Aspoň keby si sa na seba pozrela do zrkadla, kým si sadneš za stôl, zaznel jeho hlas povýšene a chladne. Ten župan ti visí ako handra, na hlave máš… neviem čo. Je to také ťažké, pre muža sa trochu upraviť?
Alžbeta zostala stáť s naberačkou v ruke, žena, ktorá ešte nedoniesla horúcu polievku k tanieru. Pomalilky zdvihla pohľad na manžela. Miloš sedel pri kuchynskom stole, bez záujmu klopil oči do drahého mobilu a neobťažoval sa ženu ani pozrieť. Na sebe mal novú, dokonale vyžehlenú košeľu jemnej ružovej farby, vlasy ulízané gélom, od krku mu išla vôňa drahej kolínskej vody.
V posledných mesiacoch akoby jej manžela vymenili. Po takmer tridsiatich spoločných rokoch a synovi, čo už dávno žil s rodinou v Bratislave, mala Alžbeta pocit, že vedľa nej žije cudzinec. Miloš sa z ničoho nič dal na fitko, vymenil šatník, sledoval si jedálniček, na telefón nastavil komplikované heslo. Ale najhoršie bolo to nekonečné kritizovanie: vadilo mu, ako varí, ako rozpráva, ako sa oblieka, ako dýcha.
Práve som sa vrátila z lekárne, odrobila som desiatku, zašla do potravín, dotiahla ťažké tašky a rovno sa postavila k sporáku, aby si mal teplú večeru, zachovala pokoj, hoci v hrudi cítila stisnutie. Mala som vybaliť slávnostné šaty a maľovať sa kvôli tomu, že ti podávam segedín?
Ty zas začneš s tým obetovala som sa, Miloš sa zachmúrene odtrhol od mobilu. Všetky ženy pracujú, ale aj tak stíhajú vyzerať k svetu, nie ako nejaké tetky z trhu. Vieš, u nás v práci babám tvojho veku lúskajú opätky, sú upravené, udržiavané. Ty si sa na seba úplne vykašľala. Hanba s tebou ísť medzi ľudí.
Alžbeta pred neho mlčky položila paru zdvíhajúcu misku a sadla si oproti. Všetko v nej sa stiahlo od sklamania, no plakať už nehodlala. Za tie mesiace už vyplakala dosť, keď v noci počúvala tiché ťukanie jeho správ na mobil.
Ak sa so mnou tak veľmi hanbíš, prečo tu sedíš? pokojne, ale pevne sa spýtala.
Miloš sa uškrnul, vzal krajec čierneho chleba a začal pomaly jesť, iste si vedomý svojho predstihu. V päťdesiatich piatich sa považoval za chlapa v najlepších rokoch, úspešného vedúceho v doprave, ktorému je každý dvere otvorené.
Možno tu už dlho sedieť nebudem, natiahol významne a dal si ďalšiu lyžicu polievky. Nemysli si, že som nepotrebný. Po mne pokukujú mladé dievčatá. Múdre, pekné, má to iskru v očiach. Tie chápu, že chlap potrebuje obdiv. Martina z marketingu. Má dvadsaťšesť. Pozrie na mňa, ako si ty ani v mladosti nevedela.
Alžbetu strhla po chrbte ľadová vlna. Domýšľať si neveru je jedna vec, no počuť to takto otvorene to je druhé.
Tak čo ťa tu drží? v hlase sa jej chvela zrada, no pohľad nespustila.
On si tú neistotu vyložil ako strach a slabosť. Bol presvedčený, že žena sa priam desí zostať sama na staré kolená. A čo je bez neho? Bežná žena s vyhoreným pohľadom. Komu by bola dobrá?
Zvyk, Betka. A trocha ľútosti, prehodil blahosklonne, odsúvajúc tanier. Ale ani mne nekonečne nervy nepustia. Ak nezmeníš postoj a nezačneš na sebe robiť, pobalím sa a pôjdem k tej, čo vie oceniť, čo má. Ja som chlap, ktorého si všimnú. Martina sníva, aby som k nej presťahoval. Takže rozhodni sa. Buď sa meníš, alebo idem za mladou.
Vstal od stola, teatrálne opravil golier a odišiel do obývačky, kde pustil televízor nahlas. Čakal, že Alžbeta pribehne, bude prosiť, sľubovať návštevu kaderníctva a fitka. Tešil sa na ten svoj triumf.
Kuchyňu naplnilo ticho.
Alžbeta sedela a pozerala na chladnúci segedín. V hlave znela manželova ultimátna veta. Ona sa má pokoriť, trpieť vrtochy a utekať okolo neho len aby neodišiel za tou mladou, dvadsaťšesťročnou Martinou.
Zadívala sa na súmrak za oknom a potom na svoju svetlú kuchyňu. Onen byt si nemuseli kúpiť na dlhé splátky pred desaťročím jej rodičia predali veľký dom na Záhorí, keď potrebovali byť bližšie nemocnici pre otcovu chorobu. Väčšinu peňazí dali iba svojej jedinej dcére.
Otec Alžbety, rozumný a predvídavý človek, trval na zmluve u notára darovacia zmluva. Presne tieto darované peniaze šli na kúpu tohto trojizbového bytu v slušnej časti mesta. Podľa zákona byt získaný z darovaných prostriedkov patrí iba tomu, komu bol dar poskytnutý. Miloš vtedy nenamietal svoje úspory nikdy nemal, rád žil na vysokej nohe. Do bytu sa iba prihlásil a užíval si.
A teraz jej tento chlap, žijúci z jej rodičovských peňazí, vyčíta, vyhráža sa, hrá sa na pána.
Niečo v Alžbete prasklo. Všetky mesiace poníženia náhle vyprchali, zostala iba jasná myšlienka: ona sa už nebojí jeho stratiť. Desivé bolo žiť v neustálom napätí, zberať opovržlivé pohľady, prať košele nasiaknuté cudzou vôňou. Ostať sama v svojom byte, to nie je strach to je sloboda.
Pomaly vstala, došla ku drezu, vyliala polívočku z jeho taniera, poumývala riad, poutierala ruky a vošla do obývačky.
Miloš ležal na sedačke, s polovičným úsmevom sledoval správy. Keď začula kroky, ani sa neotočil, istý, že začnú prosby.
Už som sa rozhodla, Miloš, pokojne prehovorila pri lakťovej opierke.
Fakt? uškrnul sa a pozrel na ňu. Zajtra kaderníctvo? Alebo fitko?
Nie. Rozhodla som sa, že ti už nebudem kaziť život. Prečo by mal vedúci žiť so starou tetou, za ktorú sa hanbí? Choď za Martinou.
Úsmev mu pomaly zamrzol. Posadil sa, prekvapene hľadel na ženu v jej hlase nebolo ani stopy po zúfalstve, len chladná istota.
Ty si to fakt myslíš vážne? Chceš sa hádať? Pozor, Alžbeta, už sa nezačnem opakovať. Obrátim sa a už ma neuvidíš! Nezabúdaj, komu vďačíš za toto všetko! Raz ti bude ľúto!
Nebude, povedala pokojne. Máš pravdu. Náš vzťah skončil. Môžeš ísť.
Miloš prudko vstal, tuho zaťahoval opasok. Všetko sa v ňom búrilo ona mala prosiť, nie vyhadzovať ho.
Tak fajn! Už zajtra balím kufor! Nech ti pýcha zostane!
Dobre, otočila sa a zamierila do spálne. Zajtra po práci idem s kolegyňou do divadla. Pokús sa do večera zbaliť.
Miloš len zavrčal veril, že žena sa za noc rozmyslí, ráno prijde s pokorou prosiť. Naschvál spal v obývačke, afektovne urazený.
Ráno bolo tiché. Alžbeta si vypila kávu, obliekla kabát a odišla do práce, ani nenakukla do obývačky. Miloš sa zobudil na buchnutie dverí. To ho vytočilo ešte viac. Pomyslel si, že večer, keď uvidí prázdne skrine, sama mu bude neustále volať.
V práci si celý deň písal s Martinou. Dievča sa na neho naozaj dívalo poblázneno, obdivovala jeho drahý oblek a postavenie. No bývala v maličkej garsónke na kraji mesta, neustále si sťažovala na hluk a majiteľku. Miloš jej často naznačoval, že jeho manželstvo je len formalita, a už čoskoro bude voľný. Len vydržať krátku dobu niekde inde.
Bolo pol šiestej. Miloš si naukladal papier do aktovky, narovnal kravatu a pristúpil k Martininmu stolu.
Zlatko, mám pre teba prekvapenie, predniesol sametovým hlasom. Odišiel som od ženy. Už môžeme byť spolu, koľko len chceme. Dnes už večer presťahujem k tebe veci a cez víkend oslávime novú spoločnú éru v dobrej reštike.
Martina rozžiarila oči, hneď však v nich zmiešane zaiskrilo.
Ale, Miloško… vieš, u mňa je to maličké, jednolôžko, ledva sa otočíš. Skôr som dúfala, že pôjdeme k tebe alebo si prenajmeš byt v centre, veď máš na to!
Miloš mierne zaváhal. Prenajímať nový byt do jeho plánov rozhodne nepatrilo. Bol zvyknutý míňať na šaty, auto, hodinky, nie na novú strechu nad hlavou. Vedel, že Alžbeta to bez neho dlho nevydrží a bude prosiť. Stačí pretrpieť pár týždňov.
Zlatko, chvíľu to vydržíme. Ja to nejako vyriešim, sľubujem. Idem baliť a do ôsmej som u teba.
Cestou domov Miloš bezstarostne šoféroval, tešiac sa na predstavu, ako Alžbeta v prázdnom byte zúri, vrhá sa mu do náručia.
Zaparkoval pod panelákom, vyšiel po schodoch, zapískaval si veselú melódiu. Priložil známy kľúč do dverí.
Kľúč vošiel len napoly.
Miloš zneistel, vytiahol kľúč, skúšal znova. Mechanizmus držal. Zámka svietila novotou.
Niekoľko krát zabúchal. Dvere ani brvou nepohli. Vtedy si všimol v kúte chodby tri obrovské kárované tašky a na vrchu starý kožený kufor. Vedľa v igelitke topánky. Navrchu kufra lístok prilepený páskou.
Milošovi rozbúchalo srdce. Strhol odkaz a prečítal jasné písmo Alžbety:
Veci máš pripravené. Za nové zámky som dala stodvadsať eur, považuj to za rozlúčkový darček. Žiadosť o rozvod podám na budúci týždeň. Otázku tvojej odhlásenie riešime súdom, ak nebudeš spolupracovať. Prajem šťastie s Martinou.”
Svet sa mu rozkolísal pod nohami. Ona ho nielenže nezadržala vystavila za dvere ako nevďačného kocúra! Ani mu nedovolila baliť si veci sám značkové košele nahádzala do trhových tašiek!
Zúrivo tĺkol do dverí, zvonil ešte silnejšie.
Alžbeta! Otvor hneď! Čo blázniš? Otvor, hovorím!
Za dverami sa ozvali kroky. Zasvišťala retiazka, pootevřeli sa len po dĺžku kovového ťažítka. V štrbine videl pokojný tvár manželky. Už bola spätá z divadla, mala pekné šaty, elegantne upravené vlasy a vyzerala cudzia, pevná, sebavedomá.
Nebúchaj tu ako divý, zobudíš susedov, oslovila ticho.
Zbláznila si sa? vysiplo z Miloša, pokúšajúc sa pretlačiť do bytu. Aké tašky? Akože nový zámok? To je aj môj byt! Som tu prihlásený! Nemáš právo ma nevpustiť!
Alžbeta ledva dvihla obočie.
Miloš, prihlásenie nie je vlastníctvo. Byt je kúpený z darovaných peňazí, zmluva od mojich rodičov je jasná. Patrí len mne. Ty si sám povedal, že odchádzaš za inou len som ti to uľahčila. Veci máš zabalené vrátane činiek zo špajze.
Nemôžeš to urobiť! Tridsať rokov manželstva, aj ja som sem investoval! Veď sme spolu prerábali!
Opravy ťa vlastníkom nerobia, pokojne odvetila. Podmienky si si dal sám. Povedal si, že odchádzaš. Len som ťa zbavila otravných detailov. Choď, Miloš. Čaká ťa mladá múza. Ja musím skoro ráno vstávať.
Začala zaklapať dvere.
Počkaj, Alžbeta! jeho hlas zrazu zjemnel na trasľavé šepkanie. Kam mám ísť s týmito taškami v noci?!
To už nie je môj problém. Zbohom.
Zámka cvakla. Za dverami zhaslo svetlo v predsieni.
Miloš zostal stáť v šere schodiska. Ticho mu tieklo do uší. Pomaly si sadol na kožený kufor a chytil sa za hlavu. Jeho ilúzia sveta sa rozpadla na drobné kúsky. Už nebol pánom situácie. Zostal ako bezdomovec na vlastných taškách.
So striasajúcimi prstami vytiahol mobil a volal Martine. Dlhé zvonenie, nakoniec sa ozvala: v pozadí dunela hudba.
Áno, Miloško, už ideš? usmiala sa do telefónu.
Martina… nastal problém, chrchlal, snažiac sa znieť sebaisto, no nešlo to. Žena spravila scénu, vymenila zámok. Veci mi vyhodila pred dvere. Musím dnes prísť priamo k tebe. S vecami… je ich veľa.
Na druhej strane bolo ticho, hudba ustúpila.
Ako to, že zámok vymenila? oslovenie bolo zrazu drsné a vecné. A čo spoločný byt? Hovoril si, že po rozvode ti ostane polovica a kúpiš nám normálny byt!
Byt je len na ňu… je to dar od jej rodičov, priznal napokon, hanbil sa. Nič nezískam. Ale dobre zarábam! Niečo vymyslíme, prídem taxíkom?
Opäť ticho, vzdych.
Vieš čo, Miloš… hlas znel ľadovo. Mne takéto romantiky s károvanými taškami v mojom mini byte netreba. Som mladá, chcem muža, čo rieši veci, nie ťahá svoje problémy mne domov. Zavoláme si inokedy, keď si zabezpečíš bývanie. Maj sa.
Ozvali sa obsadzovacie tóny.
Miloš hľadel na zhasnutý displej. Mladá, očarená múza vyfučala razom, len čo sa dozvedela, že za maskou “úspešného vedúceho” niet ni domova, ni peňazí. Potrebovala iba ilúziu pohodlia.
Pohľad mu zablúdil na šedé schodisko, špinavé okno, pach z odpadovej šachty. Tri obrovské tašky to bola celá jeho minulosť. Niet kam ísť. Ku kamarátom si utekať netrúfol, za hotel nemal čím zaplatiť výplata až o týždeň a karta už dávno vyčerpaná na darčeky pre Martinu či fitko.
Si vzdychol, zobral mobil a začal hľadať čísla lacných ubytovní, kde by našiel miesto aspoň na noc.
Za oceľovými dverami, vo svojom teplom a útulnom byte, ktorý jej naozaj patril, si Alžbeta zaliala čaj s medovkou. Sadla si za kuchynský stôl, počúvala šum večerného mesta a usmievala sa. Prvýkrát po rokoch necítila ťažobu v hrudi. Vzduch v dome bol svieži, čistý. Pred sebou život, kde už pre poníženie, výčitky a strach nebolo miesto.
Budem rada, ak zanecháte svoj názor, či podobné situácie zažili aj vaše známe ženy, alebo čo by ste v tej chvíli urobili vy…
