Dnes som si opäť uvedomila, ako rýchlo plynie čas desať rokov manželstva… Je to veľa alebo málo? Tak dlho už žijem s Adamom, mojím mužom. Vonku sa na nás možno pozerali ako na dokonalú rodinu, ale všetko sa zmenilo, keď som otehotnela.
Adam a ja sme sa spoznali hneď po vysokej škole v Bratislave. Veľmi dlho sme spolu nechodili, hneď sme sa presťahovali do nášho malého bytu v Ružinove a čoskoro sme mali svadbu v starom kostole v centre. Adam mi od začiatku vravel, že deti nechce. Roky som brala tabletky, ale potom sa mi jedného rána roztriasli ruky, keď som uvidela dve čiarky na tehotenskom teste.
Vôbec som netušila, ako to Adamovi povedať. Potajomky som šla do ambulancie gynekológa na Miletičke, spravila som si všetky vyšetrenia aj ultrazvuk, len aby som si bola istá, že je bábätko v poriadku. Keď som Adamovi oznámila, že sme v tom, strašne sa rozčúlil takého rozhnevaného som ho nikdy predtým nevidela. Prikázal mi, aby som išla na interrupciu. Pohrozil mi, že ak odmietnem, okamžite podá žiadosť o rozvod.
Bolo to pre mňa ťažké, ale vedela som, že to dieťatko musím mať. Na druhý deň si Adam zbalil všetky veci a zmizol myslela som si, že odišiel niekam preč, no on stále sledoval každý môj krok. Bol dokonca pred dverami, keď som bola na ďalšom ultrazvuku a dopočul sa, že čakám dvojičky. Keď som rodila v nemocnici na Kramároch, prišiel za lekármi, aby spoznal bábätká. Netúžil však stretnúť sa priamo so mnou na to ešte nenašiel odvahu.
Jedného dňa ku mne prišla sestrička a potichu mi prezradila, že Adam chodí pozerať deti. Potešilo ma to, ale nedala som to na sebe poznať. Potom, po niekoľkých dňoch, Adam prišiel za mnou so slzami v očiach: Soňa, (moje meno typicky slovenské), je mi to naozaj ľúto a chcem ti všetko vysvetliť. Mal som len tri roky, keď som býval s mamou. Bola tehotná a môj otec sa o nás nestaral. Pôrod začal príliš skoro, bolo to strašne ťažké… mama zomrela. O dvojčatá sme prišli na druhý deň po nej. Vtedy som sa rozhodol, že nechcem byť otcom, ak je za to takáto cena.
Rozplakala som sa a objala som ho. Bolo mi ho veľmi ľúto, že si musel znova prechádzať tými hroznými spomienkami. Opäť sme si k sebe našli cestu a začali bývať spolu, tentoraz už štyria.
Roky plynuli a Adam so mnou boli stále ako dvaja zaľúbenci. K úplnému šťastiu nám vtedy stačilo už len tých našich dvoch krásnych detí. Sme vďační, že dnes sme rodina, ktorá prežila búrku a ešte viac si váži spoločné chvíle sedíme spolu v útulnej kuchyni, pijeme kávu so šľahačkou, deti sa hrajú s našou sučkou Betkou na dvore, a ja viem, že už nič viac nepotrebujeme.
