Napriek tomu, že s manželkou už šetríme, kde sa dá, môj muž vyslovil želanie sporiť peniaze na byt pre nášho syna. Včera, po ďalšej výplate, mi rázne povedal: Začínam sporiť na to, aby sme synovi kúpili vlastné bývanie. Tento jeho postoj ma však vôbec nepotešil. Poviem vám, prečo.
Pred viac ako desiatimi rokmi prišiel môj muž do Bratislavy, aby si zarobil. Je murár to nie je žiadna ľahká robota. Kým sme sa zoznámili, väčšinu výplaty posielal mame domov na východ Slovenska, nechával si len pár eur do vrecka. Kolegovia mu stále hovorili, nech si radšej uloží niečo na vlastné bývanie, no jemu robilo radosť prilepšiť svojej mame. Okrem neho mala ešte dvoch synov aj tí jej pomáhali, no nie do posledného centu, ako to robil môj budúci muž.
Po svadbe sme bývali v byte mojej mamy a starej mamy steny už len ticho spomínali na nejakú opravu či nový nábytok.
Na začiatku bol môj muž milý, mal ma rád, no ku mojej mame a starej mame bol odmeraný. Dúfala som, že časom sa to zmení zmenilo sa, ale k horšiemu. Začal často piť, bol hrubý na mňa aj na moju mamu, neustále nám vyčítal, že bývame v nezrekonštruovanom byte. Najrozumnejší by bol vtedy rozvod, lenže práve v tom období začal môj muž naliehať, aby sme mali dieťa. Dala som sa oklamať láskou a naivitou myslela som si, že príchodom bábätka sa všetko zlepší. Otehotnela som, narodilo sa nám dieťa.
A situácia sa ešte zhoršila. Začal byť neustály nedostatok peňazí. Moja materská ledva vystačila na plienky, hoci sme všetko platili z jedného rozpočtu.
Mama z vlastného biedneho platu platila energie. Kupovala mi aj drahé lieky, keďže mám chronické ochorenie. Zvyšok dala na potraviny a drobnosti do domácnosti. Stará mama si schovávala svoj dôchodok na pohreb. Podarilo sa jej dať dohromady celkom slušnú sumu, no všetky úspory nám na svadbu odovzdala.
Môj muž si myslel, že aj jeho rodina nám na svadbu prispeje, no nestalo sa to. Nakoniec sme mali veľkú svadbu len vďaka babkiným úsporám a jeho výplate. Mohli sme ju urobiť skromnejšiu, lenže on chcel veľkú svadbu.
Za celých sedem rokov spoločného života pravidelne pomáhal svojej mame doma všetko prerobili, nakúpili spotrebiče, a všetko z jeho peňazí. Niekoľkokrát, keď sme boli v ťažkostiach, náhodou som natrafila na schované peniaze, ktoré mal pripravené na ďalšie poslanie domov. Pohádali sme sa kvôli tomu mnohokrát, a vždy mi sľúbil, že už to nebude robiť.
Keď jeho mama zomrela, so starším bratom spravili čestné, hoci podľa mňa hlúpe gesto vzdali sa dedičstva v prospech najmladšieho brata.
A hoci ten najmladší v ničom mame extra nepomáhal, dom po vynovení išiel práve jemu. Takže muž najprv investoval do maminej domácnosti, potom do našej, a nakoniec zostal dobrovoľne bez dedičstva. Nedbal na moje prosby, aby si vzal to, na čo má právo.
Po narodení syna sa z muža stal úplne iný človek: správal sa ku mne drsne, lakomý bol na každé jedlo a základné potreby. S mojou mamou sa hádal kvôli drobnostiam. Čím ďalej, tým viac pil. Nemôžem si dovoliť rozvod, keďže dieťa je ešte malé, mám zdravotné problémy, a neviem, či sa dám dokopy. Dozvedela som sa, že po návrate z materskej možno prídem o robotu zatiaľ si teda nemôžem dovoliť zostať sama s dieťaťom.
Využíva moju slabosť a situáciu. Opakovane mi pripomína, že žijeme z jeho platu, že už má dosť toho, že živí mňa, mamu aj babku. Pri tom dobre vie, že rozpočet je spoločný delíme sa o všetko: plat, dôchodok babky, mamina výplata, materská
Viackrát sme sa rozprávali o kúpe bytu pre syna je to môj veľký sen. Lenže sme stále len pri snoch, lebo peňazí niet dosť. No včera prišiel s tým, že bude odkladať tretinu výplaty. To znamená, že všetci budeme musieť na dlhé roky len šetriť a živořiť s tým nesúhlasím. Ale on vraví, že to bude po jeho.
Mám tušenie, že hlavný dôvod, prečo chce šetriť, nie je syn ale on sám. Vzhľadom na naše napäté vzťahy mám pocit, že si chce našetriť bokom a jedného dňa nás opustí na úkor toho, že my všetci budeme žiť na hrane.
Svoje obavy som mu povedala. On mi na to, že sa tiež bojí že ho raz opustím a vyhodím z bytu. Viackrát som mu to v zlosti aj naznačila. Nechcem to však urobiť. A ak sa konečne začne slušne správať k mojej mame a babke, nebudem na to ani myslieť.
Ale môj muž sa meniť nemieni. Môj život aj život mojich blízkych sa stal zlým snom, z ktorého zatiaľ nevidím východisko.
No čo som pochopil je, že šetriť sa má rozumne a pre rodinu, nie na úkor vzťahov a dôstojnosti. Ak si človek neváži domov, nech mu niet čo doň investovať.
