Muž podľa testamentu
Z kupé vystúpila vysoká, hlasná žena so šatkou na hlavách, z ktorých sa tiež dali piecť chleby, keby bolo treba. Svojím pohľadom a rečou naštartovala všetkých výrastkov, čo rušili cestujúcich, v sekunde. Nebyť toho, že bola oblečená ako typická slovenská gazdiná, človek by si myslel, že velí futbalovému tímu. Tí urastení chlapci v mikinách okamžite stíchli, akoby im niekto stiahol zvuk na televízore.
Blond vrkoče zatočené okolo hlavy, oči modré ako štrkovecké jazero, líca také červené, až by si človek myslel, že si práve dala dve polievkové lyžice cvikly. Sledovala pohyb pri záchode. Akurát odtiaľ vyskočil útly, malý pán vlasy biele, jemné, tvár nevinná, akoby mu kocúr olizol posledné medové vianočné pečivo.
Janko! Už som ťa stratila! Počujem krik, vlakvedúca sa bojí prísť. Pomyslela som si, čo tam preboha vyvádzaš?! Takých by tam aj napadli len tak, z nudy! zahučala pani.
Jaj, Veronika! Ja by som im ukázal! Prečo si ty vôbec prišla, Veronka? Veď si dáma! pán sa usmial nesmelo a zmizol v kupé.
Pani prepichla pohľadom mňa aj ostatných znudených pasažierov. Hrozbu pre seba ani pre svoju polovičku nenašla, tak sa pobrala za ním.
Neskôr sme sa stretli vo voze reštaurácie. Miesta nikde, tak som si sadla k nej. Po manželovi ani slychu. Len čo dojedla segedín a lokše, rozkázala napoly celému vozu:
Volám sa Veronika Kasanová. Kľudne ma volaj Veronika.
Ste sama? Manžel príde za vami?
Ale kdeže! Oddychuje si. Nepríde. Omotala som mu šál okolo krku, dala pohár domáceho čučoriedkového džúsu a predstav si, on si zmyslí ochorieť počas cesty! Chcel ísť trepať koberec len v svetri! A mne to ešte uniklo! zafrflala.
Tak ho asi veľmi ľúbite. To vy ste ho hájili, nie naopak. Hovoríte s toľkou nežnosťou, až sa mi chce dvihnúť pohár, zamyslene som poznamenala.
Janko je môj muž len podľa testamentu! Spoločnú domácnosť síce máme, ale nie je tak úplne môj manžel. Ešte stále smúti. Prvá žena tá bola svätica! povzdychla si Veronika.
Ako to myslíte, podľa testamentu? zalapala som po dychu.
A Veronika začala rozprávať.
Janko žil s Lýdiou. Odo školy spolu, potom na vysokej. Vzali sa. On vynaliezavý, šikovný, žiadosti dostával z podnikov. Mali sa dobre, peniažky tiekli. Ale v normálnom živote Janko mal dve ľavé ruky. V obchode zle dopočítal výdavok, na priechode zabudol, že autá nechodia pre srandu, netušil, kde čo kúpiť. Nádherne naivný schopný požičať peniaze aj dedkovi s transparentom Som úplne v suchu.
Tvoj muž je z iného sveta! Ako keby ho tu zabudli, omylom, čudovali sa ich kamaráti. My sa môžeme rozkrájať a ledva zaplatíme účty, a tomuto stačí zamyslieť sa a peniaze tečú ako z Váhu!
Lýdia si nesťažovala. Jej praktickosť vystačila za dvoch. Každé ráno mu nachystala veci, zisťovala, či má rukavice, šál. Auto kúpila, nech ho vozí, lebo kedysi nahlásil šoférovi zlú ulicu zamyslený Janko… Boli protiklady, ale krásne zapadali k sebe.
Keď šla raz na týždeň do nemocnice, po návrate skoro odpadla Janko týždeň jedol suché rezance, zapíjal vodou. Mrazničku ani neotvoril.
Bez teba mi nechutí, usmial sa.
Syn bol celý po ňom Andrejko. Tiež hlava na šrubky, ale hanblivý a roztržitý. Vzácny talent, len sa oženiť podarilo s Oľgou tichučkou z dediny. Hlavou rodiny bola Lýdia, zvykla si viesť celú domácnosť, hlavne keď prišiel vnuk Miško. No ochorela vážne a zostala ležať.
Dom zosmutnel. Janko bol hotový. Lietal po špičkových doktoroch, bol by predal aj šál, ale nič nepomáhalo.
Lýdii trhalo srdce nie kvôli sebe, no čo z nich bez nej bude? To je, ako keď v Tatrách orchideu na jeseň zasadíš a dúfaš, že z nej raz bude kytica…
Modlila sa, nech Boh pomôže mužovi, synovi, vnukovi. A vtedy sa objavila Veronika opatrovateľka, vzdialená sesternica doktora.
Keď prvýkrát prišla do bytu, takmer omdlela. Skoro viktoriánsky obraz: zachrípnutý muž, rozprávajúci šeptom, hory špiny a riadu, v celom byte vzduch jak v handlovskej bani. V izbe na posteli Lýdia slabunká, chudulinká, deťmi by už bola popleta, keby mala silu. Veronika si len povzdychla, vyhrnula rukávy a začala.
Do večera bol byt ako nový. Všade rozvoniavala praženica, fašírky, koláče a kuracie rezne. Lýdia na čistých obliečkach okamžite zaspala. Janko sa už chystal vyšmyknúť, zas len v prechodnej bunde, no Veronika spustila:
Stojte, pán zlatý! V takej zime von len tak? To teda nie! Potrebná ste žene zdravý, nie nachladený! Na, bundu, šál obmotám, čapica na uši… Tak, môžete, a s pesničkou!
Lýdii tiekli slzy. Dym už len v spomienkach, v obývačke čistota, v kuchyni poriadok. A hoci bola Veronika hlučná jak výstavba diaľnice, srdce mala na správnom mieste.
Bože, teraz je o nich postarané, zašepkala Lýdia.
Keď už bola sily najemno, začala rozhovor s Veronikou. Kde žije, ako sa má… Veronika bola doma s mamou, sestrou a jej deťmi v dvojizbáku. Tesno, najviac bývala v robote. Vraj 45. Nevydatá, romániky boli, ale Mendelssohn nehral. Ani jej to žily netrhalo. Prežije sama. Nebola prvá, ani posledná.
Lýdia na to:
Veronika, keď tu raz nebudem, dávam ti svojho muža. Obrazne! Zavšeľa ho nekto privinie no, ty na to máš povahu! Večne chorľavý, dôverčivý!
Veronike skoro odletela čepec. Chcela povedať, že také veci… Ale potom, keď ju Lýdia žiadala, prisľúbila, že na Janka dohliadne.
Lýdia čoskoro odišla. Veronika si povedala: čo už ja… Ešte niekto povie, že chlapa kvôli bytu obšťastňuje. Ale sľub je sľub. Pozrela sa za ním. Nikto neotvára, dvere odchýlené. Janko sedí na podlahe, v náručí ženin župan, reve doň ako psík hodený pred Tescom. Triasa sa mu brada, celého by ho človek objal.
Ty chudáčik! Lýdia mala pravdu. No nič, urobím ti čajík, nože priživaj, polámaný vtáčik, a hneď sa zhostila roboty.
Ukázalo sa, že je nielen hlučná, ale aj citlivá a dobrá.
Dom sa prebral. Janko sa na každé jej príchody tešil ako šteniatko.
I neskôr som sa uňho nasťahovala. Doma boli len radi, majú viac miesta. Dostala som v podstate veľké dieťa. Ale bystré! O peniaze sa nemusím vôbec starať. Donútil ma skončiť s robotou, ja som mala ešte ďalšie domy na starosti… Ktosi klebetil, ale hneď pochopil, že sa neoplatí. Prečo, ľudia z ulice si adoptujú psov, mačky, a človeka nie? Niekto je bezmocný, odkopnutý turtle na chrbte. Ako sám prežije? Pomôžem, kým môžem. Janko je milý, láskavý. Navzájom sa potrebujeme! Ideme teraz k synovi. Potrebuje s malým pomôcť. Ja veru povarujem aj desať, keď bude treba! zakončila Veronika.
Vtom sa otvorili dvere reštauračného vozňa. Dnu vošiel Janko, obtiahnutý od šálu až po členky, v ruke pestrá kytička lúčnych kvetov.
Prečo si vstával? Ešte nie si fit, veď ťa prefúkne aj cez zatvorené okno! zahučala Veronika a už ho viedla ku dverám.
A Janko jej, šeptom ako prvák v škole:
Vierka, u babky na stanici som ti kúpil kvietky! Páčia sa ti?
Veronika sa ešte viac začervenala a pohladila ho po ramene.
Vystúpili z vlaku o pár zastávok skôr. Veronika ťahala obrovský kufor, Janko jej malú tašku. Ona ho držala za golier, aby sa v dave nestratil. Smiali sa obaja ako dva slniečka. Bolo jasné, že bude Veronika predsa len druhou ženou muža podľa testamentu.
