Štefan, nerozumiem, čo chceš, povedala Drahomíra.
Nič zvláštneho, odpovedal Štefan. Chcem len chvíľu ostať sám, oddýchnuť si. Idej na vidiek, načítaj sa, schudni pár kilogramov. Inak si úplne vyblednutá.
S poľutovaným pohľadom prezeral siluetu svojej manželky. Drahomíra vedela, že po celoročnej starostlivosti pribudla, no nepovedala nič.
Kde je ten vidiek? spýtala sa.
V kraji, ktorý vyzerá ako z rozprávky, usmial sa Štefan. Budete sa ti páčiť.
Drahomíra sa nehádala. Aj ona potrebovala odpočinok. Možno sme si len navzájom dosť unavení, pomyslela si. Odložme to na chvíľu do nečinnosti a nevrátim sa, kým to on sám nepožiada.
Začala baliť svoje veci.
Nie si na mňa nahnevaný, že? zdôraznil Štefan. Je to len na chvíľu, len na oddych.
Nie, všetko je v poriadku, odpovedala Drahomíra s úšklebkom.
Tak teda idem, povedal Štefan, pobozkal ju na líce a vyrazil von.
Drahomíra zhlboka vyfúkla. Ich bozky už dávno stratili teplo.
Cesta trvala oveľa dlhšie, než očakávala. Dvakrát sa stratila GPS sa rozčúlil a signál chýbal. Nakoniec sa pred ňou objavila drevárska tabuľka s názvom dediny. Miesto bolo osamote, drevené domy starostlivo upravené a zdobené ručným rezbárstvom.
Tu nie sú žiadne moderné vymoženosti, pomyslela si.
A nemýlila sa. Domček vyzeral ako z časovej kapsuly. Bez auta, bez telefónu by sa cítila prenesená do minulosti. Vytiahla mobil. Zavolám teraz, pomyslela, ale signálu stále žiadny.
Slnko zapadalo a Drahomíra bola unavená. Keby nenašla útočisko, noc by strávila v aute.
Nemala chuť vracať sa do mesta ani dávať Štefanovi príležitosť povedať, že sa nedokáže vyrovnať.
Vystúpila z auta. Červená bunda kontrastovala s tichým vidiekom. Usmiala sa na seba.
Dobre, Drahomíra, nestratíme sa, povedala nahlas.
Nasledujúce ráno ju prebudil ostrý krikov korčuliaka, keď spala v aute.
Čo je to za hluk? zamručala Drahomíra, zatvárajúc okno.
Korčuliak ju pozrel jedným okom a znova zakokrhal.
Prečo tak hlasno kričíš? vykričila, keď pred oknom preletela koště a korčuliak umlčal.
Na ceste sa objavil starý muž.
Dobrý deň! pozdravil ju.
Drahomíra ho hľadela údivom. Obyvatelia vyzerali, akoby vyšli z rozprávkové knihy.
Neriešte nášho korčuliaka, povedal starý. Je dobrý, ale kričí, akoby ho niekto rozsekával.
Drahomíra vybuchla smiechom, spánok okamžite zmizol. Starý sa tiež usmial.
Zostať u nás dlho, alebo je to len prestávka?
Na oddych, kým to potrvá, odpovedala.
Vstúp, drahá, poď raňajkovať. Stretnete aj starú babku. Pečú koláče a nikto ich neprejeda. Vnúčatá prichádzajú raz ročne, deti len občas
Drahomíra nečakala. Musela spoznať dedinských obyvateľov.
Starú babku, ktorá sa volala Anna Matúšová, odhalila ako skutočnú rozprávkovú čarodejnicu mala zásteru, šál a úsmev bez zubov, vrásky plné súcitu. Dom bol čistý a útulný.
Je to tu nádherné! zvolala. Prečo deti neprichádzajú častejšie?
Anna mávla ramenom.
My ich sami žiadame, aby nechodili. Cesty sú hrozná kaluž. Po daždi musíme čakať týždeň, kým sa dá vyraziť. Kedysi bol most, ale starý spadol pred pätnástimi rokmi. Žijeme ako zajačovia v úkryte. Štefan ide do obchodu raz za týždeň. Loď už nedokáže niesť náklad. Štefan je silný, ale vek
Tieto koláče sú božské! Nie je tu niekto, kto by sa o vás postaral?
Máme len päťdesiat hláv. Kedysi nás bolo tisíc. Teraz všetci odišli.
Drahomíra zamyslela.
Zvláštne. Kde je správa o správe?
Za mostom. S odbočkou to má päťdesiat kilometrov. Myslíte si, že sme nepožiadali o pomoc? Jediná odpoveď: nemáme peniaze.
Drahomíra pochopila, že našla projekt na dovolenku.
Kde nájdem úrad? Pridáte sa ku mne? Nezdá sa, že by pršalo.
Starci si vymenili pohľady.
Si vážna? Prišla si na oddych.
Áno. Oddych môže mať rôzne podoby. A ak príde dážď? Musím myslieť aj na seba.
Starci sa usmievali vlídne.
Úradník im povedal:
Až kedy nás bude trápiť! Dajte nám náš most! Pozrite sa na cesty v meste! Kto zaplatí za most k desaťdesiatim obyvateľom? Hľadajte sponzora. Napríklad Sokol. Počuli ste o ňom?
Drahomíra prikývla. Sokol bol majiteľom firmy, kde pracoval jej manžel. Pochádzal z tejto dediny; jeho rodičia sa presťahovali do mesta, keď mal desať rokov.
Po noci premýšľania si Drahomíra rozhodla. Mala Sokolove číslo manžel mu volal niekoľkokrát. Zavolala ho ako tretí človek, nehovoriac, že Štefan je jej manžel.
Prvý pokus zlyhal, druhý Sokol počúval, chvíľu mlčal a potom sa rozochvelý zasmial.
Vieš, takmer som zabudol, že som sa tu narodil. Ako sa máš? spýtal.
Drahomíra sa rozžiarila.
Veľmi dobre, pokojne, ľudia sú úžasní. Pošlem ti fotky a videá. Igor Borčák, skúšal som všetko nikto nechce pomôcť starým. Vy by ste boli jedini, čo môžu niečo urobiť.
Rozmýšľam. Pošli mi fotky, chcem si spomenúť, ako to bolo.
Dve dni Drahomíra natočila a fotila pre Sokolov. Správy čítali, ale odpoveď neprichádzala. Už sa chystala vzdať, keď Igor Borčák zavolal sám:
Ekaterína Vasiljeva, môžete zajtra prísť do mojej kancelárie na Leninovi o tretej? Pripravte predbežný plán prác.
Samozrejme, ďakujem, Igor Borčák!
Je to ako návrat do detstva. Život je preteky nikdy nemáme čas snívať.
Rozumiem. Musíte pribúdať osobne. Zajtra budem, som si istá.
Po odložení slúchadla si uvedomila, že to je rovnaká kancelária, kde pracuje jej manžel. Usmiala sa pre seba, predvídajúc prekvapenie, ktoré nasledovalo.
Prišla skôr, ešte hodinu pred stretnutím. Zaparkovala auto a šla k manželovej pracovničke. Sekretárka nebola. Vtiahla sa do odpočinkovej miestnosti, kde počula hlasy. Našla Štefana a jeho asistentku.
Na pohľad Drahomíry zostali úžasne prekvapení. Stála v prahu dverí, Štefan sa vzbudil, snažil sa zatiahnuť nohavice.
Drahomíra, čo tu robíš?
Drahomíra utekala z kancelárie a v chodbovej zóne stretla Igora Borčáka. Podala mu papiere, rozplakala sa a rýchlo vybehla von. Nepamätala si, ako sa dostala späť do dediny. Keď tam dorazila, padla na posteľ a rozplakala sa.
Nasledujúce ráno zaklopali na dvere, aby ju zobudili. Pred nimi stál Igor Borčák so skupinou ľudí.
Dobré ráno, Ekaterína Vasiljeva. Vidím, že včera ste nebola pripravená rozprávať, tak som prišiel osobne. Máte čaj?
Iste, poďte dnu.
Bez jedného slova o včerajšom večeri si všichni dali čaj a zhromaždili sa okolo domu. Igor sa pozeral z okna.
Akú delegáciu! Ekaterína Vasiljeva, nebolo by to, keby ten muž bol starý Ilitch?
Drahomíra sa usmiala: Áno, to je on.
Pred tromi desaťroci už bol starý, a jeho partnerka nás kŕmila svojimi koláčmi.
Muž sa pozrel na Drahomíru s úzkosťou a ona rýchlo odpovedala:
Anna Matúšová je v plnej sile a stále pečie svoje slávne koláče.
Deň plynul plný činností. Igorovi spolupracovníci merali, zapisovali a počítali.
Ekaterína Vasiljeva, môžem sa opýtať? Čo sa týka vášho manžela odpustíte mu?
Drahomíra zamyslela sa, potom sa usmiala: Nie. Vlastne som mu vďačná, že to tak dopadlo A potom?
Igor mlčal. Drahomíra vstala a rozhlédla sa.
Ak sa most postaví, toto miesto by sa mohlo stať výnimočným! Premeniť domy, vytvoriť oddychové zákutia. Príroda je neporušená, autentická. Ale nikto sa o to nestará. A keby som sa nevracala do mesta
Igor ju sledoval s obdivom. Tá žena bola výnimočná, odhodlaná, inteligentná. Nikdy ju predtým nevidel, teraz ju vnímal v novom svetle.
Drahomíra, môžem sem ešte prísť?
Pozorne sa na ňu pozrel: Prichádzaj, kedykoľvek chceš, budem rád.
Budovanie mosta napredovalo rýchlo. Obyvatelia ďakovali Drahomíre, mladí sa vracali. Igor sa stal častým návštevníkom.
Manžel volal stále viac, ale Drahomíra odkládala jeho číslo a nakoniec ho zablokovala.
O úsvite zazvonil úder na dvere. Drahomíra, ešte ospalá, otvorila, očakávajúc zlé správy, a našla Štefana.
Ahoj, Drahomíra. Prišiel som ťa vziať. Dostatočne sa ti nepodarilo. Prepáč, povedal.
Drahomíra sa rozosmiala: Prepáč? To je všetko?
Dobre Priprav sa, ideme späť. Nemôžeš ma vyhodiť z domu, nešmykl si, že to nie je tvoj dom?
Teraz ťa ja vyhadzujem! vykríkla.
Dvere zakričali, keď sa zatvárali. Z miestnosti vtrhol Igor v neformálnom oblečení:
Tento dom bol kúpený peniazmi mojej spoločnosti. Štefan Aleksejovič, myslíš si, že ma berieš za hlupáka? Práve teraz je audit v našich kanceláriách a budeš musieť odpovedať na množstvo otázok. Čo sa týka Drahomíry, povedal som jej, aby sa nebála je to škodlivé pre jej zdravie
Štefanove oči sa rozšírili. Igor objal Drahomíru:
Je mojou priateľkou. Prosím, nechaj dom. Rozvodové dokumenty sú už podané, očakávajte oznámenie.
Manželstvo sa uzavrelo v dedine. Igor priznal, že znovu našiel lásku k tomuto miestu. Most bol obnovený, cesta opravená a otváral sa obchod. Obyvatelia začali kupovať domy ako letné útočiská. Drahomíra a Igor sa rozhodli zrekonštruovať svoj dom aby mali úkryt, keď prídu ich deti.
