A kdeže si dala tie servítky? Veď som ťa prosila, aby si vybrala tie so strieborným vzorom, tie sa k obrusu najlepšie hodia, prehodila Margita Petrová, ani sa neotočila od kuchynského pultu, kde krájala citrón na jemné, priam priehľadné plátky.
Jej muž, Viktor, by už v tejto chvíli sedel pred televízorom a čakal na novoročný galavečer, ale dnes ešte stále nebol doma. Margita si tak mrmlala pre seba do ticha útulnej kuchyne veď už aj hodiny ukazovali, že do polnoci ostávali len tri hodiny. V rúre sa piekla kačica s jablkami jej rodinný poklad, recept dedičný po prastarých mamách. Všade bolo vyupratované, stromček blikotal farebnými svetielkami a v duši Margity sa rozťahovalo to výnimočné, hrejivé očakávanie zázraku, ktoré neopúšťa ani v päťdesiatke.
Utrela si ruky do utierky a pozrela na hodiny. Viktor meškal. Vraj skočí do kancelárie po zabudovaný darček pre Margitu, a odvtedy po ňom akoby sa zem zľahla. Margita sa usmiala. Určite vyberal niečo špeciálne. Tento rok totiž oslavovali sedem svadobných krížikov dvadsaťpäť rokov spolu, ťažko prežili aj ťažšie, preto sa rozhodli osláviť Silvester len vo dvojici, romanticky, bez hlučných návštev a detí, čo už dávno vylietali z hniezda.
V predsieni konečne cvakol zámok. Margita napravila vlasy, zvesila si zásteru a pobrala sa k dverám vo svojom zamatovom šate.
Viktor, kde sa túlaš? Kačica je za chvíľu
Slová jej uviazli v krku. Viktor nestál vo dverách sám. Pri ňom postávala mladá žena, ktorá si práve očistila sneh z honosného kožuchu. Bola žiarivá, pútavá, s riavovou hrivou a ohnivočervenými perami. V rukách držala tašku s mandarínkami a Viktor, tváriaci sa zároveň rozpačito aj nezvyčajne vesele, žmolil fľašu šampanského.
Margitka, vitaj nás! zvolal Viktor až príliš hlasno do tichej predsiene. Toto je Milotka. Milota Šebestová, naša nová hlavná účtovníčka.
Margita ostala stáť ako priklincovaná. Pozrela na Viktora, potom na návštevu.
Dobrý večer, dokázala zo seba dostať. My sme čakali niekoho?
Milota, ani len trocha nesmelá, podala ruku v jemnej koženej rukavičke.
Jaj, Margita, dovoľte! Vy si neviete predstaviť, aká situácia! Ako z filmu! Viktor teda pán Petrovič ma doslova zachránil. Som mu nesmierne vďačná!
Viktor sa rýchlo vyzúval a vyhýbal sa Margitinmu pohľadu.
Vieš, zájsť tam, Milota v kancelárii celá uplakaná Vraj jej prasklo vodovodné potrubie, byt vytopený, elektrinu vyplo, zima ako na Orave, majster príde najskôr po troch dňoch. Kam by šla? Veď nemá v meste ani rodinu No tak som povedal: poď k nám! Margita je dobrá duša, stôl sa prehýba, nevyhodí ťa.
Margita potichu počúvala toto jeho tápanie a cítila, ako sa jej vlastný svet rúca. Dvadsaťpäť rokov. Romantický večer, sviečky už porozkladala. A potom to šťastie v kožuchu.
Tak poďte ďalej, povedala sucho, hlas mala cudzí, tvrdý. Keď ste už tu.
Milota vbehla dnu a vzduch razom rozvlnila ťažká, sladká vôňa drahej voňavky, ktorá prehlušila kačicu aj ihličie stromčeka.
Ale tu máte krásne! štebotala Milota, bez rozpakov obzerala byt. Taký retro štýl. U mojej babky bol podobný kredenc. Atmosférické, skoro ako múzeum socializmu.
Margita zaťala zuby. Tá skriňa bola z poctivého dubu z Talianska, kupovali ju pred piatimi rokmi za enormné peniaze. Ale vysvetľovať to dievčine vdcere sa nechystala.
Viky, pomôž návšteve vyzliecť sa, hodila za ním. Utiekla do kuchyne, potrebovala sa nadýchnuť. Ruky sa jej triasli.
O chvíľu bežal Viktor za ňou, do kuchyne. Vravel tichým hlasom.
Margitka, len sa nehnevaj, prosím. Nemala kam ísť. Vianoce sú o dobrote. Veď posedí, napapá sa, zavolám jej taxík, alebo nechá spať u nás v obývačke na gauči…
Na gauči? Margita sa prudko otočila, v ruke zvierala naberačku a kĺby mala biele. Viktor, načo si nám to spravil? Chceli sme byť sami. Privedieš cudziu kocku, čo si hneď od dverí robí žarty z môjho domu. Múzeum, to čo má byť?
On to Milota nemyslela zle! Je mladá, prostoreká No, prosím, netrap ma pred ostatnými z práce. Povie kolegom, že som ju nechal na ulici musím s ňou ešte robiť.
Margita sa na Viktora dívala, ale už ho nespoznávala. Kde je ten starostlivý, láskavý muž, s ktorým postavila zajedného domova? Oproti nej stál unavený seladón, čo sa chcel blyskať pred mladou kolegyňou za peniaze svojej ženy.
Tak dobre, povedala nakoniec. Nech tu zostane. Ale ak ešte raz čosi vytiahne na môj dom…
Už nie, už nie! Dám pozor! potešil sa Viktor a chcel ju objať, Margita ucukla.
Choď zabaviť svoju spontánnosť. Ja prestriem. Pridám tretí príbor.
Večera začínala v napätom tichu. Margita vkladačky rozkladala bez slova. Milota teraz už bez kožuchu, v upnutých šatách s odvážnym výstrihom, absolútne mimo domácej pohody, sedela za stolom, vykladala nohu na nohu a točila pohárom.
Viky, mohol by si otvoriť šampanské? Nech sa rozlúčime so starým rokom, zahľadela sa predtým na Viktora zvodným pohľadom. Hrozná som smädná, človeče.
Viky. Margita skoro pustila misu so šalátom. Položila Rybu pod perinou na stôl, až zapraskalo.
U nás sa šampanské otvára až tesne pred polnocou, odsekla. Ak je smädná, máme domáci brusnicový džús.
Milota sa zaškľabila.
Džús? Aké milučké. Ale sladké nepijem, strážim si líniu. A brut tu neukrývate? Polosladké si vraj dáva len ten, čo ešte nemá vycibrený vkus.
Viktor sa zneistil.
Ale v bare mám dobrý koňak! Dáš si deci, Milotka?
No, ak len kvapku. Je tu akosi chladno. Ešte aj kúrenie šetríte?
Margita sa posadila oproti tomu páru. Cítila sa ako zbytočná na vlastnej hostine. Viktor jej hosťke nalieval, odbíjal jej kaviár, vtipkoval tými jeho otrepanými vtipmi. Milota sa smiala drzo a hlasno, až zaklonila hlavu.
Vy, pani Petrová, vy ste doma či robíte? nahla sa Milota a zahryzla do chlebíčka.
Som hlavná technologička v cukrárni, odvetila Margita pokojne.
Fíha! Vyzeráte taká domácka. Ako ženy, čo celý život varia a čakajú na manžela. Viktor nám hovoril, že ste zlaté ruky. Pravda, vraj sa doma rozprávať už nemáte o čom, rutina vás prevalcovala, ale koláče máte najlepšie.
Nastalo hrobové ticho, len hodiny a televízor monotónne bzučali. Viktor sa priškrtil koňakom, celý zčervenel.
Také som nikdy nepovedal! zachrčal. Milota, pletieš si to s niekým!
Margita pomaly položila vidličku. Niečo v nej prasklo posledná niť trpezlivosti. Takže nemajú si čo povedať? Takže pre Viktora bola len kuchárka?
Pokračujte, Milota, usmiala sa Margita mrazivo. Čo ešte vám Viktor rozprával? Počúvam so záujmom.
Milota tušila, že prestrelila, ale zaplietla sa ešte viac.
Nebuďte už naštvaná! Chlapi potrebujú akciu, trochu šmrnc. Viktor bol na firemnom večierku za hviezdu. Tancovali sme spolu sambu, všetci tlieskali. On vravel: Doma také tance nehrozia, žena je večne unavená, nohy ju bolia.
Margita pozrela na svoje nohy pod stolom. Nie, neboleli ju Boleli iba vtedy, keď tri dni stála pri sporáku a pripravovala túto prekliatu večeru. Viktor vyzeral ako na popravisku.
Navrhujem prípitok, šomral. Na mier vo svete!
Počkaj, zastavila ho Margita pohľadom. A čo tie potrubia? Čo sa vám stalo doma, Milota?
Potrubia? Milota na moment spanikárila, mykala očami. Áno, praskli. Hrôza! Volala som Viktorovi, teda Petrovičovi, je jediný spoľahlivý chlap v okolí. Ten môj bývalý na nič.
Zvláštne, zamyslela sa Margita nahlas. Vonku je mínus pätnásť. Keby vám naozaj vytopilo byt a vypli elektrinu, sedíte tu skrehnutá, cítili by ste byť mokrá a od havárie, nie po salóne krásy, s dokonalým účesom a manikúrou. Z vás je cítiť len salóna túžba po inom mužovi.
Milota sa začervenala.
A čo si to dovoľujete! Som gość! Viktor, povedz dačo!
Viktor sa stiahol do kresla.
Margita, už prestaň možno sa prezliekla
Buď ticho, Viktor, povedala Margita pevne. Vstala od stola. Dvadsaťpäť rokov som prehliadala tvoje drobné úlety. Pohľady za suknami, záhadné zdržania na porade. Myslela som, že rodinu si ceníš. No ja som tu len kuchárka. Tak fajn.
Pristúpila k oknu a prudko roztiahla záclony; bolo vidieť tmavý dvor, petardy občas rozžiarili nebo.
Takto: koncert skončil. Slečna Šebestová, zoberte mandarínky a choďte si po svojom.
Milota otvorila ústa, že sa ohradí, ale v Margitinom pohľade bolo toľko odhodlania, až stíchla.
Viktor! Ty ju necháš vyhodiť uprostred noci? vykríkla Milota v náznaku poslednej nádeje.
Viktor, napitý od koňaku alebo bolestínsky emboldened, tresol dlaňou o stôl.
Margita! Prestaň hysterčiť! Veď to je aj môj byt! Prišiel mi hosť! Milota ostane. Oslávime Silvestra ako ľudia, nie ako…
Ako kto? dodala Margita, srovnala ho pohľadom.
Ako harpyje! vyhrkol.
Margita prikývla. Bez kriku, kľudne. Otočila sa k skrini, našla veľkú cestovnú tašku, ktorú mala pripravenú pre darčeky deťom. Vytrúsi z nej čokolády priamo na podlahu.
Tvoj byt? Vynikajúco. Potom odchádzam JA. Ale stále je tu detail: byt patrí mojim rodičom, ty si iba nahlásený. Prvého januára, ako otvoria úrady, dávam žiadosť o rozvod! Ale dnes… dnes odchádzate obaja.
Čože? Viktor zbledol, opitolstvo vyprchalo. Margita, kde by sme šli?
Tam, kde je šou. Tam, kde samba. K Milote domov. Tam pomôžeš s tými jej literami vody. Ty si predsa skutočný muž! U nás je nuda, len múzeum.
Margita, prosím! rozbehol sa za ňou, prevrhol stoličku. Veď ja viem, že som hňup! Milota je len kolegyňa! Nech odíde, my ostaneme!
Margita mu venovala nechápavý pohľad. Ešte pred chvíľou by kvôli mladej kolegyni skákal do ohňa, teraz, keď začalo ísť do tuhého, ju rýchlo zrádza.
Nie, Viktor. Parížsky šalát prekysol. Spolu s naším vzťahom. Zbaľ sa. Máš päť minút.
Milota pochopila, že večer je preč, a oceňujúc, že nechce byť v strede rozvodového škandálu, vzala svoj kožuch a zamumlala:
Šibnutá, a spakruky dodala Viktorovi: Volám si taxík. Ostaň si tu, nepotrebujem ťa s tvojimi problémami.
Práskli vchodové dvere. Po nej ostala len voňa parfému a pachuť.
Viktor ostal stáť s prázdnou taškou.
Margitka… začal prosiť. Už je preč. Poď to zabudnúť. Kačica chladne!
Margita otvorila rúru. Jej vychýrená kačica s jablkami a škoricou zavoňala po celej kuchyni. Ten milovaný pach jej teraz zovrel žalúdok.
Zabudnúť? zopakovala. Doviedol si si milenku do našeho domu, v predvečer striebornej svadby. Ohováral si ma za chrbtom a dovolil si druhým ma ponižovať v mojej kuchyni.
Vzala keramický tanier s kačicou.
Viktor, odíď. Neblufujem. Ak neodídeš, volám políciu. Tie mi uveria.
Viktor pochopil, že tentoraz Margita nezaváha. Zrazu stála pred ním silná žena, akú doteraz ešte v nej nepoznal.
Odkráčal do spálne, metal veci do tašky, vychádzal v narýchlo nahádzanom oblečení, s rukávom vyčnievajúcim von.
Oľutuješ to, Margita! kričal z predsiene. Ostaneš sama! Kto ťa bude chcieť v päťdesiatke?
Seba, odsekla a zabuchla za ním. Otočila dvakrát kľúčom v zámku.
V byte zavládlo ticho. Požehnané ticho. Margita si sadla chrbtom o dvere a zrazu zistila, že neplače. Bolo jej zvláštne prázdno, ako keď konečne vypraceš starý depozit a zrazu je v miestnosti veľa svetla a vzduchu.
Prešla do kuchyne. Stôl prestretý pre troch. Šaláty, kaviár, kačica najedno zinscenované divadlo, ktoré nikto nehrá.
Vzala Milotin tanier, na ktorom bol dohrýznutý chlebíček s odtlačkom rúžu, a hodila ho do koša. Tanier sa rozbil. Zaznelo to ako hudba.
Viktorov tanier tiež. Cink!
Odložila tretí príbor. Zostala len jej obľúbená, zlatom lemuje miska. Naliala si pohár šumivého sektu.
Prezident práve začínal príhovor. Hodiny odpočítavali posledné sekundy odchádzajúceho roka. Roka, čo jej zobral ilúzie, ale vrátil jej úctu k sebe samej.
Šťastný nový rok, Margita, zaželala svojmu odrazu vo večernom okne.
Odkrojila si kačacie stehno s chrumkavou kožou. Pridala lyžicu Parížskeho šalátu. Ten, našťastie, nebol prekysnutý, skvele preležal.
Telefon cinkol. Správa od dcéry, Katky: Mamka, šťastný nový rok! S tatkom vás máme radi! O týždeň za nami príde vnúča!
Margita sa usmiala. Skutočný život jej neutiekol deti, vnúčatá, práca, domov To, čo odpadlo, bolo nadbytočné. Pokazené.
Upila zo sektu. Bublinky ju príjemne pošteklili v nose. Po rokoch po prvýkrát neslúžila, nezariaďovala, nekrútila sa, neplnila poháre. Len si užívala pokoj.
Za múrom susedia kričali Nazdravie!, púšťali ohňostroje. Svet žil a Margita s ním. Oslavovala svoju slobodu.
O hodinu neskôr uložila jedlo do nádob. Zajtra ich zanesie tutej Ane susedke zo vchodu aj Jožovi, údržbárovi. Sú to dobrí ľudia, nech si užijú.
Kačicu si však dopraje sama zaslúži si.
Pred spaním zmyla mejkap pri zrkadle. Pozerala na ňu upravená žena s jemne smutnými, no živými očami. Žiadna teta s natáčkami.
Doprial si akciu, uchechtla sa. Nuž, Viktor, teraz budeš mať šou vybavuj si bývanie, del majetok, vysvetľuj deťom.
Ľahla si do širokej postele, rozhodila sa ako hviezda, zrazu mala všetko miesto pre seba. Obliečky voňali čistotou a levanduľou.
Ráno ju zobudilo slnko. Prvá myšlienka v hlave nebola: Musím urobiť mužovi raňajky, ale Chcem si dať kávu a zákusok v tej novej kaviarni za rohom. A to bola nádherná myšlienka.
Nie, nevedela, čo prinesú zajtrajšky: bude rozvod, rozdelenie domova, ťažké rozhovory. Ale to všetko až potom. Dnes mala deň pokoja, dobré jedlo, ticho. A už nikdy viac jej nebude nikto hovoriť, že jej byt je múzeum, a jej život nudný.
Život nás niekedy donúti postaviť sa za seba a brániť vlastnú dôstojnosť a len vtedy zistíme, akí silní naozaj sme.
