Zrušila som majstra aj dodávku rúr. Cez víkend budeš bez vody – pochopíš, kto je v tomto dome chlap.
To mi povedal Ľubomír do chrbta tónom prísneho zemepána, ktorý berie nevoľníkom právo na pitnú vodu.
– Tento víkend idem k mame. Oddýchnem si od tvojich večných prosieb. Skús aspoň raz vyriešiť mužské problémy sama. Nech ťa život naučí vážiť si toho, kto ťahá celú domácnosť.
Stál v chodbe so zbalenou cestovnou taškou, vystrčil hruď, akoby pod vetrovkou schovával rad za záchranu galaxie.
Ľubomír roky podával každú zaskrutkovanú žiarovku ako výkon celoštátneho významu a bloček z hobby marketu ako členskú legitimáciu do klubu hrdinov.
Teraz čakal, že zalomím rukami a zavesím sa mu na nohu, prosiac, aby ma nenechal napospas polámanému vodovodu na chate.
Mlčky som presunula pohľad z jeho vyleštených topánok na klietku v rohu izby.
Tam, na bidielku, si čistil perie Fero – veľký africký papagáj, môj súkromný operený prokurátor s fenomenálnou pamäťou na cudzie hlúposti.
Fero pozrel na Ľubomíra okrúhlym žltým okom a významne zakrákal.
– Dobrú cestu, Ľubo, – pokojne som odpovedala. – Zmena činnosti je najlepší oddych.
Mužská nezastupiteľnosť je tovar poriadne rýchlo sa kaziaci: stačí ho raz nepotrebovať a na očiach sa zmení na obyčajnú neschopnosť.
Ale Ľubomír to ešte nevedel. Hlasno si odfrkol, buchol vchodovými dverami tak, že zo stropu opadala omietka, a odišiel do západu slnka k svojej maminke Božene.
Len čo kroky utíchli na schodisku, zapla som počítač.
Objednávka na opravu bola na jeho číslo, ale platiť ju malo z našej spoločnej karty.
V histórii vyhľadávania na počítači, ktorý manžel v zápale dramatického odchodu zabudol vypnúť, visel zrušený nákup na nové čerpadlo, rúry a fitinky.
A vedľa – otvorená stránka s konverzáciou.
Zahľadela som sa na obrazovku a mierny úsmev mi rýchlo vystriedal chladný vztek.
V konverzácii s kamošom-dodávateľom visela krátka správa od manžela: „Nech Slávka pár dní posedí bez vody, potom súhlasí s akoukoľvek cenou.”
Ľubomír mi nielenže chcel nechať cez víkend pustiť vodu, aby sa potom triumfálne vrátil ako spasiteľ na bielom koni.
Objednal stavebný materiál vo firme svojho školského kamaráta za trojnásobok trhovej ceny.
Tento „hlava rodiny” plánoval nielen usporiadať mi exemplárny výprask bezmocnosťou, ale aj vyhodiť z rodinného rozpočtu pätnásťsto eur za to, čo v najbližších stavebninách stálo nanajvýš päťsto.
Ľútosť nad manželom sa vytratila úplne. Začínala sa jednoduchá aritmetika.
Za dve hodiny som našla priameho dodávateľa cez veľkoobchodnú databázu. Za tri minúty som dohodla dovoz na sobotu ráno.
Ďalších pätnásť minút mi trvalo nájsť na miestnom fóre šikovného remeselníka, uja Viktora, ktorý súhlasil, že všetko zmontuje za rozumné peniaze, nie za tie astronomické sumy, ktoré manžel zvykol odpisovať na „náročnosť mužskej práce”.
Víkend na chate prebehol nielen produktívne, ale s osobitým cynickým potešením.
V sobotu ujo Viktor priviezol všetko podľa zoznamu, namontoval nové čerpadlo, preletoval plastové rozvody, vymenil fitinky a spustil systém.
Starý, údajne neopraviteľný agregát hneď predo mnou rozobral, našiel lacnú príčinu poruchy (len sa uvoľnil kontakt) a zobral si ho na náhradné diely, pričom mi odrátal stopäťdesiat eur.
V nedeľu o piatej popoludní chata voňala čerstvo pokosenou trávou.
Nové čerpadlo pumpovalo vodu s nadšením mladého úderníka a ja som sedela na verande, rozkladajúc pred sebou bločky, záručné listy a faktúry.
Obraz bol dokonalý. Čakala som hostí.
O šiestej zavŕzgala bránka. Na chodníku sa objavili dvaja.
Vpredu, ako prísna komisia v zóne prírodnej katastrofy, kráčala svokra Božena. Za ňou, so smutným výrazom unaveného atlanta, sa vliekol Ľubomír.
Očividne očakávali skazu, vyschnuté záhony a mňa, ako sa bijem v hystérii s francúzskym kľúčom v rukách.
– No čo, Slávka? – začala Božena ešte skôr, než došla k verande. Jej hlas presakoval sladkým, lepkavým jedom. – Už si pochopila, že muž v dome je hlava? Žena bez muža je ako auto bez volantu! Ľubko sa tak trápil, tak trápil, celý víkend si nenašiel miesto…
Vtom z otvoreného okna obývačky, kde stála na leto prevezená klietka, zaznelo bdelé, škripľavé zakrákanie Fera:
– Hlava odišla! Voda prišla! Hlava odišla!
Božena zamĺkla ako speváčka, ktorá zabudla text.
Ľubomír natiahol krk a pozeral na novučičký kohútik pri stene domu, z ktorého sa na slnku prelievala a veselo kvapkala voda.
Rodina je loď, kde jeden ticho vesluje a druhý nahlas kritizuje prúd vody, pričom sa úprimne považuje za kapitána.
– Ale kdeže, Božena, – ani som sa nepohla z kresla. – Nijaká bezmocnosť. Poďte ďalej, posaďte sa. Voda je, rúry vymenené, tlak výborný.
– Ako… vymenené? – manžel zažmurkal. – Kto to robil? Ty tomu predsa vôbec nerozumieš! Sto percent ťa niekto oklamal!
Fero, zacítiv vďačné publikum, prisunul sa bližšie k mrežiam, zakrútil hlavou a spustil tirádu, pričom napodobnil manželove intonácie do poslednej noty chvastúnstva:
– Sama príde! Bezo mňa zmizne! Nech pocíti! Nech pocíti! Hrdina gauča!
Ľubomír zbledol. Božena nechápavo pozrela k oknu:
– Ľubo, to tvoj vták trepe?
– To sa napočúval z telky, – pokúsil sa úboho ospravedlniť Ľubomír, cúvajúc k bránke.
Jeho nafúknutá dôležitosť sa pred očami vytrácala a ustupovala otvorenej panike.
No opereného prokurátora nebolo možné zastaviť.
– Povedz mame! Povedz mame! Slávka to nedá! – dorazil Fero a vydal pritom nechutný, bublajúci smiech, v ktorom sa bezpečne spoznával Ľubomírov chichot po fľaši piva.
Na verande bolo tak ticho, že bolo počuť bzučať čmeliaka nad záhonom.
Tvár Boženy zaliala hustá purpurová farba. Konečne jej docvakla celá hĺbka synovho scenára: on sa „netrápil”, on cielene zorganizoval sabotáž, aby sa potom pred ňou na moje úkor vyvyšoval.
– A teraz k tomu, kto koho oklamal, – zobrala som zo stola papiere a rovným pohybom ich posunula na okraj stola bližšie k zmätenému manželovi.
– Tu máš svoju zrušenú objednávku. Pätnásťsto eur za materiál od tvojho kamaráta. A tu sú moje bločky. Päťsto eur za všetko vrátane dovozu. Plus stopäťdesiat eur od uja Viktora za tvoje „mŕtve” čerpadlo.
Odmlčala som sa a pozerala, ako manžel klope očami.
– Suma sumárum, Ľubo: tvoja neoceniteľná pomoc by nás stála čistú stratu deväťsto eur.
Ľubomír pozeral na čísla sklenenými očami. Bezmocne mlaskal perami, ale slová neprichádzali.
– Ľubo… tak ty si chcel zo Slávky cez svojho kamaráta vyťažiť trikrát toľko? – spýtala sa ticho Božena.
Tak rada používala slovo „chlap”, že ho prvýkrát za večer nenašla kam priložiť.
Svokra stratila svoj hlavný tromf v podobe geniálneho syna, stiahla pery tak, že sa zmenili na kuraciu ritku, a odvrátila zrak. Ochraňovať muža, ktorý sa tak hlúpo nachytal na chvastúnstve a rozhadzovaní, sa v jej obraze sveta nedalo.
Vstala som, oprela sa rukami o stôl a pozrela manželovi priamo do očí.
Potom som zobrala papiere zo stola a vložila svoje bločky do priehľadnej plastovej obálky spolu so zrušenou objednávkou.
– Toto bude odteraz uložené v zložke „mužské rozhodnutia”. Pre históriu. Aby sme nabudúce, keď ma budeš chcieť učiť život, mali rovno učebnicu.
Manžel otvoril ústa, ale zastavila som ho gestom.
– Rodinný rozpočet už viac nekŕmi tvojich kamarátov. Ani jedna objednávka, ani jeden majster, ani jedno mužské rozhodnutie bez môjho súhlasu. Chceš byť v dome hlavný – najprv sa staň užitočným, nie škodlivým. A kým produkuješ iba hlasné slová a deficit peňazí, budeš robiť to, čo poviem.
Otočila som sa a vošla do domu. Zozadu nepočuť ani protesty, ani obvyklé prednášky o ženskom údele. Iba ťažké, ponížené dýchanie.
Keď som už chytila kľučku dverí, z okna sa opäť ozval radostný krik Fera, ktorý do tohto príbehu vložil hrubú, konečnú bodku:
– Hrdina gauča! Ukáž bloček! Ukáž bloček!
