Manžel odletel k moru hneď po mojom pôrode. A ja som ostala sama — s bolesťou, únavou a bábätkom v náručí.
Ja a Anton sme boli mladý pár. Vzali sme sa pred rokom, na vlne prvej lásky, naivných snov a úplnej istoty, že všetko zvládneme. Mala som len devätnásť, on dvadsaťjeden. Žili sme ako sa dalo — v nájomnom byte v Trnave, šetrili sme na kočík a bodíky, počívali sme dni do pôrodu a verili, že príchod dieťaťa nás ešte viac spojí. Ale dopadlo to inak.
Pred týždňom som porodila. Malý, pokrčený, teplý uzlík, ktorý mi okamžite naplnil život bezesnými nocami, strachmi, umelou výživou a detským plačom. Prišla som domov so synom v náručí, celá rozbolená, ani som si nemohla sadnúť, nohy sa mi podlamovali a telo triaslo. A na druhý deň manžel pokojne oznámil:
— Zajtra odlietam do Egypta.
Najprv som mu nerozumela. Pozrela som naňho a spýtala sa:
— Kam odlietaš?
— No veď výhodná last minute, Vojto z práce mi ju ponúkol. Za pár šilingov, skoro zadarmo. Treba to využiť. Celý rok som makal ako osol, chcem kúsok slnka. Veď vy s bábätkom budete len spať a jesť, zvládneš to bezo mňa.
Povedal to tak prirodzene, ako keby išlo o výlet do obchodu. A ja som stála, kolísala dieťa, v popôrodnom oblečení a s očami plnými beznádeje. Ani som nestihla pochopiť, že on už mal všetko rozhodnuté. Nepýtal sa, neradil sa, len mi to oznámil.
— A čo my?.. — spýtala som sa vtedy.
— Veď vy si dáte pokoj, ja budem späť za týždeň. Neboj sa, poradíš si.
Tieto slová ma pálili. Neviedla som vysvetliť, že to nezvládam. Že každú sekundu bojujem so strachom — čo ak nedýcha, čo ak má horúčku, čo ak robím niečo zle. Že sa bojím prebudiť do ticha a zaspať, lebo nemám silu, ale ani spánok. Že by som chcela, aby ma niekto požiadal: „Ako sa máš?“ Objal ma.
A on — odletel. Posielal fotky z pláže: tu sedí na ležadle s koktailom, tu je more, tu sú palmy. Ani slovo o synovi. Ani jedna otázka: ako sa máš, čo potrebuješ?
Plakala som. Ticho, aby som neprebudila dieťa. Mama povedala:
— Buď rada, že tam je. Môj sa v tvojich dňoch opíjal do bezvedomia. Nech je radšej tam, ako tu opitý.
Kamárátka ma podporila po svojom:
— Ty si aspoň nešla sama z pôrodnice. Mňa nikto neprisiel vôbec vítat. Domov som išla sama, s taškami a dojčaťom. Ale ty máš ešte celkom dobré.
Lenže mne to nepomohlo. Necítila som sa šťastne. Cítila som sa zradená. Nepotrebovala som dovolenku ani fotky od mora. Potrebovala som jeho plece. Jeho ruku. Jeho účasť.
A možno raz odpustím. Ale zabudnúť? Ťažko. Lebo v tej najzraniteľnejšej, najťažšej a najstrašnejšej chvíli môjho života som ostala sama. A on si to vybral.
