Miško, olej už nemáme ani kvapku a prací prášok vystačí možno ešte na jedno pranie, stála Miriam vo dverách obývačky, utierala si ruky do zásterky a pozerala na muža, ktorý nevtrhol pohľad od futbalu. Treba ísť nakúpiť, zoznam je dlhší ako obvykle.
Michal len otrávene mykol plecom, oči stále na ihrisku.
Miri, veď poznáš našu situáciu, zamrmlal bez toho, aby sa na ňu pozrel. V robote zase mešká výplata. Majster hovoril, že tento mesiac žiadna prémia. Predvčerom som ti dal posledních štyristo eur. Vydrž nejako, prosím.
Miriam si len vzdychla. To vydrž počúvala posledný pol rok ako pokazenú platňu. Akoby bol domáci rozpočet z pružiny natiahni ľubovoľne. Mlčky zamierila do kuchyne, otvorila chladničku a smutne pozrela na osamelý pohár nakladaných uhoriek a hrniec s včerajšou polievkou. Polievka bola len z kuracích krídel, normálne mäso si už ani nepamätala, kedy naposledy kúpila.
Miriam pracovala ako hlavná sestra v poliklinike v Trnave. Výplata bola stále rovnaká, ale žiadny zázrak. Kedysi, keď Michal nosil domov normálnu výplatu, žili celkom slušne. Pri mori boli minulý rok, šatník si vždy trochu obnovili, chladnička plná. Ale odvtedy, čo v závode začala kríza, výplatu okresali, prémie zrušili, Michal doniesol domov ledva na bývanie a benzín.
Takmer všetko ostatné viselo na Miriam. Brala nadčasy, slúžila aj cez víkendy, aby sa vôbec dalo prežiť. A Michal? Ten prišiel domov, hodil sa na gauč a bol hotový z celej nespravodlivosti sveta, pričom stále očakával teplú večeru.
Vydrž, zamrmlala Miriam, keď pozerala na prázdny pohár od oleja. Už sa to nedá naťahovať.
Na druhý deň išla Miriam po práci do Tesca. Dlho sa hrala pri pultoch s mäsom, hľadela na krásne bravčové, ale nakoniec vzala len balík kuracích žalúdkov lacné a dá sa to podusiť. Pri pokladni vybrala z peňaženky aj posledné odložené cénty. Do výplaty ešte tri dni, v peňaženke nič.
Večer, keď sa žalúdky varili, rozhodla sa utrieť prach v chodbe. Michal po večeri už spal, na stole prázdne plechovky od piva, ktoré si vraj kúpil z ušetrených drobných. Vyrovnávala jeho bundu a z vrecka vypadol papier.
Bol to výpis z bankomatu z toho dňa, 18:45. Miriam otvorila papier a cítila, ako jej poklesli nohy.
Zostatok na účte: 8 200 eur.
Zažmurkala. Nie, čísla boli jasné. Nad tým posledná pohyb: Príjem zo mzdy: 1 850 eur.
Tisícosemsto päťdesiat. A doniesol domov štyristo. Vraj to je všetko.
Sadla si na stoličku a v hlave jej hučalo. Spomenula si, ako pred mesiacom nosila rozpadnuté čižmy, lebo musíš to ešte vydržať, Miri, žiadne peniaze nie sú. Spomenula si, ako zatínala zuby pri bolesti zubař bol luxus. Spomenula si tie žalúdky.
Nie bola to urážka. Bola to zrada. Ona šetrí na čaji, Michal si hromadí tisíce. Na čo? Auto? Inú ženu? Alebo len preto, že si myslí, že žena musí všetko doma zadarmo? Miriam vrátila papier do bundy.
Malé divadlo nikam nevedie. Začne klamať, vyhovárať sa, že chystal prekvapenie. Rozhodla sa inak.
Vrátila sa do kuchyne, jedlo nedala do spoločnej chladničky, ale schovala do svojej tašky.
Keď niet peňazí, tak niet, pousmiala sa vo vnútri.
Na druhý deň šla Breznom do práce skôr ako zvyčajne, Michalovi nenechala ani raňajky. Na stole prázdny tanier, pri ňom lístok: Prepáč, potraviny došli, peniaze nemám. Nalej si vodu.
Cez obed po prvý raz za pol roka dopriala si v jedálni plnohodnotný kompletný obed so šalátom a kompótom a zjedla to s chuťou.
Domov večer žiadne tašky, nič, voľné ruky. Michal ju čakal namosúrený.
Miri, čo tak neskoro? Som hladný ako vlk. V chladničke prázdno. Bola si v obchode?
Nebola, Miško, pokojne si vyzula topánky.
Ale ako to? Čo budeme večerať?
Nič, sadla si do kresla s knihou. Veď som ti vravela, že peniaze nie sú. Výplata až pozajtra. Dnes som v práci pila čistý čaj. Takže dnes dietka. Kríza, nie?
Michal otvoril ústa, zatvoril, otvoril… Očakával, že zázrakom niečo vyčarí: požičia si, nájde v špajze. Tentoraz našiel len suché rezance a varil si bez ničoho.
Ďalší deň znova. V robote výdatný obed, po ceste koláčik a káva na lavičke v parku. Domov prichádzala spokojná. Michal tentoraz skôr agresívny:
Toto už nie je smiešne, Miri! Dva dni jem len suché špagety! Si gazdiná alebo čo?
Som žena, Miško, nie čarodejnica. Daj mi peniaze nakúpim, navarím, ozdoba stola bude boršč aj rezne. Čo je problém?
Veď hovorím, nemám! skríkol, oči mu uhýbali.
Ani ja nemám. Sedíme na diéte. Zdravé to je.
Večer vyšiel do mesta, o hodinu späť voňajúci po kebabe. Na kebab peniaze našiel, domov nič.
Týždeň to tak išlo. Studené napätie doma, Miriam nevarila, neumývala po ňom, nežehlila jeho košele.
Prášok nie je, suchá odpoveď na jeho sťažnosť o špinavých veciach.
Michal skúšal výčitky, potom krik.
Úplne si otupela! Mákam, prídem domov a tu bordel! Načo mi si ako manželka?
Načo mi je manžel, ktorý nedá ani na chlieb a prášok? Tiež pracujem, unavená som. Ale všetko doma len môj problém?
Lebo si žena! kričal. To je povinnosť!
Moja povinnosť je milovať ťa, keď je to vzájomné. Jednostranná hra skončila.
V sobotu ráno sa Miriam zobudila na vôňu praženej klobásy a vajec. Michal sedí za stolom, pred ním káva, syr, pomaranče. Keď ju zbadal, chvíľu zaváhal.
Našiel som v zimej bunde drobné, bol som ráno v potravinách, chceš si dať?
Nie, vďaka, dnes nemám chuť, máš si moc papiere, milo sa usmiala.
Michal sa ošíval, po chvíli vytiahol päťdesiať eurovú bankovku.
Požičal som si od Petra, tu máš, choď do obchodu a navar poriadny obed. Takto sa nedá žiť.
Pozrela na bankovku, naňho.
Od Petra? Hodný Peter. A z čoho vrátiš? Výplata nikde…
Nejako vrátim! Čo ťa to zaujíma? Choď už!
Miriam bankovku otočila v ruke.
Jasné, nakúpim. Ale len to, čo ja potrebujem. Teba nech nakŕmi Peter, keď je taký štedrý.
Čo mi to tu trepeš?! vyskočil, zvalil stoličku. To sú S P O L O Č N É peniaze!!!
Ale keď ti prišla pred troma dňami výplata 1850 eur, boli to čie peniaze? Na tvojom účte 8200 to je fond na mužské hladovanie?!
Michal zbledol, potom mu do líc udrel rumenec.
Šmejdila si mi vo vreckách?! zasyčal.
Nenašla som to náhodou, pri upratovaní bundy. Vieš, čo je najhoršie? Ani nie, že ukrývaš peniaze. Ale že bez hanby ješ jedlo, na ktoré si ja šetrím, a ani nemrkneš. Nehanbíš sa?
Šetril som na auto! vybuchol, tresol päsťou do stola. Moja kraksňa už doslúžila. Chcel som ťa prekvapiť. A ty len peniaze, peniaze!
Prekvapenie je, keď žena netrpí kvôli mužovým cieľom. Prekvapenie je, keď sa na tom dohodneme. Ty si zneužíval moju dobrú vôľu. Parazitoval si na mne.
Čo ty vieš, potrebujem poriadne auto! Nie mesiac sa uskromniť!
Nezomrela som, prikývla Miriam. Ale vnútri niečo vo mne skončilo. Už ti neverím.
Bankovku položila na stôl.
Vezmi si tie peniaze a kúp si za ne lístok.
Kam? nechápal Michal.
Tam, kde ti bude lepšie. Alebo k mame. Ja už s niekým takým nechcem žiť.
Nenasledovalo okamžité balenie. Krik, výčitky, hádka. Michal sľuboval kožuch, potom zas útočil. Miriam zostala pokojná. Po rokoch spolužitia videla cudzieho lakomého, ufňukaného muža.
Nakoniec si zbalil veci.
Budeš ľutovať! Ktovie, kto o teba ešte zakopne, Marian! V štyridsiatke zostaneš s mačkami! Ja si nájdem lepšiu!
Nech sa ti darí, zatvorila za ním dvere.
Keď vrana zamkla, iba zosunula sa popri dverách na zem. Plakať ani nevedela, bola vyčerpaná. Prázdno.
V kuchyni zvyšky Michalovej klobásy vyhodila do koša. V chladničke okrem jej nádoby s kuracími žalúdkami nič.
Nevadí, povedala nahlas. Konečne viem, kam moje peniaze idú.
Prešiel mesiac.
Miriam sa pomaly vracala domov z práce, májový vzduch voňal orgovánom. V nákupnom vozíku: pohár lososovej ikry v akcii, camembert, biele víno, čerstvá zelenina, steak z pstruha.
Pri pokladni platila kartou. Zistenie? Pre jednu je život oveľa lacnejší. Účty menšie, nákup kratší, pivo a cigarety žiadne, benzín už tiež nie.
Doma hudba, večera s vínom a západ slnka. A v tom… správa od Michala.
Ahoj Miri, čo by si povedala, ak by sme sa stretli? Prepáč. Auto som nekúpil. Peniaze ešte mám. Poďme skúsiť odznova? Chýbaš mi.
Miriam pozrela na displej, odpila si víno. V mysli hlas: Zase potrochy, zase prášok…
Správu vymazala, číslo zablokovala.
Aj mne si chýbala, zašepkala tej v odraze okna. Chýbala som sama sebe.
Na ďalší deň si kúpila nové čižmy mäkká koža, talianske. A zájazd do Piešťan na dva týždne. Ušetrené peniaze jej presne vystačili.
Život po rozvode? Nekončí. Je chutnejší a čestnejší.
