Kde máš tie servítky? Hovorila som ti predsa, že vytiahni tie so strieborným vzorom, lepšie sa hodia k obrusom, Dana Petrovičová pokračuje v krájaní citróna na tenučké priesvitné plátky, ani sa neobzrie.
Jej manžel, Ľubomír, by v tomto čase už bežne sedel pred televízorom a čakal na začiatok silvestrovského Štefánikova gala, no dnes ho doma ešte niet. Dana rozpráva sama pre seba, krátko zavrčí do prázdnej, útulnej kuchyne. Do polnoci zostávajú už len tri hodiny. V rúre sa pomaly dopieka kačica s lokálnymi jabĺčkami jej rodinný recept, ktorý si v rodine odovzdávali, odkedy pamäť siaha. Byt žiari čistotou, v kúte bliká stromček, a v srdci je to špeciálne, teplé očakávanie malého zázraku, ktoré nevyprchá ani v päťdesiatke.
Utrie si ruky do utierky a pozrie na hodiny. Ľubo stále nikde. Vravieval, že sa ešte zastaví v kancelárii po jej darček, a potom zmizol. Dana sa pousmeje určite niečo špeciálne vybral. Tento rok majú striebornú svadbu, dvadsaťpäť rokov ruka v ruke, a Nový rok sa rozhodli privítať dvaja, v pokoji, bez hlučných spoločností a detí, ktoré už žijú svojimi životmi.
V predsieni konečne klapne zámka. Dana si upraví účes, stiahne zásteru a pobozká zamatové šaty, v ktorých žiari, a ponáhľa sa privítať manžela.
Ľubko, kde toľko trčíš? Kačica už…
Slová jej zamreli v krku. Ľubomír nestojí vo dverách sám. Vedľa neho, otriasajúc sneh z drahej kožuchy, netrpezlivo postáva mladá žena. Výrazná, s hustými medenými vlasmi a perami červenými ako mak. V rukách drží tašku s mandarínkami, Ľubomír s trochu previnilým, no až neprirodzene čulým úsmevom stíska fľašu ružového sektu.
Danka, vitaj hostí! vyhlási pričasto na ich malú predsieň. Zožeň sa, toto je Nadežda. Nadežda Jánová, naša nová hlavná účtovníčka.
Dana stŕpne, vo vnútri sa jej rozlieva chlad. Pohľadom prebehne z manžela na hosťku, potom späť.
Dobrý večer, povie rozpačito. Čakali sme… niekoho?
Nadežda bez zaváhania podáva ruku v tenkej koženej rukavici.
Och, Dana, dobrý večer! Ani si neviete predstaviť, aká som rada! Ako vo filme! Ľubko… teda pán Petrovič ma doslova zachránil. Som mu taká vďačná!
Ľubomír sa rýchlo vyzúva, neodváži sa jej pozrieť do očí.
Danko, cháp to… Zastavil som sa v kancelárii, a Nadežda tam sedí a plače. Vieš si predstaviť? Susedia jej na Silvestra vytopili byt, kúrenie odpojili, elektrina nikde, chlad, že až ide zamrznúť. Majster rádovo až po Terezín prídu. A komuže má ísť v túto noc? V rodine nikoho, jediná v Bratislave. Tak čo, mám ju nechať na stanici? Povedal som poď s nami. Danka navarila, má srdce na správnom mieste, nevyženie ťa.
Dana počúva, a jej zabývaný svet sa rúca. Dvadsaťpäť rokov. Romantický večer. Sviečky už rozostavené na stole. A potom to “čudo” v kožuchu.
Poďte ďalej, povie sucho. Hlas ani nespoznáva. Keď už ste tu.
Nadežda okamžite vlietne do bytu, celú atmosféru prebijú drahé sladké parfémy, ktoré zatienia aj vôňu kačice a ihličia.
Aké to tu máte útulné! štebocivo komentuje, očami behá po izbe. Taký… retro štýl. Moja babka mala podobný kredenc. Úplne ako v múzeu socializmu.
Dana zaťne zuby. Kredenc je taliansky, z masívneho dubu, kupovaný pred piatimi rokmi za celý plat, ale tejto slečne toho neplánuje vysvetľovať.
Ľubo, pomôž hosťke vyzliecť sa, hodí vetu a odíde do kuchyne. Potrebuje si vydýchnuť. Ruky sa jej chvejú.
Po chvíli vbehne Ľubomír za ňou. Vyzerá, akoby prehral maratón, v očiach však tvrdohlavosť.
Danko, nehnevaj sa, že? šepne, zabuchne kuchynské dvere. Nemá kam ísť. Buď dobrosrdečná, je Silvester! Najedla by sa, napila, zavolám jej neskôr taxík do hotela. Alebo vyspí v obývačke na gauči.
Na gauči? otočí sa na neho Dana, polievkovú lyžicu stíska tak, že jej blednú kĺby. Ľubo, ty si sa zbláznil? Chceli sme byť len dvaja. Naniesol si domov cudziu ženskú, ktorá je od prahu drzá. Aký “múzeum”?
Neber to tak vážne. Je len mladá a nevinná. Prosím, nesprav mi hanbu pred kolegyňou, ešte to rozíde po firme, že som ju vyhodil v noci na ulicu. A s ňou ešte musím spolupracovať!
Dana sa na manžela pozerá, je jej cudzí. Kam sa podel ten starostlivý chlap? Teraz tu stojí muž, čo chce spraviť dojem na mladú kolegyňu vďaka manželkinej pohostinnosti.
No dobre, nakoniec povie. Nech sedí. Ale ak si ešte raz rýpne do môjho domu…
Nebude! Dozerám! nadšene odvetí Ľubomír a chce ju objať, no Dana cúvne.
Chod zabávať svoju nevinnosť. Ja pripravím aj pre ňu prestieranie.
Večera začína v tichom napätí. Dana mlčky ukladá taniere. Nadežda bez kožuchu sedí v priliehavých šatách s výrazným výstrihom, úplne nevhodným do bytu. Sedí preložená cez nohu, v ruke drží pohárik.
Ľubinko, otvor šampanské už teraz? Nech si pripijeme na starý rok, pozrie zvodne na Ľuba. Mám taký smäd
Ľubinko. Daninak ruka sa skoro pošmykne na miske so šalátom. Položí Vrstveného haringa na stôl s buchnutím.
Sekt u nás otvárame až so zvonmi, zahriakne. Dovtedy si dajte brusnicový džús. Vlastná výroba.
Nadežda zvraští ústa.
Džús? To je… milé. Ale nepijem sladké, postavu si strážim. Nie je niečo suché? Polosladké je vraj pre tých, čo nemajú vkus.
Ľubo hľadá rýchlo riešenie.
No hneď, v bare máme výborný koňak. Nadežka, chceš kvapku na zahriatie?
Och, len trošku… U vás je akosi chladno. Šetríte na kúrení?
Dana si sadne oproti. Pri stole sa cíti zbytočná, vo vlastnej domácnosti. Ľubo okolo Nadeždy len tancuje, nalieva jej koňak, podkladá ikru, hádže staré vtipy, na ktoré ona prenikavo huláka, až vyhadzuje hlavu dozadu.
A vy, Dana, nepracujete? opýta sa Nadežda, žuvajúc sendvič a prestane žuť.
Pracujem, Dana pokojne odpovedá. Som hlavná technologička v cukrárskom podniku.
Fakt? Nadežda prekvapene zdvihne obočie. Vyzeráte tak… domácky. Ako ženy, čo celý život varia polievky a čakajú muža. Ľubo vravel, že ste šikovná, no že už moc rozprávania s vami niet, lebo všetko iba o domácnosti, nie je už o čom, ale pečiete výborne.
Zrazu je úplne ticho. Len tikanie hodín a tlmený ruch televízora.
Ja… nič také nevravel! dusí sa Ľubo koňakom, až zčervenie.
Dana pomalou pohybuje vidličkou. Tenký pás trpezlivosti, na ktorom tento večer visel, praská. Takže nemáme si čo povedať? Tak všetko zašlé rutinnou?
Pokračujte, Nadežda, ozve sa s ľadovým úsmevom. Čo ešte vám Ľubo vykladal? Zaujíma ma to.
Nadežda zistí, že zašla priďaleko, obrat chce zmierniť, len to ešte zhorší.
Ale to sa nehnevajte, muži sú takí. Stále im chýba vzruch emócie. Na vianočnom večierku bol Ľubož úžasný tanečník, všetci tlieskali. Sám hovoril, že doma sa tak neroztancuje žena je unavená, bolia ju nohy.
Dana sa pozrie pod stôl na svoje nohy. Tie bolia len vtedy, keď tri dni stojí pri sporáku, aby pre milovaného manžela nachystala dokonalé dobroty.
Ľubo sedí, je mu zle. Vie, že katastrofa je neodvratná.
Pripime si! zvolá v zúfalstve. Na pokoj na svete!
Počkaj, Dana nespustí oči zo súperky. A s tými trubkami? Aký problém, Nadežda?
Trubky? Nadežda na moment stratí reč, uteká očami. Jasné, praskli! Chrlilo horúčavou, des… Volala som Ľubovi, je ozajstný chlap, spoľahlivý, nie ako môj bývalý…
Čudné, Dana zamyslene prikývne. Vonku je mínus pätnásť. Ak by vás vytopilo, svetlo vypli, nesedeli by ste tu navoňaná a s čerstvou manikúrou. Skôr by ste páchli havarijným stavom ako salónom a snom odviesť cudzieho manžela.
Nadežda vzplanie.
Ako sa opovažujete! Som hosť! Ľubo, povedzte jej niečo!
Ľubomír sa prikrčí v stoličke.
Danko, prečo si taká… Možno sa stihla prezliecť…
Mlč, Ľubo, povie ticho, ale rázne Dana. Vstane od stola. Dvadsaťpäť rokov som prehliadala tvoje drobné úlety. Tvoje pohľady útekom a večerné meškania. Myslela som, že si vážiš rodinu, že sme pre seba tí najbližší. A ja som vraj kuchárka, s ktorou nieto reč?
Priblíži sa k oknu, silno rozhrnie záves, odkryje temný dvor, kde už praskajú prvé petardy.
Takže, otočí sa späť, silvester skončil. Nadežda, zberajte mandarínky a choďte domov.
Nadežda otvorí ústa, no pri pohľade do Daniných očí zamĺkne. V pohľade je ľad a odhodlanosť.
Ľubo! Nezabrániš jej vyhodiť ma v noci? skríkne Nadežda so zúfalou nádejou.
Ľubo, buď podgurážený, alebo blázon, trieskne dlaňou po stole.
Dana! Prestaň robiť scénu! Je to aj môj byt. Hostí tu mám právom. Nadežda ostáva. Oslavujeme ako ľudia, nie ako…
Ako kto? doplní ticho Dana. Dolož to.
Ako ufrflané bosorky! vyhodí zo seba.
Dana prikývne bez slzy. Pristúpi ku kredencu, vytiahne veľkú cestovnú tašku, ktorou mala na Vianoce odviesť darčeky deťom. Vyhádže bonboniéry na zem.
Tvrdíš, že tvoj byt? tašku hodí Ľubovi do lona. Fajn. Tak odchádzam JA. Ale nezabúdaj na jedno, Ľubo. Byt je po mojich rodičoch. Ty tu máš trvalý pobyt. Ale 2. januára, keď otvoria úrady, dávam žiadosť na rozvod a tvoje odhlásenie. A teraz… obaja von.
Čo? Ľubovi vyfučí alkohol. Hneď je bledý. Dana, to nemyslíš vážne! Kam máme ísť?
Tam, kde je vzruch. Kde sa tancuje. Do Nadeždy. Veď tam je havária, aspoň s ňou vypomôžeš. Si predsa spoľahlivý muž. U nás málo zábavy, len múzeum.
Dana, počkaj! vyskočí, stolička padá. Prepáč, som hlupák! Nech Nadežda ide, my tu zostaneme!
Dana na neho pozrie s odporom. Pred chvíľou chránil milenku, teraz, keď už je tu oheň na streche, sa jej vzdáva.
Nie, Ľubo. Šalát Francúzsky je prekvasený. Tak, ako aj naše manželstvo. Zbaľ sa. Máš päť minút.
Nadežda pochopí, že je po večeri, mlčky odchádza. Blázonka! zaznie ešte v predsieni, keď si naťahuje kožuch. Ľubo, ja si zavolám taxík. Tvoja spoľahlivosť s balíkom problémov mi netreba.
Dvere tresknú. V byte ostane len pach parfému a zvláštny pocit špiny.
Ľubomír stojí v strede miestnosti s prázdnou taškou.
Danko povie žalostne. Veď odišla. Odpusti, nechaj to tak. Kačica studne!
Dana vytiahne kačicu z rúry, rozvoniava jabĺčkami a škoricou. Jej obľúbená vôňa je jej teraz odporná.
Nechaj to tak? zopakuje. Dovliekol si milenku domov v noc našej striebornej svadby. Ohováral si ma za chrbtom. Dovolil si jej znevažovať ma v mojej kuchyni.
Vezme keramický pekáč s kačicou.
Choď, Ľubo. Nemienim žartovať. Ak neodídeš, volám políciu povie, že si opitý a vyhrážaš sa mi. Uveria mi.
Ľubomír v očiach rozozná, že to myslí smrteľne vážne. V domácej žene objavil silu, o akej netušil.
Odíde do spálne. Počuť, ako hádže veci do tašky. Vychádza, naboso, v narychlo nahodenom páperovom kabáte, zo športovej tašky trčí rukáv košele.
Ešte budeš ľutovať, Dana! zrúkne z predsiene. Zostaneš tu sama! Kto ťa bude chcieť po päťdesiatke?
Ja sama, odvetí pokojne a zavrie za ním dvere. Dva rázne otočenia kľúčom.
Nastane blažené ticho. Dana sa zvalí chrbtom k dverám, klesne na zem. Myslí si, že bude plakať slzy však neprídu. Len čudné prázdno. Akoby izbou vyniesol starý nábytok, čo zaberal polovicu života a teraz je všade miesto.
Vstane, vojde do kuchyne. Stôl prestretý pre troch. Šaláty, ikra, kačica všetko vyzerá ako rekvizity k predstaveniu, ktoré sa zrušilo.
Vezme Nadeždinu tanier s nedojedeným chlebíčkom so stopou rúžu, hodí ho do koša. Tanier sa rozbije. Pokladá jej to za hudbu.
Potom Ľubov. Tiež do koša. Tresk!
Odprace tretí príbor. Nechá len svoj obľúbený so zlatou obrubou. Naleje si šampanské.
V televízore prezident začína svoj novoročný príhovor. Hodiny sa chystajú odpočítavať posledné sekundy roka, ktorý jej zobral ilúzie a vrátil sebaúctu.
Na zdravie, Dana, pozdraví svoje odrazy v tmavom okne.
Odreže si najchrumkavejšiu kačaciu stehno. Naberie si šalát, ktorý je napriek všetkému ideálne preležaný.
Cinkne mobil. Správa od dcéry, Miriam: Mami, šťastný nový rok! Ľúbime ťa, priprav sa na vnúčatá o týždeň!
Dana sa usmeje. Skutočný život nikam nezmizol. Deti, vnúčatá, práca, domov. To, čo sa odtrhlo bolo už zhnité.
Napije sa šampanského, bublinky šteklia až do nosa. Po rokoch sa nikomu neponáhľa, nikoho neobsluhuje, nekontroluje poháre. Len si užíva okamih.
Za stenami susedia kričia Na zdravie!, púšťajú petardy. Svet oslavuje. A ona s ním svoju slobodu.
O hodinu všetko, čo by sama nezjedla, poukladá do krabíc. Zajtra to zanesie pani domovníčke tete Oľge a pánovi Ivanovi upratovačovi. Sú dobrí, nech si pochutia.
Kačicu tú doje sama. Zaslúži si to.
Pred spaním sa pozrie do zrkadla a zmyje si mejkap. Pozerá na seba krásna, upravená žena, s trochu smutnými, ale živými očami žiadna teta s natáčkami.
Vzrušenia mu bolo málo, uškrnie sa Dana. Tak teraz, Ľubko, máš pred sebou vzrušené dni! Zháňaj byt, del majetok, vysvetľuj deťom.
Lahne si na širokú posteľ, prvýkrát roztiahnutá ako hviezda, celé miesto len pre ňu. Možno bude ráno nepríjemné. Možno čaká rozvod, zháňanie právnikov, delenie bytu. Ale to bude neskôr.
Teraz má celý deň ticha, pokoja a skvelej stravy a nikto jej už nebude ohovárať dom, ani život.
Za oknom sa rozlieva zimné slnko. Prvé, na čo si spomenie nie je musím variť mužovi raňajky, ale dnes idem na kávu a koláčik do tej novej kaviarne na rohu. A to je nádherný pocit.
