Vysoká a zavalitá žena s hlbokým hlasom práve vychádza z kupé. Okamžite rozpráši všetkých, čo hlučne rušia cestujúcich vo vozni. A treba povedať, že aj namakaní chlapi sa jej podriadia na slovo.
Na hlave má husté, plavé vrkoče obtočené okolo temena. Oči jasnomodré, líca žiarivo červené. Pozrie smerom k WC. Práve odtiaľ vybehne chudý, drobný muž vlasy má biele ako čerstvo napadaný sneh, tvár s až detskou nehou.
Ivanko! Ja už som sa zľakla, kde ťa mám. Počujem krik, sprievodkyňa sa bojí ísť bližšie. Myslím si, či ti niečo nespravili? Takých totiž môže napadnúť hocikto, hocikedy! zvolá žena, v ktorej hlase je viac starostlivosti než výčitky.
Jejda, Vierka! Ale ja by som im ukázal! Prečo si vyšla z kupé, Vieruška? Ty si predsa dáma! muž sa usmeje, nenápadne prešmykne späť.
Žena sa ešte letmo zadíva na mňa a ďalších pár ľudí, čo sa nudia na chodbe. Žiadne nebezpečenstvo nevidí. Zmizne tiež.
Neskôr sa v jedálenskom vozni zídeme opäť. Nie je voľné miesto, tak sa prisadnem k nej. Jej muž nikde. Keď dojedla zemiaky s mäsom, hrdo oznámi:
Volám sa Viera Masárová. Kľudne mi len Vierka hovorte.
Ste sama? Príde manžel neskôr? vypytujem sa.
Oddychuje. Nepríde. Zababušila som ho šálom, dala mu brusnicový sirup, lebo Ivanko, predstavte si, teraz ochorel! Ešte pred cestou išiel von vyprášiť koberec len v svetríku. Nedopatrenie, no! povzdychne si.
To ho hádam veľmi ľúbite. Veď ste vyšla za ním, nie za seba, bránili ste ho. Aj teraz o ňom rozprávate s toľkou láskou, zasním sa.
Ale kdeže! Ivanko mi ostal akoby “po dedičstve”. Nie je vlastne môj manžel. Iba bývame spolu. Smúti ešte. Jeho prvá žena odišla len nedávno na druhý svet. Bola to svätica, taká dobrá! povzdychuje Viera.
Ako je to možné, že “po dedičstve”? nechápem.
Vierka rozpráva ďalej.
Ivanko predtým žil s Lýdiou. Od základnej školy boli spolu, vzali sa počas štúdia na vysokej škole. Je extra šikovný a stále niečo vymýšľa, firmám robil projekty a žili si slušne. Ale v bežnom živote? Nič moc. V obchode zabudol vybrať drobné, prechádzal cez cestu hocikde, nevie kde čo kúpiť, ako vybaviť veci. Úplne naivný, úplne iný svet. Kľudne požičal aj cudziemu človeku.
Tvoj muž akoby z Marzu! My sa narobíme, ledva vyžijeme a Ivanko peniaze len prúdia, čudovali sa im priatelia.
Lýdia sa nikdy nesťažovala. Stačila jej energia aj rozum na dvoch. Ráno Ivana obliekla, skontrolovala, či si zobral rukavice, šál, kúpila auto, začala ho voziť. Lebo raz do taxíka povedal zlú adresu, celé rozmýšľal. Dokonale sa dopĺňali.
Raz však ochorela a skončila na týždeň v nemocnici. Keď sa vrátila, našla doma muža, čo žil na sáčkových rezancoch a vode, nezapol ani varnú kanvicu. Všetko, čo mala nachystané v mrazničke, sa ani nedotkol.
Bez teba nechutí. Nemám apetít, povedal Ivanko a usmial sa smutno.
Syn Andriško, celá kópia otca. Mega inteligentný, no tiež skromný a nepraktický. Našťastie, našiel si ženu, tiež tichú dedinské dievča, Olinku. Hlava rodiny? Samozrejme Lýdia, najviac sa starala. Keď im pribudol malý vnuk, už si povedala, že to všetko zvládne. No prišla choroba, musela ostať ležiaca.
Dom ostal prázdny, všetko stíchlo. Ivan bol bezradný. Všetkých doktorov skúsil, bol ochotný minúť aj posledné euro, ale nepomohlo. Lýdiu trápilo viac, čo bude s jej mužom a synom než jej vlastný osud.
Modlila sa, aby Boh stál pri nich, zachránil syna, aj muža s vnukom. A práve vtedy prišla Viera. Pracovala ako opatrovateľka a bola vzdialená príbuzná lekára, ktorý Lýdiu liečil.
Keď Viera prvýkrát prišla do bytu, stretol ju útly mužík, tichučký ako violončelo. Všetko špinavé, riadu hory, ani umývačku nepustil, ťažká atmosféra problémov.
V izbe na posteli Lýdia, bledá chudá žena s veľkými očami. Úsmev síce slabý, no úprimný. Viera si len vzdychla, zakasala rukávy a dala sa do roboty.
Do večera bolo všetko ako zo škatuľky. Kuchyňou rozvoniavali karbonátky, buchty aj pečené kura. Lýdia, čistučká v nových obliečkach, sladko zaspala. Ivana, čo chcel ujst von v jarnej bunde, zastavila ráznym hlasom:
Kam to, drahý človek, v takej zime v tenkej bunde? Nemôžte predsa ochorieť, teraz ste dôležitý pre ženu! Poďte, túto vetrovku, šál, aj uši začapíme, a ide sa!
Lýdii nabehli slzy šťastia. Konečne niekto dohliada. Hoci Viera hovorí nahlas, chodí po byte ako slon, robí všetko poriadne a hlavne, je dobrý človek.
Bohu vďaka. Sú v bezpečí, šepká Lýdia.
Keď bolo najhoršie, dala Viera odvahu osloviť, čo jej leží na srdci. Zoznámiť sa, kde žije. Viera má 45, žije s mamou a sestrinou rodinou vo dvojizbáku. Doma je plno, radšej býva v práci. Na sťahovanie niet peňazí, na podnájom tiež nie. Nikdy nebola vydatá, zopár lások prežila, ale svadba nikdy neprišla. Neľutuje.
A Lýdia jej hovorí:
Vierka, keď raz nebudem, buď láskavá a postaraj sa o Ivana. Akoby som ti ho zverila v závete. Veľmi sa nachladí hneď, naivný je
Viera stratila reč. Chcela odmietnuť, ale Lýdia ju prehovárala.
Aspoň dohliadni naňho, zo začiatku. Prosím
Viera teda sľúbila.
O Lýdiu rodina čoskoro prišla. Viera si hovorila: Načo by mala pri Ivanovi aj ostať, ešte by ju ohovárali, že jej ide len o byt. Ani sa jej nijako nepáči No mala sľub.
Nedalo jej, zaklopala. Nik neotváral, dvere odomknuté. V izbe na podlahe sedel Ivan, v rukách ženin župan, vzlykal doňho ako opustené šteňa. Trhalo ho to celé. Viera k nemu, chytil ju za ruku, rozplakal sa.
Ty bambulo, Lýdia mala pravdu, je ti nanič. Poď, spravíme si čaj, vydrž, bude lepšie, upokojovala ho Viera.
Bola veľmi súcitná a dobrá. V ich byte to začalo opäť žiť. Ivan ju čakal každý deň pri dverách, tešil sa na ňu.
Skončila som teda s opatrovaním po bytoch, radšej som sa k Ivanovi nasťahovala. Veľké dieťa som k nemu dostala, nie muža! Ale aký múdry. O peniaze sa nestarám, donútil ma oddýchnuť si, už nemusím z práce do práce behať. Keď niekto zo susedov šepkal, rýchlo som ich uzemnila. Veď ľudia si bežne berú z útulku psíka, mačku aj človek môže byť bezmocný, opustený. Ako korytnačka prevrátená na pancier, ako má žiť? Pomáhať mu budem, kým budem vládať. Je dobrý, ten Ivanko, láskavý. Potrebujeme sa navzájom! Teraz ideme za jeho synom, žiada pomôcť s vnúkom! Ale mne radosť, aj desať vychovám! rozpráva Viera.
Otvorili sa dvere do jedálneho vozňa. Vošiel Ivanko so šatkou až po kolená, v ruke zväzok poľných kvetov.
Prečo vstávaš? Ešte nie si v poriadku! Aha, spotený si, pôjdeme prezliecť, starostlivo hovorí Viera a spolu s Ivankom smerujú k dverám.
On šeptá:
Vieruška, vieš, u babičiek na stanici som ti kúpil kvetinky Páčia sa ti?
Viera ešte viac očervenela, položila mu ruku na plece.
Vystúpili z vlaku skôr. Viera niesla obrovský kufor, Ivanko jej malú tašku. Celú cestu ho držala za vrch bundy zdá sa, aby sa nestratil v dave. Usmievali sa na seba ako dve slniečka, bola istota bude mu predsa len druhou ženou!
