť s človekom, ktorý ťa nerešpektuje, tiež nemôžeš.”
Na druhý deň sa Alžbeta rozhodla prejsť si domov po veci. Milan bol v práci, byt prázdny. Prešla si izbami, akoby ich videla prvýkrát.
V umývačke špinavé riadoviny. Na stole okrúhky od pohárikov. PosteAlžbeta sa zastavila, pozrela sa na ten chaos a uvedomila si, že v tomto dome už nikdy necíti doma, a tak sa otočila a vyšla von, zatvárajúc za sebou dvere na roky spoločného života, ktorý bol teraz iba spomienkou.
