Kde dávaš tú vázu? Veď som ti hovorila, schovaj ju do skrine, vôbec sa nehodí ku servisu, Edita sa snažila hovoriť pokojne, no vnútri v nej to vrelo ako vývar na sporáku. Nepokojne si upravila zásteru a pozrela na manžela, ktorý bezradne presúval krištáľovú misu sem a tam.
Edi, načo to riešiš? Peter sa na ňu ospravedlňujúco usmial, ten jeho typický úsmev ju dnes dráždil ešte viac než inokedy. Gabika mala tú vázu rada. Vraj do nej patrí šalát, pekne v nej vyzerá. Keď už sme všetci spolu kvôli chalanom, mohlo by to byť príjemné pre každého.
Edita stála so zovretým nožom v ruke. Ostrie sa vznášalo nad rozkrájanou uhorkou. Pomaly vydýchla, počítala do troch, aby nevybuchla.
Peter, jej hlas bol až nebezpečne tichý. Chcem si niečo ujasniť. Hostí pozývaš do môjho domu. Ja, tvoja právoplatná manželka, už dva dni chystám pohostenie. Nakladala som mäso, piekla korpusy na tortu, drhla podlahy. A teraz mi povieš, že mám vystaviť tú nevkusnú vázu len preto, že ju mala rada tvoja bývalá žena? To je podľa teba argument?
Peter si sadol na stoličku, ako by sa mu celý svet zrúcaval na pleciach.
Edi, nerob z toho drámu, prosím ťa. Dohodli sme sa: dvadsiatka pre dvojičky, Tomáša a Miša. Dôležitý deň. Chceli oboch rodičov. Mal som povedať Gabike, nech nechodí? Veď je ich mama. Je to len na večer, povieme si prípitok, zjeme tortu a pôjdeme domov. Chcem len pokoj, bez hádok. Ty si rozumná žena.
Rozumná žena. Ako Editu rozčuľovalo toto slovné spojenie. Znamenalo to akurát, že má mlčať, ustúpiť, tváriť sa, že je všetko v poriadku, kým si ostatní otierajú nohy o jej sebavedomie.
S Petrom boli manželia už päť rokov. Edita ho prijala aj s minulosťou, výživným na deti, nekončiacimi cestami za dvojičkami, ktorých vtedy vychovávala Gabika takmer sama. Nikdy im nebránila v kontakte. Tomáš a Mišo k nim chodievali často, s nimi mala skôr kamarátske než rodinné vzťahy. Ale Gabika… Tá bola kapitola sama o sebe. Hlučná, strohá, presvedčená, že Peter stále patrí jej manželka je len dočasná hostka.
Nemám nič proti chalanom, Peter. Dokonca som sa zmierila aj s tým, že si pozval Gabiku aj keď normálni ľudia oslavujú také jubileá v reštaurácii, nie doma s exmanželkami. No prečo by som mala prispôsobovať pohostenie jej vkusu? Mám sa obliecť do tých šiat, ktoré ona uznáva, alebo si spraviť účes podľa nej?
Preháňaš, mávol Peter rukou a postavil sa. Dobre, vezmem tú vázu preč. Len sa nehnevaj. Chalani o chvíľu prídu, Gabika príde s nimi, jej auto je v servise. Poďme nehádať sa, aspoň dnes.
Dal jej rýchlu, formálnu pusu na líce a zmizol do kúpeľne holiť sa. Edita zostala sama uprostred kuchyne plnej misiek, hrncov a potravín. V rúre sa piekla bravčová panenka, na sporáku sa ohrievalo sviečkové ragú. Vzduch bol plný vôní, no jej do jedla nič nebolo. Mala pocit, akoby chystala kar na vlastné sebavedomie.
O hodinu sa z chodby ozval ruch. Smiech, dupot, veselé hlasy.
Kde je náš tatko? Edita by ten hlas spoznala medzi tisícmi. Vysoký, prenikavý, zaplnil celý byt. Peterko! Prišli sme!
Edita si sňala zásteru, narýchlo si upravila vlasy a vyšla privítať hostí.
V predsieni bolo tesno. Tomáš a Mišo, dnes už takmer dvojmetroví, sa pokúšali vyzliecť bundy. Medzi nimi, ako kráľovná vo svojom sprievode, stála Gabika. V červeno-ružových šatách, priúzkych na jej postavu, a s účesom, ktorý podľa všetkého držal už len lak.
No ahoj, Edita, hodila Gabika letmo, ani sa nepozrela. Už pozerala po Petrovi. Sme tu aj s darčekmi! Peterko, poď mi pomôcť s taškou, mám v nej zaváraniny!
Peter vyletel z izby, rozžiarený a premotivovaný.
Chalani, všetko najlepšie! objal svojich synov, pobúchal ich po chrbtoch. Gabi, ahoj. Zaváraniny? Veď stôl sa prehýba.
Ja viem, ako to tu chodí, Gabika sa teatrálne zaškľabila a konečne si všimla Editu. Edita, asi si to celé robila na diétny spôsob, že? Bez soli, bez tuku? Chlapci potrebujú poriadne jesť. Tu som doniesla uhorky, paradajky, huby. A tiež som uvarila ozajstný aspik. Poctivý, zo svinských nožičiek, nie ten kurací želatínový výmysel, čo si servírovala minule.
Edita cítila, ako jej horúčava stúpa do líc. Minule, na polročnej návšteve Gabiky, ostalo všetko podrobené kritike.
Dobrý deň, Gabika, chladno, formálne pozdravila Edita. Poďte. Jedla je dosť. A aspik mám dnes hovädzí, krásne priezračný.
No veď uvidíme, Gabika si pohŕdavo odfrkla a už mierila do obývačky, ani sa nepýtala, či môže. No ten gauč ste stále nevymenili? Peter, veď som ti hovorila už pred rokom, táto farba sem nepasuje. Starší to tu robí. A tie záclony… Temné to tu je. U nás, pamätáš svetlo, záclony boli ako pierko.
Peter sa vliekol za ňou s taškami plnými zaváranín.
Gabi, nám to tak vyhovuje. Je tu útulne.
Útulne je vtedy, keď duša spieva, tu je to ako v hrobke, zhodnotila Gabika a rozvalila sa na nepravý gauč. Chalani, umyť ruky! Edita, čo tu stojíš? Chystaj, chlapi sú hladní!
Edita si stisla ruky tak silno, že si nechty vryla do dlaní. Kľud, kvôli Petrovi. Kvôli chalanom. Nech nezačnem hádku.
Odišla do kuchyne mlčky. Peter tam bol o minútu, šepkal:
Edi, nehnevaj sa na ňu, chytal taniere. Ona je taká povaha, vieš sama. Nemyslí to zle. Ustavične velí. Pomôžem ti s šalátmi.
Netreba, vybavím to sama, odsekla Edita.
Hostina začala zle. Gabika si sadla po pravici Petra, posunula si stoličku tak blízko, že sa ich lakte takmer dotýkali. Dvojičky oproti. Ede ostalo miesto na kraji, akoby bola obsluha.
Na mojich sokolíkov! zvolal Peter a zdvihol pohár. Dvadsať rokov! Preletelo to!
Neblázni, Peterko, Gabika ho prekrikla. Pamätáš, ako si ma viezol do pôrodnice? Sneh, auto v poruche, behal si okolo Favorita v košeli, vystrašený, smiešny! Potom si pod oknom kričal: Čo sa narodilo? Čo? Smiech a slzy všade.
Smiala sa hlasno, položila mu ruku na rameno. Peter sa usmial ospanlivo, dojatý spomienkami.
To boli časy… Mladí sme boli, blbí.
A keď Mišo prvýkrát spadol do kaluže v novom obleku! Išli sme k tvojej mame na jubileum, vyzdvihol si ho, celý plakal, špina všade! Kúpal si ho vo fontáne!
Spomienka za spomienkou, Gabika viedla dialóg výhradne o časoch, keď boli rodina. Pamätáš na dovolenku v Tatrách?, Ako sme tapetovali?, Ako si si zlomil nohu a ja som ťa kŕmila lyžičkou.
Edita mlčala, prehrabávala šalát. Bola ako cudzí predmet. Dvojičky hľadeli do mobilov. Peter, rozcítený, zabudol, že jeho žena sedí vedľa neho.
Edita, podaj chlieb, prerušila Gabika ďalšiu spomienku na Petrovu školu šoférovania. On kričal: Brzdi! a ja som tlačila plyn! Skoro sme skončili v plote! Peterko, šedivel si za jednu noc, haha!
To bola jazda, zasmial sa Peter. Ty si bola vždy pretekárka.
Ty si bola moja.
Tie slová zazneli ako rana. Edita zodvihla hlavu a zahľadela sa na manžela. Ani si nevšimol, čo povedal. Pozeral na Gabiku so sentimentom, s akousi bývalou nehou.
A ten šalát je presolený, zahlásila Gabika, prerušila spomínanie a strčila do úst lyžicu šalátu. Edita, si zaľúbená? Veď presoliť zvykne len ten, kto je v láske. Do vlastného muža? Hah! Peter, ochutnaj môj aspik, ten je ozajstný! Cesnaku na rozdávanie.
Natiahla sa cez celý stôl a položila Petrovi kúsok aspiku rovno do taniera, na Editin ragú.
Gabika, nechaj to, povedala Edita potichu.
Čo? Gabika zmrzla. Si nervózna?
Je mi jedno, čo si myslíš, daj preč ruku z taniera môjho muža. A vezmi si ten aspik. Je tu dosť jedla odomňa.
V miestnosti zavládlo ticho. Dvojičky sa pozreli od mobilov. Peter zmätene žmurkal.
Edita, čo sa deje? zamrmlal. Veď je to len jedlo…
Len jedlo? Edita sa pomaly postavila, stolička škrípla na podlahe ako ostrý zvuk kovu. Takže najviac ti chutí, čo navarí Gabika? Baví ťa spomínať na váš život? Páči sa ti, keď ti tu velí iná žena kritizuje nábytok, jedlo, tvoju ženu?
Daj pokoj, otrávene zafrflala Gabika. Ste všetci precitlivelí. Poradím len dobre.
O tvoje rady nestojím, Edita jej pozrela priamo do očí. Ani o tvoju prítomnosť. Trpela som kvôli Petrovi. Kvôli chlapcom. Ale vidím, že si porozumiete aj bezo mňa. Je tu idyla. Spomienky, žarty, náš Favorit, naša dovolenka. Vy ste rodina. Ja len obsluha, mám len podávať, nosiť a zmiznúť.
Edita, prestaň, Peter sa ju pokúsil chytiť za ruku, ale odtiahla ju. Nechápeš to správne. Len sme si spomínali…
Tak spomínajte v kľude. Ja vám prekážať nebudem.
Edita sa otočila a vyšla z obývačky. Za ňou Gabika zašepkala:
Hysterická. Hovorila som ti, Peter, nehodí sa ti. Moc si o sebe myslí.
Edita vošla do spálne. Ruky sa jej triasli, no v hlave mala až prekvapivú jasnosť. Vytiahla zo skrine malú cestovnú tašku, hodila do nej kozmetickú taštičku, čisté prádlo, pyžamo, tablet. Prezliekla sa z slávnostných šiat ktoré ju ponižovali do džínsov a svetra.
Objednala si taxi cez aplikáciu. Príde o sedem minút.
Obula si topánky, hodila na seba kabát. Z obývačky sa znovu ozýval smiech. Gabika rozprávala, Peter sa smial. Na Editu už zabudli. Asi čakala, že príde späť, oplače sa a vráti.
Edita sa objavila vo dverách.
Odchádzam, povedala hlasno a rázne.
Všetci stíchli. Peter sa otočil s pohárikom v ruke.
Kam? Že chýba chlieb?
Nie, Peter. Idem do hotela. Aj ja mám sviatok deň oslobodenia od drzosti a neúcty. Vy si tu užívajte starú partiu. Oslávte si to. V chladničke je jedla dosť, torta na balkóne. Umývačka na kuchyni, tabletky pod drezom. Verím, že Gabika zvládne nielen aspik, ale aj riad.
Si normálna? Peter vyskočil, rozlial pohárik, vodka sa vpila do obrusu. Do hotela? Večer je, hostia sú tu!
To sú tvoji hostia, Peter. Nie moji. Ostaňte šťastní. Všetko najlepšie, chalani.
Vyšla z bytu, za chrbtom čosi vykrikoval Peter a Gabika sa rozčuľovala, ako sliepka.
V taxíku najprv len sledovala svetlá mesta. Potom zavolala do najlepšieho wellness hotela v Bratislave.
Dobrý večer, máte voľný apartmán? Luxus alebo komfort? Skvelé. Prídem o dvadsať minút. Prosím, pripravte fľašu šampanského a ovocný tanier do izby. Môžete ma zapísať na masáž na ráno najskoršie?
V hoteli bolo ticho, vo vzduchu drahý parfum. Žiadna vôňa praženej cibule, žiaden zvuk riadu, žiadne cudzie hlasy. Izba ju privítala chladom a sviežosťou bielej posteľnej bielizne.
Edita si dala sprchu, zmývala zo seba lepivý pocit večera. Omotala sa do župana, naliala si pohár vychladeného sektu a vyšla na balkón. Mesto pod ňou žiarilo, ako by na jej prítomnosti nezáležalo.
Mobil začal vibrovať už v taxíku, ale stíšila ho. Teraz pozrela na displej. Pätnásť zmeškaných od Petra. Tri správy.
Čo si to spravila?
Vráť sa, hanbím sa pred ľuďmi!
Edita, Gabika je v šoku, nerob si posmech.
Edita sa pohŕdavo usmiala a vypla mobil. Napila sa šampanského. Prvýkrát po rokoch cítila úplnú slobodu. Nemusela rozmýšľať, či bude jedlo chutiť, či televízor je príliš hlasno, či sa Peter neurazí. Bola sama a bolo to nádherné.
Ráno ju zobudilo slnko. Natiahla sa, objednala si raňajky do izby vajcia Benedikt, croissanty, kávu. Potom si dala masáž, zaplávala v bazéne. Predĺžila si pobyt o deň. Domov sa jej vôbec nechcelo.
Mobil zapla až večer. Správ bolo oveľa viac. A mali iný tón.
Edita, kde si? Mám strach.
Chalani odišli hneď po tebe. Povedali, že sme cirkus.
Gabika včera večer odišla. Pohádali sme sa.
Prosím, dvíhaj.
Edita zavolala manželovi.
Haló! Edka! Preboha, si v poriadku? Kde si? Petrovi sa triasol hlas.
Som v hoteli, Peter. Oddychujem.
Prepáč mi, vydýchol. Som blbec. Je mi to ľúto.
Poď, povedz ako dopadla tá vaša rodinná oslava?
Otrasne. Príšerné. Ako si odišla, Mišo vstal, povedal: Vy ste tupci mama je krava, otec je padavka. Edita je normálna, vy ste ju zahnali. S Tomášom odišli. Ani tortu neochutnali.
Edita cítila uspokojenie. Chlapci boli rozumnejší než ich rodičia.
A potom?
Gabika začala revať. Vraj som vychoval nevďačných prasatá. Vraj si ich proti nej poštvala. Začala rozkazovať, aby som odpratal stôl. Odvrkol som, nech pomôže, keď má byť gazdiná. Načala hrozné vykrikovanie, rozbila tanier ten zo servisu od tvojej mamy.
Gabika rozbila mamin tanier? Edite zľadovel hlas.
Áno… Nechtiac, gestikulovala. Nezvládol som to. Povedal som nech si zavolá taxi a ide domov. Pohádali sme sa. Pripomenula mi všetko malý plat pred dvadsiatimi rokmi, moju mamu, vraj som jej zničil život. Vyrazil som ju von.
Peter mlčal, ťažko dýchal do slúchadla.
Som tu sám. Pri špine na stole. Nič som neupratal. Nevládzem. Príď naspäť, prosím. Chápem, aký som bol … nikdy viac. Nikdy sa do nášho domu Gabika nevráti. Prísaham.
Riady si neumyval?
Nie. Všetko zostalo tak, ako si odišla.
Skvele. Máš čas do zajtra rána. Aby byt žiaril. Aby tam nebol ani náznak Gabiky. Ani jej uhorky, ani aspik. Všetko vyhoď. Ak príjem domov a nájdem niečo z nej alebo jej voňavku odchádzam a podám žiadosť o rozvod. Počul si?
Počul, Edka. Urobím všetko. Fakt. Len sa vráť. Milujem ťa. Nechcel som, aby to takto dopadlo, chcel som dobre…
Dobré je, keď rozmýšľaš hlavou, nie keď chceš byť za každú cenu milý. Vrátim sa zajtra na obed. A Peter… ak ešte raz necháš, aby ma niekto kritizoval v mojom dome, odídem. Navždy.
Zložila. Za oknom hotela sa blýskali večerné svetlá. Edita dopila vychladnutú kávu. Petra jej bolo ľúto zmäteného a slabého. Ale ešte viac ľúto samej seba tej, čo dosiaľ trpela.
Viac nebude. Tento útek do hotela jej niečo prepol. Má právo byť hlavná. Neradiť, netrpieť, nie byť rozumná. Stačí byť hlavná vo svojom živote.
Na druhý deň, keď vstúpila do bytu, voňalo tam po citróne a čistiacom prostriedku. Okná dokorán, všetko vyvetrané. Peter, s kruhami pod očami a mokrými rukami, ju vítal v predsieni.
Všetko som upratal, hlásil ako zbité psíča. Dokonca aj záclony som pral. Niekde voňali Gabikiným lakom.
Edita prešla do kuchyne. Čistota. Žiadne zaváraniny. Váza, kvôli ktorej sa to spustilo, zmizla.
Kde je váza? spýtala sa.
Vyhodil som ju, zavrčal Peter. S aspikom. Už ju nechcem vidieť.
Edita sa naňho zadívala.
Dobre, povedala, vyzliekajúc kabát. Daj variť čaj. Dáme si moju tortu. Ak si ju v návale horúčavy nevyhodil tiež.
Peter si úľavne vydýchol, objal ju, schoval nos do jej ramena.
Tortu som nechal. Je výborná. V noci som si dal, zúfalo. Edka, si najlepšia. Prepáč mi.
Prepáčim. No dnes to bolo poslednýkrát, Peter. Posledný.
Spolu si dali čaj. Edita pozerala na Petra a uvedomovala si: Niekedy, aby si zachránila rodinu, musíš aspoň na chvíľu utiecť. Prázdne miesto za stolom povie viac než stovky slov.
