Denník, zápis z posledných rokov
Kotlík ležal uprostred taniera, presne v strede, ako vždy. Pozeral som naň a žalúdok mi zradne zabručal.
Vierka, môžem si dať chlebík? Som hladný.
Mišo, večera bude o dvadsať minút. Teplé vychladne.
Dám si len kúsok, naozaj.
Veď nevydržíš dvadsať minút? Všetko mám presne vypočítané. Zemiaky budú hotové o sedem pätnásť, kuracie o sedem dvadsať. Ak sa teraz najedáš, potom nedoješ.
Ticho som si vzdychol a sadol si za stôl. Vierka stála pri chladničke a presúvala potraviny z obchodu. Každý krémový kelímok či mlieko malo svoje miesto. Mlieko na druhú poličku sprava, syr dolu do priehradky, jogurty podľa dátumov, najbližšie tie, čo treba zjesť čoskoro.
Aspoň čaj si môžem naliať?
Daj si. Ale len jednu lyžičku cukru.
Vierka, som dospelý muž.
Skôr cukrovkár v zárodku. Tvoj otec aj dedo ju mali. Len jednu lyžičku.
Naťahoval som sa po kanvicu, ale Vierka mi už sama podala hrnček, naliala čaj, presne odmerala lyžičku cukru, a podala mi ho.
Tu máš, pi.
Pozrel som na hrnček, potom na jej chrbát, ako sa znovu obrátila k chladničke. Napil som sa. Čaj bol slabý a skoro bez cukru. Nič som však nepovedal.
Za oknom sa už stmievalo. Október v Bratislave je tmavý, v našom sídlisku z panelákov tma prichádza ešte rýchlejšie. Lampy žiarili pravidelne, autá boli na svojich miestach, okolo pokoj.
Obom nám bolo päťdesiatpäť a päťdesiatsedem. Spolu už tridsať rokov. Byt čistý ako operačná sála, tichý ako čitáreň.
***
Sobotu sme vždy začínali o ôsmej. Nie preto, že by sa nedalo dlhšie spať, ale presne vtedy sa spúšťa zoznam úloh. Vierka si ho píše vždy v piatok večer, krasopisom do štvorčekovej zošita.
8:00 Raňajky
8:30 Umyť podlahy
10:00 Nákup. Potraviny na Šancovej, drogéria zvlášť.
12:00 Obed
13:00 Oddych, hodina
14:00 Návšteva u tety Zuzky
17:00 Návrat domov
17:30 Večera
18:30 Televízia alebo kniha
22:00 Spať
Tento zoznam poznám naspamäť. Nie že by som ho čítal, ale nemenil sa pätnásť rokov. Len občas iný názov obchodu, inokedy čas návštevy rodiny.
Myl som podlahu v chodbe, tlačil handru od steny k stene a myslel na rybačku. Len tak. Už aspoň osem rokov som nebol na rybách. Naposledy s Dušanom Mikulášikom, kolegom, pri Sĺňave. Chytili sme tri maličké ostrieže a jedného kapra. Sedeli sme na brehu až do večera, varili polievku v starej ešuse na ohni. Dušan rozprával vtipy a tak sme sa smiali, že kačky uleteli z vody.
Domov som sa vtedy vrátil až v noci. Vierka nespala.
Vieš, koľko je hodín?
Viem, Vierka. Zdržali sme sa.
Zdržali… Volala som ti osemkrát. Večera je v chladničke. Už nestojí za veľa.
Prepáč.
Vieš, ako som sa bála?
Prepáč, Vierka.
A odvtedy som na ryby nešiel. Nie, že by mi to vyslovene zakázala. Len sa vždy našla nejaká vec, robota, návšteva, oprava a ja už potom radšej neponúkal. Bolo to jednoduchšie.
Mišo, prepieraš tú handru poriadne? Nedávaj ju tak suchú, ostanú šmuhy.
Vyžmýkal som handru podľa jej predstáv, hoci sám som rozdiel nevidel. Podlaha sa leskla. Vierka bola na byt pyšná. Raz kamarátke do telefónu povedala: “U mňa by si mohla jesť z podlahy.” Počul som to cez dvere a myslel si, že by som nikdy v živote nejedol z podlahy, aj keby bola sterilná.
Nákup prebehol podľa plánu. Obed rovnako. Teta Zuzka nás nakŕmila zemiakovými pirohmi, zospodu trochu pripečenými, a Vierka jemne, ale tak, aby to každý počul, poznamenala: “Zuzi, asi ti rúra hreje nerovnomerne.” Ja som okúsil tri pirohy a najviac mi chutili práve tie pripečené.
Domov sme dorazili o sedemnásť dvadsať. O desať minút skôr.
Vierka priniesla tašky, postavila variť čaj a vytiahla z chladničky tvarohovú bábovku, pripravenú ráno. Bábovka bola nakrájaná presne, na šesť identických kúskov.
Sadol som si k stolu a pozeral na bábovku. Zrazu som pocítil zvláštnu paniku. Nie kvôli bábovke. Prosto od všetkého naraz. Z toho, že viem, čo bude zajtra. Aj pozajtra. A o týždeň. A o rok.
Všetko som vypil, všetko zjedol a išiel pozrieť televízor.
***
Vysávač sa pokazil v stredu večer. Prosto prestal ťahať. Rozobral som ho na kuchynskom stole jasné, filter upchatý a ešte niečo s kefou, zrejme zlomený kĺb. Nič komplikované. Mám dvadsaťdva rokov prax na výrobe ZVS Dubnica, poznám stroje do šróbika. Vysávač mi zabral dvadsať minút.
Vierka vošla do kuchyne a zastala vo dverách.
Čo robíš?
Opravujem. Pozri, filter bol plný a kefa má polamaný kĺb.
Zavolaj opravára, Mišo. Netreba sa v tom rýpať.
Vierka, to zvládnem. Takáto oprava ma nemôže rozhádzať.
Žehličku si tiež opravoval “sám”. Jednu už ani nezapojíš, druhá hreje len z jednej strany.
To bolo inak. Tu je chyba jasná.
Mišo.
Vierka, veď som inžinier.
Na fabrike, nie majster elektrospotrebičov. Aby to nevyšlo drahšie.
Čosi sa vo mne pohlo. Tiché, ťažké, ako kameň, čo sa začne hýbať. Pozrel som na rozobratý vysávač, na svoje ruky, na jej tvár, úplne pokojná, istá.
Ja to opravím, Vierka.
Mišo…
Ja. To. Dám.
Pozrela na mňa prekvapene. Potom podráždilo. Odišla z kuchyne, viac sa nevrátila.
Zabralo mi to hodinu, ale vysávač šiel ako nový. Skúšal som ho len tak, radoval som sa z rovnomerného hučania.
Vierka len kývla a nič nepovedala.
Čakal som aspoň jedno: “Šikovný si.”
***
Inzerát som našiel na stĺpe pri hlavnej stanici. “Opravy starej techniky, elektro, stojanov a iného. Adresa a telefón.” Mal som doma starý slovenský gramofón Tesla, ktorý už tri roky stál nepojazdný. Vierka už dávno navrhovala vyhodiť ho. Ja vždy len: “Potom” a položil späť na poličku.
Gramofón som mal z čias pred svadbou. Zaplatil mi ho však vtedy otec. Na tom som prvýkrát počúval Modus, Gotta či Piešťanských trubkárov, platne stáli v rade na okennom parapete internátu. Keď sme sa s Vierkou nasťahovali, všetko uložila do škatule “len zberajú prach, načo ich nechávať vonku”. Ja som občas len tak otvoril špajzu a pohladil obal platní, či stále sú.
Telefón podľa inzerátu nikdy nedvíhali. Rozhodol som sa ísť na adresu. Išlo o byt v starom dome na Palisádach, odrená omietka, veľké ťažké dvere.
Vyšiel som na tretie, zazvonil. Dlho nič. Potom kroky, niečo spadlo a zvonivo zazvonilo, konečne otvorili.
Na prahu stála žena približne v mojom veku, ľanová zásterka, samá škvrna od modrej a žltej farby. Vlasy voľne spojené, konce jej trčali každým smerom. Na tvári mala škvrnu od tyrkysovej.
Dobrý deň. Kvôli inzerátu?
Áno. Vraj tu opravujete…
Poďte dnu, len pozor, stojan od plátna, nešlapnite naň. Volám sa Eva. Len Eva.
Vošiel som a chvíľu sa nevedel nadýchnuť.
Takú atmosféru som poznal naposledy na škole vo výtvarnom ateliéri. Všade plátna: čisté, nedokončené, pretrepané znova a znova. Okenné parapety plné pohárov so štetcami, okolo porozhadzované tuby. Noviny na zemi, pretrepané kohočiou nohou. Na gauči sedel tučný zrzavý kocúr a díval sa na mňa nadnesene.
Voňalo to farbami, ľanovým olejom a ešte niečím neznámym. Asi životom.
Ospravedlňte ten neporiadok, povedala Eva od rána som pracovala, nestihla som upratať.
To nič, povedal som. A necítil som potrebu klamať.
Čo chcete opraviť?
Gramofón Tesla. Nekrúti sa tanier. Sledoval som motorek, nič, asi tam bude problém.
Och, Tesla! Tú poznám. Skúste ešte čiňiť kontakty.
Skúšal som. Bude to vážnejšie.
Eva prikývla, premýšľala.
Doniesli ste ho?
Najprv som chcel zistiť, či má zmysel. Telefón nezdvíhal nik.
Ojoj, ja telefón strácam tak päťdesiatkrát za deň. Včera sa našiel pod sedačkou. Doneste ho, kukneme. Ale kým ste tu, pomôžete mi? Dám vám zľavu.
***
Stojan stál veľký pri okne, masívny, no rozhegával sa, držiak plátna nedržal sklon a stále sa šmýkal.
Tu, ukázala Eva skrutka kedysi vypadla, nahradila som ju inou, ale je moc krátka, už sa kýve.
Drepol som si, pozrel. Poprosil o skrutkovač. Eva doniesla tri, vybral som správny, na chvíľu som skúšal, vložil pásku, stiahol naspäť. Stojan držal ako nový.
Dočasné, hovorím šrób M6 vám predajú všade v železiarstve. Ešte lepšie s maticou.
M6, opakovala Eva, ale bolo jasné, že to zabudne. Môžem si to napísať?
Zobrala štetec, namočila do čiernej a napísala na noviny na zemi: “M6 šrób s maticou!!”.
Zasmial som sa. Tak naozaj, spontánne.
Noviny vyhodíte a zabudnete.
Nee, dám ich na chladničku. Poďte na čaj, práve sú včerajšie kapustové pirohy.
Chcel som odmietnuť doma predsa čaká program Vierka…
Rád, povedal som.
***
Pili sme čaj v malej kuchyni s pohľadom do dvora. Na parapete vyrástlo čosi zelené v troch črepníkoch. Pirohy boli len tak, na tanieri, bez servítiek, nahádzané na kopu.
Ochutnal som. Boli mierne navlhnuté ležaním, no výborne ochutené. Kapusta, vajíčko, trochu cibule, ako robievala mamina dávno.
Výborné, hovorím.
Fakt? Nikdy som nevedela piecť. Naučila ma dcéra tesne pred tým, než odišla do Košíc na školu. Dvadsaťdva, seriózna, oveľa dospelejšia než ja.
Bývate tu dlho?
Dvadsaťpäť rokov. Kedysi s manželom, rozviedli sme sa minulý rok. Teraz už len s kocúrom volá sa Jojo.
Jojo lenivo zodvihol hlavu pri zvuku svojho mena a opäť si ľahol.
Bolí to?
Rozvod? Na začiatku. Potom už… poznáte ten pocit, keď šialene tlačia topánky, až si odvyknete od myslenia na bolesť? Tak nejak.
Pozrel som do okna, pred ktorým rástol strom, ktorý už skoro stratil listy. Ale pár žltých sa ešte držalo.
Ste inžinier?
Áno. Na ZVS Dubnica.
Je to zaujímavé?
Práca ako práca. Ale kedysi ma bavilo vŕtať sa v mechanike. Nie v práci, doma. Opravovať, skladať. A veľmi som rád chodil na ryby.
Na ryby? Rozprávajte.
Prekvapilo ma to. Väčšina pri tejto vete zmení tému. Vierka hovorila: “Máte čo rozprávať, sedíš a čakáš.” Eva sa však dívala pozorne.
Ako chlapec som chodieval každé leto. S otcom. Cestovali sme za tmy, dorazili s východom slnka. Pamätám si ranný pach rieky. Ticho, počuješ aj špliechajúcu rybu v tŕstí.
Eva oprela tvár dlaňou a počúvala ďalej.
Rozprával som, až kým som nezbadal hodiny bol som tam už dve a pol hodiny. Bolo deväť.
Preboha, musím ísť.
Iste, ďakujem za stojan. A za rybačku.
Za rybačku?
Za príbeh. Celé to vidím pred sebou.
Cestou na stanicu som rozmýšľal, kedy ma naposledy niekto tak počúval. Prosto počúval.
***
Vierka sedela v kuchyni, keď som prišiel. Na stole bola studená večera, prikrytá tanierom. V tvári mala výraz, aký predchádza dlhému rozhovoru.
Kde si bol?
Kúsok po inzeráte kvôli gramofónu. Tá pani je výtvarníčka, potrebovala pomôcť so stojanom. Zdržal som sa.
Nedal si vedieť.
Nečakal som, že to bude tak dlho.
O siedmej som mala všetko pripravené. Skončili kotlety. Už dvakrát som ich zahrievala, sú úplne suché.
Pozrel som na tanier, potom na ňu.
Prepáč za kotlety.
Nejdem o kotlety! Máme dohodu. Keď odchádzaš, dáš vedieť. Základný rešpekt.
V poriadku, už viem.
Nikdy nemyslíš. Ani o nás, ani o byte. Pamätáš minulý utorok? Potreboval si tvaroh päťpercentný, vzal si deväťpercentný. Vyhodila som ho.
Vyzliekol som si bundu, pokojne, ale vnútri som cítil, ako sa všetko napína ako pružina.
U nej som sa navečeral. Pirohy boli.
Pirohy.
Áno.
Mišo, išiel si po Tesla gramofón a prídeš domov o deviatej s pirohmi. Uvedomuješ si, ako to znie?
Pomohol som jej s maličkosťou a dal si čaj. Žije sama, len poprosila o pomoc.
Aká žena?
Volá sa Eva. Päťdesiatštyri, učí v dome kultúry, rok po rozvode.
Poznáš jej životopis.
Pri čaji sme rozprávali.
Vierka vstala, odložila kotlety do chladničky. Jej pohyby: rázne, presné.
Ohreješ, ak chceš. Idem spať.
Odišla. Sadol som si. Vonku pršalo. Pozeral som na dážď a myslel na to, že aj dážď chodí mimo harmonogram.
***
Potom som tam bol ešte viackrát. Doniesol som Teslu, Eva pozrela, požiadala o pár dní. O dva dni gramofón fungoval kamarát opravár našiel chybu v motorku. Pili sme čaj, tentoraz som priznal koláč z cukrárne.
Na tretíkrát som išiel “len tak”. Vraj na šrób. Kúpila síce M4 namiesto M6. Smial som sa, smiala sa so mnou. Potom som jej ten šrób privtáral pre istotu som mal doma oba rozmery.
Vierke som o návštevách už nehovoril. Vlastne, keď som spomenul “pracovňu”, už sa nevyzvedala. Asi nechcela detail. Niekedy stačí vedieť len, že prídeš na večeru.
Raz som sa zas oneskoril. S Evou sme listovali albumom Cézannových obrazov a ona vysvetľovala, ako maľoval svetlo. Nikdy predtým som nepremýšľal, ako maliar robí svetlo bolo to zrazu úžasne zaujímavé.
Vierka ma čakala.
Kotlety…
Vierka, počúvaj.
Pozrela sa na mňa. V očiach niečo nové, nie hnev úzkosť. Skutočná starosť.
Mišo, čo sa to deje?
Nič. Kamarátstvo. Pomáham občas, rozprávame sa. Je to zaujímavé.
Vieš, čo hovoríš?
Viem. Nie je tam nič… odmlčal som sa. Nič, čoho by si sa mala báť. Len sa rozprávame.
Len rozprávate.
Áno.
Mišo, sme spolu tridsať rokov. Tridsať rokov vedem domácnosť, starám sa o tvoje zdravie, rozpočet, chodím do VOD hlavná účtovníčka. Všetko stíham. Myslím na nás dvoch.
Viem, Vierka.
Tak prečo chodíš k akejsi maľarke namiesto toho, aby si bol tu?
Na to som nemal odpoveď. Alebo mal, no nedokázal povedať ju bez krutosti.
***
Odišiel som v piatok večer. Prosto som si zbalil tašku: dve košele, britva, kniha na čítanie. Vierka stála vo dverách a pozerala sa, ako balím.
Kam ideš?
Potrebujem byť sám. Premyslieť si to.
Mišo, to je hlúposť.
Možno. Ale idem.
Ideš za ňou.
Idem premýšľať.
Mišo!
Zavrel som tašku. Pozrel na ňu. Stála v domácom župane, ukážkovo uviazaný opasok, rovná ako sviečka, v tvári zmetok nie chlad, nie hnev. Bezradnosť, akoby jej vypadli všetky nástroje.
Zavolám, povedal som.
A odišiel.
***
Eva sa nepýtala zbytočnosti. Zavolal som jej, či môžem pár dní prespať “Jasné, gauč voľný, príď.” To bolo všetko.
Spával som v izbe medzi plátnami. Jojo si vždy večer prišiel ľahnúť k nohám. Ráno Eva varila kávu v džezve, s kardamónom. Sedávali sme v kuchyni, počúvali rádio. Hovorili sme o počasí, o tom, že zase bude pršať, ako Jojo požral rastlinu z parapety.
Vierka volala. Najprv každú hodinu. Potom redšie. Každý raz sa ma pýtala: “Dal si si tabletku na tlak? Máš ich so sebou?” “Mám, Vierka.” “Vzal si si teplú bundu? Ohlásili o mrazy!” “Beriem.” “Máš v utorok lekára, štvrtá. Nezabudni. Nahlásila som v januári.” “Budem pamätať.”
“Nemôžeš sa len tak vrátiť domov? Čo ti tam chýba?”
Mlčal som sekundu.
Vierka, zavolám.
Prišla správa od kamarátky Tamary: “Mišo, vy ste sa zbláznili? Vierka je rozbitá.” Volal môj šéf Fero Dudáš: “Mišo, čo sa deje? Vierka mi volala, vraj si zmizol.” Prišla sms od jej bratranca Laca stretávame sa raz do roka “na kapustnici”.
Čítal som to všetko a veril: Vierka zase raz použila všetku silu, rozdelila úlohy, riadila boj a teraz bola cieľom… ja.
Ako sa máš? spýtala sa Eva jeden večer.
Divne, odpovedal som úprimne. Trochu sa bojím. Je to čudné.
To je normálne.
Vieš, ráno som nevedel, čo si obliecť. Vybral som si košeľu, akú chcem, nie bielu, nie šedú. Tmavomodrú. A uvedomil som si, že už dvadsať rokov si nevyberám sám.
Vyberala ona?
Pripravovala každý večer. Hovorila, že by som inak nevhodne skombinoval alebo si vzal niečo mimo počasia. Prosto… zvykol som si.
Eva mlčala.
Má ma rada, povedal som. Viem to. Robí, čo vie.
Verím.
Ale pri nej som sa vytratil. Po ceste som prestal byť osobou. Stal som sa súčasťou jej rozvrhu.
***
Konečne prišla osobne. Našla adresu cez výpis hovorov jej nikdy nerobilo problém nájsť, čo potrebovala. Otvoril som dvere, chvíľu sme sa len na seba dívali.
Môžem vojsť? spýtala sa.
Ustúpil som.
Vierka vošla a prebehla očami predsieň. V tvári čosi, trochu pohŕdanie, možno odpor. Na zemi Evine topánky, jedna padnutá. Na vešiaku šál od farieb, vedľa stará bunda s fľakmi. Za chodbou bolo vidno okraj plátna.
Eva vyšla z kuchyne. Chvíľu sa pozreli do očí.
Dobrý deň, povedala Vierka.
Dobrý deň, odpovedala Eva ticho.
Vierka sa obrátila na mňa.
Si v poriadku?
Som.
Berieš lieky?
Vierka…
Len sa pýtam.
Na prahu kuchyne na stole stojím s šalátom, uhorky nakrájanené krivo, čudne. Vierkina tvár sa kŕčovito stiahla uhorky majú byť rovné.
Vierka, nemusela si chodiť.
Mišo, venovala som ti celý život, jej hlas sa chvel. Starala som sa o teba. Tridsať rokov. Vieš, že všetko, čo som robila, bolo pre teba?
Viem.
Tak prečo?
Eva jemne cez dvere:
Vierka, môžem povedať, nie ako nepriateľ, len ako človek z diaľky?
Hovorte, neotočila sa.
Záležitosť je vtedy starosltivosťou, keď je človeku s vami dobre. Keď môže byť sám sebou. Ale ak s vami človek nevie dýchať, to už nie je starostlivosť. Dusili ste ho, Vierka.
Dlhé ticho.
Nepoznáte náš život, povedala Vierka napokon.
Nepoznám, uznala Eva.
Chytil som Vierkinu ruku, ani ju neskrývala.
Vierka, podávam žiadosť o rozvod. Rozhodol som sa. Nie preto, že ťa nemám rád alebo som nemal. Jednoducho už nevládzem.
Dívala sa na naše ruky. Potom ich pomaly roztvorila. Otočila sa, schmatla kabelku. Chrbát mala vystretý, krok presný.
Na lieky nezabudni, povedala pri dverách. Sú v pravom hornom šuflíku, v modrej krabičke.
Dvere za ňou potichu klapli.
***
Pol roka trvalo, kým sme sa rozviedli. Byt nechala som jej neprotestoval som. Našiel som si podnájom v podkrovnom domčeku hneď vedľa jej ulice. Bolo to smiešne aj trápne, ale tak to vyšlo.
Život sa skladal pomaly, ako keď reštaurátor opravuje starý dom, kameň po kameni.
Prvé mesiace som robil zvláštne veci. V obchode som kupoval čo chcem, nie podľa zoznamu. Občas si dal chlieb, aký sa mi páčil. Jedol som priamo z nádoby pri chladničke. Spával som nie o desiatej, ale kedy ma napadlo. Raz som ostal pri televízii do jednej v noci len preto, lebo dávali film, ktorý som dvadsať rokov nevidel bol som z toho šťastný ako decko.
S Evou veci nešli hneď rýchlo. Bolo v tom pochopenie, ale nikto sa neponáhľal. Akoby sme vedeli, že to má význam a preto sa netreba ponáhľať.
Na jar sme išli na ryby.
Prenajal som udice, Eva šoférovala starú červenú škodovku, ktorá spievala do kopca, dymila ako parník, na jazero pod Trenčínom. Eva nikdy nerybárčila a priznala sa mi. Sedeli sme na brehu. Ráno bolo chladné, tráva premoknutá, zistil som že som zabudol termosku.
Zabudol som termosku.
Nevadí, pozri na hmlu.
Díval som sa. Hmla bola biela, ľahká, plakala nad vodou. Slnko vstávalo, svetlo ružové, riedke.
Krása, šepkala Eva.
Chytil som ostrieža. Malý, bojovný. Eva sa zasmiala, ryba šklbala v rukách.
Pusti ho, pusti, je maličký!
Pustil som. Domov sme sa vrátili bez ryby, celí zablatnení pošmykol som sa a stiahol Evu smiali sme sa tak, že všetky kačky uleteli.
Bunda ostala zamazaná.
To je nič smiala sa Eva ale ráno stálo za to.
Pozrel som na ňu, na zamazaný rukáv, líca od smiechu, neupravené vlasy. Pomyslel som: toto je život. Len život, ne rozpis. Špinavá bunda a ružová hmla.
***
Zosobášili sme sa na jeseň, rok a pol po mojom odchode. Malá svadba: kolega Dušan, Evina kamarátka Katka (robila fotky), Jojo sedel na parapete, tvaril sa, že ho to nezaujíma.
Život s Evou bol spontánny aj trochu bláznivý. Vedela minúť polovicu rozpočtu na farby, zabudnúť na chlieb. Ja som tri hodiny rozoberal starý rádioprijímač z burzy, rozhádzal tým kuchyňu. Kľúče hľadala v priemere dvakrát týždenne, ja zabudol pustiť vodu.
Niekedy sme sa pohádali. O peniaze, jej štetce sušiace sa v lavóchu, moje náradie rozhádzané všade. Raz sa našiel francúzsky kľúč v chladničke fakt neviem ako.
Ale keď sa udobrujeme, nikto nerobí zoznamy chýb. Nikto nepočítal skóre. Niekto vždy prvý postavil kanvicu. A to znamenalo: “Je to za nami.” Druhý prišiel tiež. Spolu opäť sedeli pri káve.
***
Vierka sa dozvedela o svadbe od Tamary. Tamara vždy vedela všetko.
Prvé mesiace po mojom odchode šla ako stroj byt čistý, večera presne, práca v účtovníctve, odpovede kolegom.
No večery boli prázdne. Akosi príliš ticho, príliš veľký byt. Sedávala s čajom a zistila, že postavila dva hrnčeky. Jeden zobrala preč. Bolelo to viac, než čakávala.
Raz po porade ju šéfka Svetlana zdržala.
Vierka, čo sa s tebou deje?
Všetko v poriadku.
Už dva mesiace nie si v poriadku. Vidím to.
Súkromné okolnosti.
Odišiel manžel?
Vierka sa na ňu pozrela.
Ako to viete?
Neviem, vidím. Sama som tým prešla. Nedávaj si ako prvé do poriadku byt. Daj do poriadku seba. Choď k niekomu, čo pomôže. Nie kamarátke odborníkovi.
Chcela odpovedať, že nič nepotrebuje. Ale ostala ticho.
***
Psychologičku si našla sama. Bola to žena po štyridsiatke, ordinácia na Miletičovej. Prvé tri sedenia Vierka skoro nehovorila, odpovedala jednoslovne, mala pocit, že ju nútia vyzliecť sa na cudzom mieste.
Na štvrtom sedení sa odborníčka spýtala:
Kedy vám bolo naozaj úzko? Nie o manžela. O vás.
Premýšľala.
Keď si balil veci. Keď som zistila, že odchádza a nedokážem ho zastaviť. Že to už nemám v rukách.
Prečo bolo pre vás také dôležité mať všetko v rukách?
Zvažovala. Za oknom snežilo.
Lebo inak sa všetko rozpadne. Tak nás to učili doma. Mama hovorila: Vierka, musíš držať všetko, lebo chlapi rozutekajú.” Aj tak jej muž, otec, odišiel. Ale ona neprestala držať.
Ticho v ambulancii bolo pokojné, iné než doma.
Tak ste sa celý život báli, že stratíte?
Áno.
A čo ste zistili?
Že keď držím až prisilno, stratím tiež.
Bolo ťažké to vysloviť. Ale cítila úľavu.
***
Do domova kultúry ju poslala Tamara. “Skoč tam, majú výstavu akvarelistov, pekné, dobrý ľudia.” Išla, lebo bol víkend, doma priveľká samota.
Výstava bola naozaj pekná. Vierka nikdy nemala cit pre výtvarno, ale akvarely sa jej páčili priezračnosťou, tým, že na nich presvitala biela podkladová stránka.
Stála pri obraze s riekou, keď sa vedľa objavil muž. O pár rokov starší, milá tvár, roztržitý pohľad. Pozeral na to isté dielo.
Zaujímavé, povedal polohlasne skôr sebe, autor umyselne nechal tento roh nezafarbený. Vidíte? Len biely papier. Celý obraz to mení.
Pozrela na roh.
Nepostrehla som.
Väčšina si to hneď nevšimne. Volám sa Andrej.
Vierka.
Bol taký nešikovný. Pri odchode sa zamotal bundou, nevedel zapnúť zips, zubky nepasovali.
Vierka bez rozmýšľania natiahla ruku.
Dajte.
Náhla trhlina, opravila zips pohybom, ako keby celý život nič iné nerobila. Usmiala sa, sama nevedela prečo.
Ďakujem, povedal prekvapene, akoby vykonala niečo vážne. Bojujem s tým mesiac.
Potrebujete novú bundu.
Asi hej. Nemám rád obchody.
Ešte chvíľu stáli pri dverách. Bol učiteľ hudby práve v tom dome kultúry. Chodil vraj na výstavy každý týždeň.
Budem rád, ak prídete nabudúce.
Nesľúbila. Ale na druhý týždeň sa vrátila.
***
S Andrejom to bolo zvláštne. Bol vdovec, manželka zomrela pred troma rokmi. Žil sám, pil veľa čaju, hral večer na gitare, občas nevedel, aký je deň. Vedel tráviť hodinu debatou o hocičom, napríklad prečo v niektorých dvoroch v Bratislave rastú stromy presne takto.
Vierka najprv potrebovala organizovať. Navrhla mu diár, dohovárala, že v chladničke má neporiadok, reorganizovala poháre v linke.
Jemne ju chytil za ruku.
Vierka, tam mi vyhovuje. Naozaj.
Pozrela na skrinku, potom na jeho ruku, ktorá jej ju držala. Nebol nervózny, nevysvetľoval podráždene ako Mišo na záver. Prosto držal ruku, a pokojne čakal.
Prepáč, šepkala. Blbý zvyk.
Nie je blbý. Len moja kuchyňa.
Tvoja kuchyňa, uznala.
A nechala poháre pohármi.
Bol to drobný detail, ale zapamätala si. Potom si všimla, že ruky sa chcú hýbať, opravovať, presúvať. Ale čím ďalej tým častejšie ich zastavila. Nie vždy, ale viac.
Psychologička jej raz povedala:
Vierka, iného človeka neovplyvníte. Iba seba. A to je možno zaujímavejšie.
Rozmýšľala nad tým dlho.
A začala piecť. Bola známa presnosťou všetko podľa receptu. Ale raz jej Tamara dala postup na jablkový koláč: “Pridaj škoricu podľa chuti.” Podľa chuti a recept nič.
Nasýpala. Asi až príliš. Koláč bol horkastý, ale voňal skvelo. Polovicu zjedla za tepla, opretá o sporák.
Ty vieš aj piecť? čudovala sa Tamara.
Učím sa, priznala Vierka. Nie vždy dobrý. Ale baví ma to.
Tamara ju sledovala.
Vierka, nejako si sa zmenila.
Asi áno.
K lepšiemu.
Vierka nechcela nič povedať, ale na ulici usmievala sa len tak na jesennú Bratislavu.
***
Stretli sme sa po dvoch rokoch. Úplne náhodou, v Sade Janka Kráľa. Šiel som s Evou ku Dunaju, Vierka sedela na lavičke s knihou, čakala Andreja, čo sa zatúlal po kávu.
Najprv som uvidel ja ju. Šiel som trochu pred Evou, mala na sebe moje staré modré sako, ktoré kedysi nazrela po odchode. Eva vedľa, v dlhom plášti, niečo mi rozprávala obaja sme sa smiali.
Vierka zavrela knihu. Pristúpil som.
Vierka. Ahoj.
Ahoj, Mišo.
Eva sa stiahla, dala nám priestor. Všimla si to.
Vyzeráš dobre, povedal som. Nebolo to pre zvyčajnosť. Skludnila sa, bolo to o niečo mäkšie.
Aj ty.
Ticho. Október opäť tichý, lístie na chodníkoch žlté a tiché.
Ako sa máš? spýtala sa.
Dobre. S Evou ideme nabudúce na výlet autom nevieme ešte kam. Prostě čo nás zaujme.
Kamže?
Netušíme. To je pointa.
Prikývla. Očami hľadala Evu, ktorá práve skúmala zvláštny strom.
A ty? spýtal som sa.
Tiež dobre. Vieš, učím sa piecť koláče. Je to smiešne.
Nie je.
Nie vždy mi vyjde. Minule som dala priveľa sódy, celý sa zdvihol a praskol. Ale zjedli sme.
To je dobre.
S Andrejom, môj známy. Učiteľ hry na gitaru. Trochu roztržitý. Odmlčala sa. Učím sa všetko neorganizovať.
Pozrel som na ňu.
Ťažké pre teba.
Je. Ale… prestala, ale zaujímavé.
Od stánku kráčal Andrej s dvoma kelímkami kávy, v podpaží papierové vrecko, z ktorého vytŕčal rožtek niečoho.
Vierka! mával. Mali tvarohové aj s makom, bral som oboje!
Zasmiala sa. Tak ľahko, prirodzene.
Pozrel som sa na ňu.
Ty sa usmievaš, povedal som.
Usmievam, odvetila. Prekvapila tým aj samu seba.
Eva prišla.
My pôjdeme, povedala jemne. Nechcem rušiť.
Je to v poriadku, usmiala sa Vierka. Bola to pravda.
Rozlúčili sme sa. Neostalo nič nevyjasnené, žiadna pachuť. Prikývol som, ona sa slabúčko pousmiala, Eva zamávala. Bol v tom teplý pokoj.
Vierka ich sledovala, ako kráčajú podjeseňou. Eva niečo vravela, smiali sa, ona ho chytila pod ruku.
Pristúpil Andrej, podal oba rožteky.
Vyber si.
Vzala si s makom. Hryzla. Bol teplý a trošku sa rozpadal.
Jeseň šumela listím, deti jasali v diaľke, oblohou išli biele oblaky, pomaly, spokojne.
Sedela na lavičke, jedla teplý rožtek a pomyslela si: Keby vtedy neodišiel, nikdy by som nezistila, aké je to milovať a neorganizovať. Nikdy.
Andrej si sadol vedľa, v balíčku mu ostal s tvarohom, ktorý nemá rád.
Chceš? ponúkol rozpačito.
Jasné, prijala.
A nešlo o plány. Išlo o život, o ten pocit, že je to naozaj jej.
