Štefan, nerozumiem, čo chceš, hovorí Ľubomíra.
Ničo špeciálne, odpovedá Štefan. Chcem len chvíľu ostať sám, trochu si oddýchnuť. Ísť na vidiek, zrelaxovať sa, schudnúť nejaké kilogramy. Inak si úplne vyblednutá.
Pozrie na siluetu svojej manželky s pohrdavým pohľadom. Ľubomíra vie, že pribudla na váhe kvôli starostlivosti o dom, ale nehovorí nič.
Kde je ten vidiek? spýta sa.
Na krásnom mieste, usmeje sa Štefan. Páči sa ti to.
Ľubomíra sa rozhodne neodporovať. Aj ona potrebuje odpočinok. Možno sme len unavení z seba navzájom, pomyslí si. Dáme tomu čas. A nevrátim sa, kým to sám nepovie.
Začne baliť svoje veci.
Nemáš na mňa zle, však? zdôrazní Štefan. Len na chvíľu, len na odpočinok.
Nie, všetko je v poriadku, odpovie Ľubomíra s úsmevom.
Tak idem, hovorí Štefan, dá ju bozk na líce a vyjde von.
Ľubomíra zhlboka vyzúri. Ich bozky už dávno stratili teplo.
Cesta trvá dlhšie, než očakávala. Dvakrát zablúdila GPS sa správali divoko a signál nie je. Nakoniec uvidí tabulu s názvom dediny. Miesto je odľahlé, domy, hoci drevené, sú upravené a zdobené ručným rezbárstvom.
Tu nie sú moderné vymoženosti, pomyslí si.
A nemýlila sa. Dom vyzerá ako starý chalúpka. Bez auta a telefónu sa cíti, akoby sa ocitla v minulosti. Vytiahne mobil. Zavolám teraz, hovorí si, ale signálu stále nie je.
Slnko zapadá a Ľubomíra je unavená. Keby nenašla dom, strávila by noc v aute. Nemá chuť vracať sa do mesta, ani nechce dať Štefanovi výhovorku, že sa nedokáže vyžiť.
Vyskočí z auta. Jej červený kabát kontrastuje s pokojným vidiekom. Usmeje sa.
Dobre, Ľubomíra, nestratíme sa, hovorí nahlas.
Nasledujúce ráno ju prerazí ostrý zakrik kohúta, keď spí v aute.
Aký hluk? vrčí Ľubomíra a sklopí okno.
Kohút ju pozerá jedným okom a pokračuje v kríkaní.
Prečo tak kričí? vykríka, ale uvidí metlu, ako letí okolo okna, a kohút ustane.
Na okraji sa objaví starý muž.
Dobrý deň! pozdraví ju.
Ľubomíra ho prekvapene sleduje. Obyvatelia vyzerajú, akoby pochádzali z rozprávky.
Nevšímajte si nášho kohúta, povie starý. Je dobrý, len kričí, akoby ho roztrhávali.
Ľubomíra sa rozosmeje, ospalý stav zmizne. Starý sa tiež usmeje.
Zostaneš tu dlho, alebo je to len prechodná zastávka?
Na odpočinok, pokiaľ to bude trvať, odpovie.
Vstúp, milá. Poď si dať raňajky. Stretnúť sa môžeš aj s babkou. Pečú sa tam koláče a nikto ich neje. Vnúčatá prichádzajú raz ročne, deti občas
Ľubomíra nečaká. Chce spoznať ľudí.
Babka sa ukáže ako pravá rozprávková stará žena má na sebe zásteru a šatku, úsměv bez zubov a láskavé vrásky. Dom je čistý a útulný.
Krása tu je! hovorí Ľubomíra. Prečo deti neprichádzajú častejšie?
Anna Matvičová odvráti ramená.
My ich pozývame, aby neprišli. Cesty sú hrozná. Po daždi musíme čakať týždeň, kým sa dá vyjsť. Kedysi tu bol most, ale starý zrútil sa pred pätnástimi rokmi. Žijeme ako odtrhnutí. Štefan ide do obchodu len raz týždenne. Loď už neudrží náklad. Štefan je silný, ale vek
Tieto koláče sú božské! Nie je niekto, kto by sa o vás postaral? Niektorý by mal
Na čo? Sme len päťdesiatkoví. Kedysi nás bolo tisíc. Teraz všetci odišli.
Ľubomíra premýšľa.
Zvláštne. A kde je správa, kde je úrad?
Za mostom. S obchádzkou je to šesťdesiat kilometrov. Myslíte si, že sme nepožiadali o pomoc? Odpoveď je jediná: nemáme peniaze.
Ľubomíra pochopí, že našla projekt pre svoj voľný čas.
Kde je úrad? alebo ma niekto vezme? Nepočasuje sa, že?
Starší sa na seba pozrú.
Si vážna? Prišla si odpočívať.
Som. Odpočinok má rôzne formy. A ak prší? Musím myslieť aj na seba.
Starší sa usmejú srdečne.
Úrad im povie:
Až kedy nás budeť trápiť! Vidíme vás ako zločincov. Pozrite sa na mesto! Kto by investoval peniaze do mosta pre päťdesiat obyvateľov? Hľadajte sponzora. Napríklad Sokolovský. Počuli ste o ňom?
Ľubomíra prikývne. Pozná ho Sokolovský je majiteľ firmy, kde pracuje jej manžel. Pochádza z tejto oblasti; rodičia sa presťahovali do mesta, keď mal asi desať rokov.
Po noci premýšľania sa rozhodne. Má číslo Sokolovského manžel ho volal niekoľkokrát z telefónu. Zavolá ako tretia osoba, neprejavujúc, že Štefan je jej manžel.
Prvé volanie zlyhá, pri druhom ho Sokolovský vypočuje, chvíľu mlčí, potom sa zasmieje.
Vieš, takmer som zabudol, že som sa tu narodil. Ako sa máš? spýta sa.
Ľubomíra sa rozveselí.
Veľmi dobre, pokojne, ľudia sú úžasní. Pošlem ti fotky a videá. Igor Borš, skúšal som všetko nikto nechce pomôcť starcom. Vy ste jediní, čo môžu niečo urobiť.
Rozmýšľam. Pošli fotky, chcem si spomenúť, aké to bolo.
Dva dni venuje snímaniu a fotografovaniu pre Sokolovského. Správy čítajú, ale odpoveď neprišla. Chystá sa vzdať, keď ho Igor Borš sám zavolá:
Ekaterína Vasiljeva, môžeš zajtra prísť do môjho úradu na Leninovej okolo tretej? A pripraviť predbežný plán prác.
Samozrejme, ďakujem, Igor Borš!
Vieš, je to trochu ako návrat do detstva. Život je závod nemáme čas snívať.
Rozumiem. Ale mali by ste prísť osobne. Zajtra tam budem, som si istá.
Keď zavolá, uvedomí si, že je to rovnaký úrad, kde pracuje jej manžel. Usmeje sa v duchu, predvída prekvapenie.
Príde skôr, má ešte hodinu pred stretnutím. Zaparkuje auto a ide k manželovmu pracovnému priestoru. Sekretárka nie je. Vstúpi a počuje hlasy z relaxačnej miestnosti, priblíži sa. Tam nájde Štefana a jeho sekretárku.
Na pohľad Ľubomíry sú šokovaní. Stojí v dverách, Štefan sa rýchlo zdvihne a snaží sa zapnúť nohavice.
Ľubomíra, čo tu robíš?
Ľubomíra utečie z miestnosti, v chodbe stretne Igora Borša. Odovzdá mu dokumenty a, nevedomky, rozpláče sa, beží k východu. Nepamätá, ako sa vrátila do dediny. Keď dorazí, padne na posteľ a rozplýva sa v šialení.
Nasledujúce ráno ju niekto zaklope, aby ju prebudil. Pred dverami je Igor Borš s grupou ľudí.
Dobrý deň, Ekaterína Vasiljeva. Vidím, že včera ste nebola pripravená hovoriť, tak som prišiel osobne. Chcete čaj?
Samozrejme, pokojne vstúpte.
Bez zmienky o včerajšom večere si sadnú na čaj a zhromaždia sa okolo domu. Igor pozerá von z okna.
Aká delegácia! Ekaterína, nie je to náhoda, že ten muž je starý Ilčiak?
Ľubomíra sa usmeje: Áno, je to on.
Pred tridsiatimi rokmi už bol starý a jeho partnerka nás kŕmila svojimi koláčmi.
Muž sa pozerá na Ľubomíru s úzkosťou, a ona odpovie: Anna Matvičová je v skvelej forme a stále pečie svoje slávne koláče.
Deň prebehne v množstve aktivít. Igorovi spolupracovníci merajú, zapisujú a počítajú.
Ekaterína, môžem sa spýtať? Čo sa týka vášho manžela odpustíte mu?
Ľubomíra premýšľa, potom sa usmeje: Nie. Vďačná som, že to tak dopadlo A čo potom?
Igor mlčí. Ľubomíra vstane a rozhladá sa.
Ak sa most postaví, toto miesto môže byť úžasné! Opraviť domy, vytvoriť oddychové zóny. Príroda je čistá, autentická. Ale nikto sa o to nestará. A keby som nechcela späť do mesta
Igor ju pozoruje s úžasom. Tá žena je výnimočná, rozhodná, inteligentná. Nikdy ju predtým nevidel, ale teraz ju vníma inak.
Ľubomíra, môžem sem ešte prísť?
Pozorne na ňu hľadí: Prichádzaj, keď chceš, budem šťastná.
Stavba mosta postupuje rýchlo. Obyvatelia ďakujú Ľubomíre a mladí sa vracajú. Igor sa stáva častým návštevníkom.
Manžel volá neustále, ale Ľubomíra odmieta odpovedať a nakoniec blokuje jeho číslo.
Za úsvitu zaznie úder na dvere. Ľubomíra, ešte ospalá, otvorí a očakáva zlú správu, ale nájde Štefana.
Ahoj, Ľubomíra. Prišiel som ťa vziať. Prestaň byť tvrdohlavá. Prepáč, hovorí.
Ľubomíra sa zasmieje: Prepáč? To je všetko?
Dobre Priprav sa, ideme späť. Nemôžeš ma vyhnať z domu, nezabudol si, že to nie je tvoj dom?
Teraz ťa ja vyhnojím! vykríkne Ľubomíra.
Dvere sa písknu pri zatváraní. Z miestnosti vyjde Igor v neformálnom oblečení:
Tento dom som kúpila z prostriedkov svojej spoločnosti. Ty, Štefan Aleksejovič, ma berieš za blázna? Práve prebieha audit v našich kanceláriách a budeš musieť odpovedať na mnohé otázky. Čo sa týka Ľubomíry, povedal som jej, aby sa nebála je to pre jej zdravie
Štefanove oči sa rozšíria. Igor objíma Ľubomíru:
Je mojou priateľkou. Prosím, opustite dom. Rozvodové dokumenty už boli podané, očakávajte oznámenie.
Obrad sa koná v dedine. Igor prizná, že znovu našiel lásku k tomuto miestu. Most sa postaví, cesta sa zrekonštruuje a otvoria sa obchody. Obyvatelia kupujú domy ako letné útočiská. Ľubomíra a Igor sa rozhodnú zrekonštruovať svoj dom aby mali útočisko, keď prídu ich deti.
