Vieš čo, Miška, musím ti porozprávať, čo sa u nás doma posledné dni odohrávalo. Priprav si čaj, lebo to fakt stojí za to!
Predstav si, že môj drahý manžel Peter prišiel minule večer domov zo supermarketu s tvárou, akoby práve uzavrel mier medzi dvoma rozhádanými štátmi ale v skutočnosti kúpil len chlieb a mlieko. Odkedy ho minulý týždeň povýšili na “dočasného vedúceho oddelenia”, Peter prestal normálne chodiť on doslova po byte pochoduje ako gróf.
Vierka, povedal, tváriac sa, akoby kontroloval kuchyňu (na večeru som robila pstruha na bylinkách) ako inšpektor zo Zmiešaného špeciálneho komanda, dohodnime sa. Dnes potrebujem doma ticho a len súhlas. Hádky mi lezú na nervy. Môj mozog si potrebuje oddýchnuť od odporu prostredia. Žiadne protirečenie. Proste súhlas.
Zostala som tam s vidličkou v ruke a jedným zdvihnutým obočím. Zvláštne, pomyslela som si. Najmä keď vezmeš do úvahy, že bývame v mojom byte v Petržalke a z mojej práce finančnej analytičky nám pohodlne platím účty a inflácia ma neznervózňuje. Pri tom jeho vyhlásení som sa cítila, akoby škrečok vyhlásil, že potrebuje vlastnú spálňu od našej mačky.
Akože mám byť tvoje ozvenou? uisťovala som sa, a v tej chvíli sa vo mne prebudila tá dravá Vierka, ktorú kolegovia rešpektujú a svokra trošku obchádza.
Chcem, aby si uznala moju autoritu, vznešene vyhlásil Peter, opravujúc si kravatu, ktorú si na večeru z nepochopiteľného dôvodu natiahol. Muž je smer, žena je pozadie. Prosím ťa, nekriž moje trajektórie, Vieruška.
Zapozerala som sa mu do očí, v ktorých horela tá svätá, nerozbitná istota ľudí, čo behajú cez cesty tam, kde nemajú.
Samozrejme, milý, usmiala som sa a odrezala si pstruha. Žiadne hádky. Len súhlas.
A v tej chvíli sa začala moja obľúbená hra: Daj si pozor, čo si želáš. Niekedy sa ti to splní presne podľa zadania.
Prvý level tejto zábavy prišiel v sobotu, keď mal Peter firemný teambuilding podľa neho “summit lídrov”, podľa mňa proste opekačka kancelárskych kolegov.
Vyskúšal si pred zrkadlom nové nohavice, ktoré si kúpil bez môjho prispenia horčicovej farby a sedeli tak, že som chvíľu čakala, či mu z vrecák nevyskočí mláďa. Okolo bokov to viselo, no lýtka mu obtiahli ako párky, keď sa rozvaria.
Čo povieš? vypäl hruď, Štýlové? Vyzerám ako šéf oddelenia?
Za normálnych okolností by som mu jemne naznačila, že takto vyzerá skôr ako maskot cirkusu Humberto, nie šéf. Ale dala som sľub.
Samozrejme, Peter, prikývla som a ani nezdvihla oči od knižky. Veľmi odvážne. Každý hneď pochopí, kto tu velí. Tá farba! Ten strih! To priam kričí o tvojej výnimočnosti.
Peter zažiaril.
No vidíš! Predtým by si len frflala: neber si to, ideš na hanbu Vidíš, rastieš, moja.
Vrátil sa večer, celý nasrdený a k tomu v cudzích džínsoch. V horčicových nohaviciach totiž počas ťahania lana úspechu moderátorov hromadne roztrhli tak, že to pripomínalo trhlinu v sákre.
Prečo si mi nepovedala, že sú mi tesné tam, kde záleží?! vrieskal, hádžuc zvyšky fashion výmyslu do kúta.
Miláčik, chcel si, aby vyzdvihli tvoj status. Neprotestovala som. Asi bol tvoj status priveľký pre tú látku.
Pravé divadielko sa začalo až keď dorazila ťažká výprava Zuzana, jeho mama. Prišla na inšpekciu a Peter, posilnený mojím súhlasovateľským módom, sa cítil na koni.
Sedela som s nimi v obývačke a Zuzana, v účese pudlík na výstavisku a s pohľadom sudkyne, skúmala miestnosť.
Vierka, tie záclony máš také smutné, povedala, pričom ukusovala z koláča, čo som piekla. A pozri, na garníži prach. Správnej gazdinke sa prach hanbí ukázať! Peter potrebuje domov, nie firmu.
Peter, držiac útočisko, dodal: To je pravda, Viera. Máma má pravdu. Príliš makáš. Musíš prehodnotiť priority. Možno môžeš robiť len na polovičný úväzok? Financie máme pod kontrolou, veď som šéf.
Neuveriteľné! Jeho šéfovská prirážka pokrýva ledva jeho obedy a benzín. Ale ja len súhlasím.
Úplne súhlasím, pani Zuzana, usmiala som sa odovzdane. A Peter, máš pravdu. Príliš sa venujem práci. Záclony odrážajú dušu ženy!
No vidíš! vytešovala sa svokra.
Preto som sa rozhodla zrušiť pani na upratovanie, dokončila som.
Nastalo hrobové ticho.
Akú pani? zamračil sa Peter.
No tú, čo chodí dvakrát do týždňa, kým sme v práci, aby tu bolo čisto. Veď si vravel, že treba šetriť, aby si vyzeral ako správny hospodár, a máma hovorí, že útulnosť správna žena vytvára sama. Plne s tým súhlasím! Budem upratovať osobne. Cez víkend.
A cez týždeň? pokúsil sa o diplomatickú otázku Peter.
Vtedy budeme, milý, pozorovať prirodzený priebeh entropie. Veď nechceš, aby som bola unavená z roboty?
Nasledovné dva týždne boli pre Petra školou života. Ja som po práci len spokojne čítala, neumytý riad sa kopil, prach sa smelo usádzal po poličkách ako prvý sneh v Tatrách. Peterove košele, ktoré boli vždy dokonale vyžehlené, vešali sa ako mŕtve holuby bez energie.
Vierka, nemám žiadne čisté košele! nariekal v utorok ráno.
Vieme o tom, zlatko. Ale včera som vyberala nové záclony vieš, podľa rady tvojej mamy. Na žehlenie už nezostalo síl. Ale ty si šéf, deleguj si to na seba.
Peter vzal žehličku, spálil si prst, urobil dieru na rukáve a nakoniec si natiahol sveter. Vyzeral, akoby prehral boj so životom.
Záverečné dejstvo nastalo, keď Peter vypísal doma pracovnú večeru. Mal prísť sám pán Juraj Kováč, skutočný šéf oddelenia, u ktorého Peter zatiaľ len sedel na horúcej stoličke, plus dvaja dôležití kolegovia.
Vierka, toto je moja príležitosť, nervózne behal po kuchyni. Musím ukázať, že mám doma stabilné zázemie. Som hlava rodiny. Pri stole všetko tradične, žiadne tvoje sushi či carpaccio. Chlapi chcú mäso. A hlavne nepleť sa do reči. Len podávaj, usmievaj sa a mlč. Tvoje poznatky o logistike nik nepotrebuje. Jasné?
Jasné, pritakala som. Bohato, tradične, ale mlčať.
A obliekni si niečo… žensky decentné.
Ty si pán domu
Tak som sa na to pripravila naozaj ukážkovo. Obliekla som si ten bláznivý kvetovaný župan s volánikmi, ktorý mi darovala svokra na karneval by nebol lepší! Navrch som si urobila výnimočný účes, niečo medzi hniezdom a babylonskou vežou.
Na stôl som postavila aspik s kolenom (kúpila som ho v mäsiarni triasol sa ako Peter pred hodnotením), kopu varených zemiakov a pečené bravčové koleno, akoby to prasa zahynulo na nedostatok pohybu. Žiadne obrúsky, žiadna ozdoba. Tradične, ako si žiadal.
Hostia prišli. Juraj Kováč, pán v okuliaroch, na môj župan ani slovo Peter však zčervenal jak moravské víno.
Nech sa páči, veselá spoločnosť! zaburácala som jak stará teta na dedinskej svadbe.
Večera teda bežala. Peter sa pokúšal tváriť mondénne, napätie by sa dalo krájať. Mlel niečo o optimalizácii toky presmerovaním človekohodín a používal slová, u ktorých by rozplašil aj Word.
Peter, prepáč, ale takto stratíme čínsky kontrakt, ozval sa Kováč po chvíli. Vierka, vy ste vraj hlavná analytička vo Finančnom Centre. Čo by ste odporúčali?
Tam som vedela, že nadišiel čas.
Široko som sa usmiala na manžela. Ale kdeže, pán Kováč, otočila som to po našom, rukami cinkli náramky. V tejto rodine je šéf Peter. On je smer, ja som len atmosféra. Mne stačí variť zemiaky a počúvať. On mi zakázal riešiť komplikácie, vraj z toho ženám starnú ruky aj duša.
Kováč sa takmer zadusil zemiakom, kolegovia mrkli na seba.
Peter stiahol pery, pot kvapkal po čele.
Naozaj, Peter mi vravel, že jeho rozhodnutia sú na úrovni miliónových ziskov. Kam by som ja s mojimi tabuľkami? Peter, poď, porozprávaj pánovi Kováčovi, ako by ste všetko vedeli prerozdeliť cez ako ste to volali? Excel v cloude?
To bol posledný klinec. Celý office sa ešte len začal smiať z jeho nápadov na Excel, ale doma to Peter prezentoval ako prelomovú filozofiu.
Naozaj ste to návrhli? opýtal sa Kováč a dal dole okuliare.
Ja ehm bola to len hypotéza…, koktal Peter. Snažil sa zachrániť, ale jediný kto sa zachránil bol jeho zbytočne drahý sveter.
Akože nie, veď si ma o tom včera presviedčal celú večeru. Ja som nespochybňovala. Len súhlas a úsmev!
Peter trafil lakťom omáčničku, ktorá sa rozliala po obruske a brala so sebou posledné zvyšky manželovho sebavedomia.
Hostia sa vyparili v priebehu dvadsiatich minút, všetci s neodkladnými dôvodmi. Kováč mi vážne podal ruku a povedal: Vierka, ak budete mať záujem viac ako variť zemiaky, u mňa je voľné miesto na strategického zástupcu. Váš talent sa nedá prehliadnuť.
Dvere sa zavreli. Peter sa ku mne otočil. Trasie sa mu brada.
Ty si mi to spravila naschvál. Si ma zničila! Urobila si zo mňa hlupáka!
Ja? nevinne som naňho pozrela a stiahla si župan. Miláčik, robila som celý večer presne to, čo si žiadal. Nespochybňovala som ťa. Mlčala som o vlastnom názore. Tvorila som ti kulisu. Ak v tej kulise vyzeráš ako blbec možno problém nie je v kulise
Chcel niečo vykrikovať, ale zdvihla som ruku.
A teraz, Peter, počúvaj ty mňa. A, prosím ťa, neodporuj. Môj mozog si potrebuje oddýchnuť od tvojich nezmyslov. Veci máš už zabalené na chodbe. Tvoj smer je teraz u mamy na Dlhých dieloch. Tam sú aj správne záclony a nik ťa nebude oponovať.
Veď ja som tvoj manžel!
Manžel si bol, keď si bol partner. Keď si sa hral na pána, zabudol si, že trón stojí na mojom katastri.
Pozerala som z okna, ako nakladá kufor do taxíka. Nebolo mi smutno. Bol to pocit slobody. A vôňa pečeného bravčového sa už tiež dobre vetral.
A mi ver, Zuzka, nikdy sa nehádaj s chlapom, ktorý si myslí, že je múdrejší než ty. Len sa odsuň a nechaj ho, nech sa rozbehne rovno do steny reality. Ten rachot z padajúcej koruny je najlepšia hudba pre uši ženy.
