Desať rokov manželstva je to veľa, alebo málo? Presne tak dlho žila Zora s Petrom. Na pohľad tvorili dokonalú slovenskú rodinu, až kým Zora neotehotnela.
Stretli sa krátko po skončení univerzity v Bratislave. Ani sa nestihli poriadne spoznať a už spolu bývali, na jar mali malú svadbu v starom modranskom kostole. Peter často so zvláštnym dôrazom hovoril, že nechce deti. Roky Zora poctivo užívala antikoncepciu, no raz sa jej v rannej hmle objavili na teste dve modré čiarky.
Nevedela, ako to manželovi povedať, všetko v dome páchlo makovými koláčmi a večerným dažďom. Potajme navštívila gynekologičku, dala si spraviť všetky vyšetrenia a ultrazvuk, aby sa uistila, že dieťa je v poriadku. Potom to Petre povedala. V ten večer sedel Peter pri okne a bol ako kostolný anjel so zlomeným krídlom. Vybuchol v hneve, ktorý Zora uňho nikdy predtým nezažila. Poslal ju, aby potratila. Varoval ju, že ak odmietne, rozvedie sa.
Zora si vybrala dieťa, lebo niečo v nej ticho žiarilo ako horehronská noc. Na druhý deň si Peter zbalil svoje veci do starého vojenského kufra a zmizol. Zora si myslela, že odišiel kamsi do Tatier, no on v skutočnosti sledoval každý jej krok. Dokonca stál pred dverami ambulancie, keď lekárka šepotom oznamovala, že čaká dvojičky. Po pôrode v banskobystrickej nemocnici si Peter potajomky dohodol stretnutie s lekármi a na sekundu uzrel obe bábätká. Zora priznáva, že nikdy nenabral odvahu vstúpiť za ňou.
Jedného zamračeného dňa sa Zore sestrička so štipkou makového úsmevu priznala, že ich deti navštevuje Peter. Zora sa v duchu potešila, no navonok ostala tichá ako tatranský potok.
Až raz prišiel Peter k Zore domov sám:
Zora, prepáč mi. Skúsim ti to vysvetliť. Keď som mal tri roky, ostal som s mamou sám. Bola vtedy tehotná, ale otec aj tak odišiel. Porodila priskoro, všetko bolo ťažké, až nevysvetliteľne smutné … Mama zomrela. Vyrastal som úplne sám… O mojich dvojičkách súrodencoch som sa dozvedel len krátko, keď tiež zomreli deň po matke. Vtedy som si prisahal, že nikdy nebudem otcom za takú cenu.
Zora plakala, objala Petra a hoci sa všetko rozplývalo ako para nad horúcim čajom, odpustila mu. Po čase našli zase cestu k sebe. Ale už neboli dvaja, ale štyria.
Roky ubiehali na starých lavičkách okolo Váhu, a Zora s Petrom boli stále zamilovaní jeden do druhého. Chýbali im už len dve veci pre úplné šťastie ich vlastné deti, ktoré boli teraz každé ráno s nimi a v snách lietali v korunách stromov nad Trenčínom.
