Nie, Janko, a čo ona urobí? Moja žena je ako drevo, nič ju nezaujíma. Neboj sa, kupca na jej byt už mám.
Stála som v chodbe s nákupnými vrečkami v oboch rukách. Kľúče ešte cvakali v zámku ani dvere za sebou zatvoriť som nestihla. V vreciach boli zemiaky, cibuľa, kuracie stehná, bulgur v akcii a tri jogurty pre Kubu iba biele a bez cukru. Už som v hlave premýšľala, či stihnem rozmraziť mäso, alebo ho opäť vrhnúť na panvicu ako ľadový kus a skončím s pareným, nie vyprážaným.
Vladko stál chrbtom k vchodu, telefon tesne pri uchu, a miešal niečo v hrnčeku svoj instantný kávu s troma lyžicami cukru. Nádoby po sebe nikdy neumyval.
Ona aj nič nezistí, vravial a preklopil kávu z hrnčeka. Poviem, že ide o prepis dokumentov, podpíšeš. Ona mi verí. Drevo. Žiadne emócie, žiadny charakter. Domáca pomocná zadarmo.
Zasmial sa. Ten smiech som poznala tak sa smial s kamarátmi v garáži, keď som po ich večierku umývala riad. Smial sa aj vtedy, keď Kubo v detstve spadol z bicykla a ja bežala s červenou farbou, a Vladko len stálo a hovoril: No čo je to, kura, nech sa zvedie sám.
V ušiach sa rozbehlo, akoby pred nárastom tlaku. Prsty sa zachytili do úchytek vrečiek, celofán vriatil do dlaní na biele pruhy. Pomaly som položila potraviny na podlahu, vytiahla telefón a zapla záznamník.
Z kuchyne sa ozývalo brblanie Vladko už preberal s Šimonom rybárske háčiky a zajtrajšiu jazdu k jazierku. Vždy tak: najprv vyplivne jed, potom sa preklopí na blázniviny, akoby sa nič nestalo, akoby som naozaj drevo.
Priblížila som telefón k škripavému štrbinu otvorených dverí a čakala, kým sa rozlúči so Šimonom a sľúbi vysporiadať obchod budúci týždeň.
Potom Vladko položil slúchadlo, zakričal a šliapol podlahou k chladničke. Vypnula som nahrávku, schovala telefón do vrecka, zdvihla vrecia a ticho preplížila okolo kuchyne do izby. Zatvorila som dvere a oprela sa chrbátom o vankúľ.
Pod jazykom horí chladný oheň chceli sa mi rozkričať, alebo vyjeknúť ako pes. Dvadsať štyri rokov manželstva. Kubo, škola, vysoká škola, jeho úvery, ktoré som splácala z mojich dovoleniek. Jeho matka, ktorú som vozila do nemocnice trikrát týždenne až po jej posledný odchod. Jeho ponožky, karbanátky, večné Lubo, kde je moja modrá košeľa?. A tu som ja, drevo. Kupca už som mala.
Sadla som si na posteľ, pozerala som svoje ruky. Na nich zasypala bulgurová prach. Pohľad na snubný prsteň tenký, ošúchaný. Dal mi ho, keď sme ešte bývali v internáte a jedli špagety s kečupom. Zúfalo by som ho hodila z okna, no neudržala som sa. Zhlboka som sa nadýchla, ako ma učila mama: Ľubka, keď ťa niekto urazí, najprv spočítaj do desiatich, potom rozhodni, čo robiť.
Spočítala som do dvadsiatich. Potom vstala, umyla si tvár studenou vodou a vytiahla zo zásuvky starú zápisníčku. Našla som v nej číslo Mestskej úradu zaznamenávala som, kedy som požiadaj o invalidný preukaz pre matku.
V slúchadle dlho hrala hudba. Ženský hlas vysvetlil, že zákaz registrácie možno nastaviť cez portál, ale lepšie prísť osobne. Povedala som, že príde. Hneď teraz.
Bolo okolo tri. Vladko v kuchyni burcoval pravdepodobne smažil vajíčka. Vyšla som do chodby, obula kabát.
Kam ideš? spýtal sa, ani sa neobracal. Panvica syčala.
Na chlieb. Na večeru nič nechýba.
Dobre, vezmi mi aj cigarety.
Vstúpila som do výťahu. Nešlo mi len zo strachu, ale z uvedomenia, že konečne robím niečo sama. Dvadsať štyri rokov som nič nerobila bez jeho súhlasu. Dokonca farbu tapiet vyberali spoločne, a on potom povedal: Béžová je nudná, mala by byť zelená. Ja som mlčala.
V Mestskej úrade bolo prázdno. Úradníčka v okne dlhšie pozerala dokumenty.
Ste si istí, že chcete zakázať? Bez vašej osobnej prítomnosti nikto, ani na základe splnomocnenia, nedokáže predávať, darovať alebo meniť byt.
Áno, som.
Stlačila klávesy. O pätnásť minút neskôr som vyšiel na ulicu s papierkom, schovala ho do vnútorného vrecka kabátu, kam ležal aj telefón so záznamom.
Domov som sa vrátila s bagetou a balíkom jeho obľúbených cigár. Vladko ležal na pohovke a pozeral akčný film. Prešla som do kuchyne, zapla vodný var. Na panvici ostali pripálené kúsky vajec. Umyl som ich ako vždy.
Okolo siedmej zaklopali na dvere. Vladko vstal, prehodil tričko.
To je ku mne. Ľubo, nastav varnú konvicu, príde pekný chlap.
prikývla som.
Do chodby vstúpil muž okolo päťdesiatich rokov, v drahém kabáte a s aktovkou. Vladko sa rozbehne, usmeje sa a predstavil:
Toto je Oleg Borislavovič, realitný maklér. Ide o riešenie otázky bytu.
Vyšla som z kuchyne, utierala si ruky uterákom a pozerala som na Vladka na jeho sebaistú tvár.
Vladko, pamätáš si, že si dnes popoludní rozprával so Šimonom?
Zamrznul. Úsmev sa mu pomaly rozplýval ako špatne prilepené tapety.
Čo? No bolo to, ale čo?
Nazval si ma drevenou manželkou. Povedal si, že si našiel kupca na môj byt. A že ja nič nezistím.
Zaväzla sa ticho. Maklér sa prešiel z jednej nohy na druhú. Vladko najprv zosvietil, potom sa na lícach objavili škvrny.
Čo to blábolíš, Ľubo? začal, ale ja som zdvihla ruku.
Nie, nebudem. Počula som všetko. Tu je to.
Vytiahla som telefón a spustila nahrávku. Jeho hlas zaplnil miestnosť: Manželka je ako drevo kupca na jej byt už mám verí mi domáca pomocná zadarmo.
Maklér ustúpil k dverám.
Vladimír, nepovedali ste, že sú nejaké komplikácie?
Vladko na mňa hľadel ako na cudzieho.
Nahrávala si? Sledovala si ma? syčal.
Stála som za dverami s vrečkami potravín, ktoré som kúpila zo svojej výplaty, aby ste ty, Kubo a jeho priateľka mali večeru. A ty si v tom čase obchodoval s mojím domom. Mojím, Vladko. Nie naším. Maminým.
Krokoval ku mne, ale ja som pokojne pokračovala:
A ešte. Dnes som bola v Mestskej úrade a nastavila som zákaz akýchkoľvek úkonov s bytom bez mojej osobnej prítomnosti. Takže ten tvoj kupca, ukázala som na makléra, si môže hľadať inú možnosť. Tento byt sa už nepredáva.
Maklér sa zatnul.
Asi odídem. Vladimír, ozveme sa. Prepáčte.
Vybehne von.
Zostali sme len my dvaja. Vladko stál uprostred izby a chcel vzduch ústami, ako ryba na brehu.
Čo si urobila? Zničila si všetko! Mali sme plány!
Mal si plány. Ja som mala vieru. A ty ju dnes spálil. Nazval si ma drevenou. Drevo horí, Vladko, a ja spálila.
Sadol si na pohovku, držal hlavu v rukách.
Ľubo, prepáč. To sa rozpadlo. Nechcel som. To Šimon spôsobil
Šimon, usmiala som sa. Samozrejme. Vždy je niekto iný vinný. Nie ty, ktorý štyridsať štyri rokov žil na mojich útraty, pil môj čaj, spal na mojich plážoch a považoval ma za dekoráciu.
Zložila som prsteň. Položila som ho na konferenčný stôl.
Zajtra podám rozvod. Byt zostane mne je to mamin dedičstvo, nemáš žiadne právo. Veci zbieraj do týždňa. Kubu vysvetlím sám, už je dospelý.
Ľubo
Nie. Neviete, akú mám úľavu. Prvýkrát po rokoch neplánujem večeru. Myslím, že mám dom a mám sama seba.
Šla som do spálne, zatkla dvere. Telefón pípne správa od kamarátky: Takže, ako sa ti darí?
Odpovedala som: Skvele. Už nie som drevo.
Ráno som vstala o siedmej. Namiesto toho, aby som bežala pripraviť čaj pre Vladka, natiahla som šaty, šla som variť kávu. Pre seba. Mletú, s škoricou. Vladko pil iba instant, a ja som vždy milovala zrnkovú.
Vytiahol sa z izby so sklamaným výrazom, pozrel na turecký džezv v mojej ruke.
A ja?
A ty, Vladko, si si zaslúžiš novú domáca pomocná. Drevené niekedy ožijú.
Urobila som dúšok. Káva bola horúca ako oheň. Ruka ešte trasla, šálka zaklopla o zuby. No to bola najchutnejšia káva v mojom živote, pretože som ju uvarila len pre seba.
Zaklopali na dvere. Položila som šálku, šla otvoriť. Na prahu stál Oleg Borislavovič, realitný maklér, bez aktovky, v tom istom kabáte, len zmätený.
Prepáčte, že som tak skoro. Dovoľte mi vysvetliť váš manžel včera povedal, že byt je váš, ale ja som to nevedel chcel by som vám ponúknuť svoje služby, keď budete chcieť niečo predávať alebo kupovať úprimne, bez komplikácií.
Zostal som stáť, pozerala som ho. Z kuchyne sa vytrhol Vladko s krútiacim sa výrazom.
Čo tu robíš? zakričal.
Pracujem, pokojne odpovedal Oleg. Mám nového klienta.
Podal vizitku. Vzala som ju, pohrbala v rukách, potom sa pozrela na Vladka, na jeho bezradnú zúfalosť a na makléra s profesionálnym úsmevom.
Viete, pán Oleg, premyslím si to. Ale nie dnes. Dnes mám iný plán kúpim si mačku. A možno novú panvicu.
Maklér prikývol, rozlúčil sa a odišiel. Vladko zamrčal a zmizol v izbe. Ja zatvorila dvere, oprela sa o ne a zasmiala sa. Ticho, takmer neslyšateľne. Prvýkrát po rokoch som sa smiala ráno v svojej vstupnej hale.
Došiel kávu dopila s úsmevom a premýšľala, že mačku nazvem Marta, po tej, ktorá bývala u nás v detstve, kým otec ju nedal susedom srsť po celej domácnosti. Teraz bude moja Marta. A nikto nepovie, že srsť je problém.
